Keď prídem k Martine, tá je už nachystaná: obývačka je vyprataná, v kúte stolček s gramofónom, koberec zrolovaný.
„Začneme polkou,“ vraví.
Naleje do pohárov víno z čerstvo otvorenej fľaše a ponúka mi. Neodmietnem, som dosť nervózny, ale aj zvedavý.
„Tancom si môžeš získať ženu,“ snaží sa ma navnadiť. Odpijeme si z vína a ideme na to. Maťa mi najprv ukazuje správny postoj, s vystretým chrbtom a zdvihnutou bradou, jemné pridŕžanie partnerky; pravá ruka pod lopatkami a ľavá ako tácka, na ktorú si môže dáma položiť svoju ručičku, potom mi predvedie tanečný krok. Spustí gramofón a tancuje. Je obdivuhodná, s ľahkosťou tancuje po izbe, vznáša sa, pri svojich sto kilách sa hýbe ako balerína.
Mňa to ťahá k poháru s vínom, ale Maťa je neoblomná, schmatne ma a už ma nepustí, trénujeme kroky, obraty, točky. Sem-tam treba prehodiť platňu v gramofóne, vtedy sa mi podarí znovu si upiť z vína.
Izbou sa zrazu rozoznie čudný hrmot. Vychádza to z radiátora, viem, že to vychádza z radiátora, ale je to pre mňa nový doteraz nepoznaný zvuk. Pozriem sa na Maťu, tá sa zvrtne a mizne v kuchyni. Nechápem čo sa deje. Maťa pribehne so zmetákom v ruke, búcha rúčkou do plafóna a vykrikuje: „Idioti sprostí, čo chcete? Čo zas máte?“
„Rušíme susedov, musíme skončiť,“ poviem.
„Ále čo si. To sú takí debili, šetko im vadí, keby som mala brať na nich ohlad, tak by som nemohla ani dýchať. Vidíš, ani neprídu zazvoniť a slušne sa sťažovať. Miesto toho len škrtajú rúrou od vysávača o radiátor.“
Maťa ponalieva víno, svoj pohár hneď vypije do dna a naleje ďalší.
Silný rapkavý zvuk neprestáva.
„Predsa len – sú to susedia…“
„Nevšímaj si ich debilov. Nech sa idú sťažovať na Národný výbor, keď sa im nelúbi. Nočný klud je až od deviatej večer,“ povie Maťa rázne, obráti platňu a tancuje sa ďalej.
Dotancujeme, upraceme obývačku a Maťa ma ponúkne kávou. Neodmietnem.
„Celkom ti to ide,“ vraví.
„Paráda,“ odpovedám. „Konečne budem môcť ísť na zábavu.“
„No len sa nehrň, celkom ti to ide, neznamená, že už to vieš. Zatial sme skúšali len polku, okrem nej sa budeš musieť naučiť valčík, tango a čardáš. Kroky ti dnes celkom išli, ale musíš získať v tanci istotu, stále sa pozeráš pod nohy. Pozeraj sa žene do očí. Musíš orientovať v priestore a ženu viesť.“
„Uff,“ povzdychnem si.
„Neboj sa, zvládneš to. Vravela som ti, že tancom si môžeš získať ženu, už len preto sa to oplatí naučiť. Trénuj, kým tvoj tanec nebude lahký a podmanivý. Žena potom v tvojom náručí zabudne na všetko a bude si všímať len teba.“
Ak by som bol žena a Maťa muž, asi by ma dostala.
„Maťka, ako sa ti odmením?“
„Mňa to baví, pre mňa je odmenou už to, že ťa môžem učiť tancovať,“ odvetila Maťa.
To ona navrhla, že ma naučí tancovať. Stretli sme sa a ona hneď: čo je s tebou Robko, nejaký si smutný? Trápi ma strojársky ples, zas tam budem sedeť jak pripečený a kukať na zabávajúcich sa ludí. Až ku koncu to začne byť zaujímavé, keď sa všetci opijú, na parkete zostanú len tí, čo ich to naozaj baví a ostatní sa zabávajú ako chcú, povedal som jej. A ona na to: veď ty vôbec nevieš, čo je to radosť z tanca, to musíme napraviť.
Voda v hrnčeku na plynovom sporáku vrie, v hrubých krištáľových pohároch je pripravená voňavá zrnková káva. Maťa ju zalieva na trikrát – pomleté zrnká tak lepšie nasiaknu vrelou vodou a klesnú na dno pohára, na hladine potom zostane bohatá pena.
„Maťka, ty máš také dobré srdce,“ poviem a vložím kocku cukru do pohára. Kocka, skôr, než sa stihne ponoriť, na chvíľu uviazne v pene. Maťa sa rozplače.
„Čo ti je?“
„Nič, nechaj ma,“ utiera si slzy dlaňami.
Vezme do rúk fľašu s vínom a ponalieva. Svoj pohár hneď vypije a naleje si ďalší.
Neviem, ako by som sa mal v takomto prípade zachovať, som bezradný a tak si len usrkávam z vína. Zrazu sa Maťa rozhovorí: „Vždy keď mi začnú rozprávať, aké mám dobré srdce, znamená to, že ma nechcú.“
„Ale…“
„Nič nehovor Robko,“ chytí ma za ruku. „Vleče sa to so mnou už od strednej školy. Pre každého som bola milá a veselá, fajn parťák, brávali ma na čundre a opekačky, hrala som na gitare, spievala, ale večer, keď sa všetko popárilo, som vždy zostala sama. Zostanem na ocot, bude zo mňa stará dievka.“
Chce sa mi povedať, že na každú dieru sa nájde záplata, ale bolo by to nevhodné, radšej mlčím.
„Prinesiem ďