Antické báje boli vďačným námetom na spracovanie už oddávna. Čerpal z nich úspešne aj Shakespeare a z Homéra vychádza aj jedno z najvyznamnejších diel 20. storočia Joyceho Ulysses. Avšak v posledných rokoch nastala zmena. Ak dáme bokom prerozprávanú mytológiu vynikajúcim Stephenom Fryom, prehovárajú nové diela výrazným ženským hlasom. Míľnikom v tomto smere bola Kirké Madeline Millerovej, po ktorej roztrhlo vrece s príbehmi, v ktorých sú muži len nutným krovím. Z nich za zmienku stoja najmä romány Nathalie Haynesovej Tisíc lodí, Medúza (v orginále Stone Blind) a Deti Iokasty ako aj knihy Claire Heywoodovej Dcéry Sparty a Perseov tieň. Slovenskí čitatelia poznajú Ariadnu Jennifer Saintovej, ku ktorej pribudli osudy troch žien Iliady.
Hoci román anglickej spisovateľky nesie meno dcéry vodcu Grékov Elektry, rozprávačkami sú aj jej matka Klytaimnestra, sestra krásnej Heleny a prekliata trójska veštkyňa a princezná Kassandra. Kým v Ariadne bol olympijský svet prítomný skrz Dionýza, v Elektre sa prejavujú len nepriamo. Notoricky známe udalosti (ak ich predsa len nepoznáte, ide o Trójsku vojnu a jej dôsledky) sú v knihe len prostriedkom vyjadrenia hnevu žien, ktoré trpeli za devastačné rozhodnutia mužov. Od Homéra alebo antických drám sa jej román líši najviac v tom, že rozprávanie rozšírila o minulosť všetkých postáv.
Osudy bohov, polobohov, nýmf, príšer a hrdinov sú v gréckych mýtoch navzájom ešte viac prepletené ako v slávnom gordickom uzle. A čitateľovi nepomôže , ak ich ako Alexander pretne. Veľmi dobre to využila Madeline Millerová v Kirké, keď jej hrdinka bola okrem iného neterou Titána Prométhea, dcérou boha Hélia, tetou obludného Minotaura ale aj nešťastnej Médei. V Elektre autorka pripomína temné korene Menelaa a Agamemnoa, ktoré siahajú až k najopovážlivejšiemu smrteľníkovi Tantalovi.
Lýdsky kráľ pozval na hostinu všetkých olympijských bohov a v snahe odhaliť ich vševidiacu múdrosť, ponúkol im pokrm pochádzajúci z tela jeho syna Pelopa, ktorého nechal uvariť. Bohovia s výnimkou smútiacej Demeter za Persefonou, ktorá si zobral Hádes do podsvetia, okamžite odhalili hrôzostrašný skutok. Tantala uvrhli za trest do najhlbšieho Tartaru (niečo ako Danteho Peklo), kde ho trýznil večný smäd a hlad, hoci stál v jazere plnom vody pod stromami s ovocím. (Tantalove muky a sizyfovská práca, patria k jedným z mála spojeniam, ktoré prešli z mýtov do hovorovej reči.)
Ale ani bohmi znovuzrodený syn nezaprel povahu svojho predka. Pelops si hľadal nevestu a zosnoval sabotáž a vraždu, aby ju vzal inému nápadníkovi. Podplatil jeho sluhu Myrtila, aby vymenil kolíky vo voze soka za vosk. Voz narazil a nápadník zomrel, no Pelops mal za lubom ešte jeden úskok. Namiesto toho, aby sa sluhovi odmenil, zhodil hoz útesu na ostré skaly. Keď podvedený Myrtilos padal, z pomsty vykríkol kliatbu, zaprisahávajúc bohov, aby potrestali Pelopa a všetkých jeho potomkov. Čo nakoniec dostihlo aj Agamemnona, ktorého otec išiel v šľapajách svojho zradného predka.
Pre román je kľúčový okamih obetovania Ifigénie, aby si grécke vojsko udobrilo bohyňu Artemis, ktorá zviazala vetry a znemožnila plavbu do Tróje skrz zabitie jej obľúbenej lane. Aj tu Saintová odmieta bájny príbeh , tak podobný iným v starovekých náboženstvách, kde božstvá žiadajú smrť dieťaťa ako prejav najvyššej viery a oddanosti.
Oveľa neskôr som spolu s inými príbehmi o Tróji počula pevcov spievať o dcérinej smrti. Často spievali o tom, ako sa v okamihu , keď Agamemnón zdvihol nôž , Artemide uľútostilo Ifigeneie a vymenila ju za laň. V tejto verzii príbehu moja dcéra ďalej žije ako Artemidina kňažka a favoritka na neznámom ostrove. V tomto podaní Agamemnón zabil iba prosté zviera. Aké poetické, ľúbivé a čisté.
Ja som však videla, ako jej v otcovom náručí šklblo telom, keď jej pretiahol po hrdle čepeľ . Ja som ju držala na pláži, ešte teplú, krvácajúcu a mŕtvu, zatiaľ čo slnko stúpalo na oblohe a vetry hvižďali okolo nás. Pamätám si, ako sa jej žltá látka sfarbená do tmavočervena trepotala okolo členkov a ako dlho som hľadela na jej tvár a neverila som, že už nikdy neotvorí oči, nepozrie na mňa, nenazve ma matkou ani ma nepobozká.
Pre Klytaimnestru je rituálna smrť jej dcéry kľúčovým zlomom vo vzťahu k manželovi. Je odhodlaná pomstiť ju a nikto jej v tom nemôže zabrániť. Ani Elektra, ktorá odmieta prijať námietku, že jej milovaný otec je vrah. Obeta Ifigénie nebola podľa nej jeho dobrovoľná voľba, ale príkaz bohov a o ňom sa nediskutuje.
„Deti zomierajú každý deň,“ poviem jej. „Koľko trúchliacich matiek stvorila táto vojna? A nejdú sa všetky mstiť. Čím je tvoj smútok taký výnimočný?“„Čím je výnimočný? Nie je rozdiel v tom, že tvoj otec podrezal hrdlo vlastnej dcére?“ Jej slová vytrysknú prirýchlo. Naozaj je otrasená. Ešte som ju takú asi nevidela. „Ifigeneia bola obetou. Bohovia občas žiadajú privysokú cenu a je cťou zaplatiť ju. Som zvedavá, čo budú žiadať od teba , aby si si odpykala svoj čin. Ak je to vôbec možné.“
Matka a dcéra sú si viac podobné ako by chceli – sú odhodlané urobiť to, čo považujú za správne a úplne neschopné porozumieť jedna druhej. V Euripidovej hre je Elektra je vydatá za roľníka, ktorý v hre nepovie ani slovo. Je tam len preto, aby ilustroval jej degradáciu a dal jej ďalší dôvod na to, aby nenávidela Klytaimnestru. U Saintovej je jej priateľom a poradcom od detstva a akceptuje formálnosť ich zväzku. Každý stret matky s dcéry vyzerá ako keby vedľa seba stáli dve sochy. Obe sa zúfalo sa snažia pomstiť niekomu, koho kedysi milovali. Sú však príliš zaslepené, než aby dokázali ustúpiť pred skazou, ktorú tým spôsobia.
Vo svite vychádzajúceho slnka som sa modlila, aby môj manžel prežil tú vojnu a vrátil sa domov bez ujmy. Nechcela som, aby si ktorýkoľvek trójsky bojovník vzal to, čo patrilo mne –aby dostal nejaký slávychtivý vojak šancu prebodnúť mečom Agamemnónovi srdce. Priveď ho naspäť, zasyčala som k prázdnej oblohe. Priveď ho naspäť, aby som sa mu mohla dívať do očí, keď v nich bude vyhasínať svetlo. Priveď ho naspäť, aby mohol zomrieť rukou svojho najtrpkejšieho nepriateľa. Priveď ho naspäť, aby som sa mohla prizerať, ako trpí. A bude to pomalé.
Úplne odlišnou od predchádzajúcich dvoch žien, je tretia rozprávačka knihy, princezná Kassandra, dcéra Hekaby a Priama, sestra Hektora a Parisa , o ktorom veštba už pred jeho narodením hovorila, že spôsobí zánik Tróje. Lenže jeho rodičia ho nedokázali zabiť a nechali ho napospas osudu. Keď sa vráti aj s Helenou, neverí mu historku so zlatým jablkom. Rozhodne sa stať Apolónovou kňažkou a získať schopnosť vidieť budúcnosť. Táto jej túžba je tak silná, že sa vzoprie aj bohovi a neobetuje svoje panenstvo.
Apolón ma požehnal svojím darom, patrila mi pravda o svete. Avšak druhé dievčatá, ktoré ho milovali rovnako náruživo ako ja, neuverili mojim slovám. Pochybovačne pozerali jedna na druhú za mojím chrbtom a takmer nebadane krútili hlavou. Keď som si uvedomila, čo mi boh urobil, zavýjala som a šklbala si telo, pokým neprišli ostatní. Silnejšie ruky ma znehybnili, odniesli do mojich komnát a zamkli dvere za mojimi výkrikmi. Naozaj som mala dar videnia budúcnosti, ktorý do mojich úst vdýchol sám Apolón. Nik mi však už nikdy neuveril ani slovo.
Kassandra tradične vystupuje v literatúre ako mizogýnny stereotyp žien – nespoľahlivá hysterka, ktorá nie je hodná vypočutia. V Elektre sa ale mení na bystrú posudzovateľka charakteru a vďaka svojim vidinám aj informovanú o všetkom.
Jennifer Saintová už vo svojej prvotine naznačila, že muži – či už sú to smrteľníci alebo aj bohovia – za veľa nestoja.Môj osud, ako aj osud ostatných trójskych žien bol jasnejší. A to ma desilo. Znášala som tu samé opovrhovanie, všetkých rozčuľovalo moje prekliatie, no to nebolo nič v porovnaní s tým, čo by na mňa čakalo, ak mesto padne – alebo keď mesto padne, ako som to videla vo svojej vízii v deň Paridovho návratu k rodine
V Homérovi tieň Agamemnona trpko narieka, že mal zlú manželku v porovnaní s Odyseovou vernou Penelopou. Pričom obaja mali toho ako manželia na rováši dosť. Vodca Grékov si prisvojil otrokyňu Briseidu, skrz ktorú sa Achilles zaťal a v konečnom dôsledku ho to stálo život a kráľ Ithaky na ceste domov strávil roky v náručí čarodejníčky Kirké. Nehovoriac o tom, že si doviezol aj Kassandru domov ako trofej. Lenže v starovekom Grécku a neskôr aj v Ríme bola úplne nevera muža a ženy hodnotená úplne inak. Ak ju spáchala manželka, hrozil jej na rozdiel od mužov až trest smrti.
Keď sa hovorí o trestoch, nemôžeme vynechať skutočnosť, že grécka spoločnosť, a tým pádom aj mytológia, brala veľmi vážne vraždu rodičov. Mala na to dokonca vyčlenené aj špeciálne bohyne Erínye. Pohrobok Orestes, ale dostane príkaz od Apolóna, že má potrestať otcovu smrť, ktorého nikdy nepoznal. Elektra si to riziko uvedomuje.
Hrozba, ktorú počul v Delfách, že ho Apolón potrestá, ak nechá otcových vrahov nažive, je pre mňa potvrdením, že máme pravdu, i keď hovoríme o niečom hrôzostrašnom. Nepoviem však nahlas, že ak ju zabije, namiesto Apolóna si poňho prídu Erínye. Bohyne s hadmi namiesto vlasov, so zlovestnými očami a s neuhasiteľnou túžbou pomstiť sa tým, ktorí zavraždia vlastného rodiča. Apolón možno potrestá syna, ktorý nepomstí svojho otca, ale ony dolapia syna, ktorý zabil svoju matku. Budú môjho brata naháňať až na samý kraj sveta. Na oblohe budú mávať krídlami a zatienia slnečné svetlo. Dňom i nocou sa mu v ušiach bude ozývať ich štekavý nárek, pretože ich smäd po trýzni nič neuhasí. No aspoň bude mŕtva a jej milenec tiež.
Ako to všetko nakoniec dopadne, dozviete sa po prečítaní Elektry. Znalcov príbehov určite nepoburí a pre novicov v oblasti báji je určite výborným vstupom do ich sveta. Navyše na svete je už Saintovej ďalší román, Atalanta, o jedinej ženskej Argonautke, ktorá sa s Iasonom plavila po zlaté rúcho do Kolchidy a jej osud rozhodne nepatrí medzi chronicky známe, ako to bolo v prípade prechádzajúcich dvoch kníh.
Jeniffer Saintová: Elektra, Tatran 2023, 272 strán, preklad Saskia Hudecová
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments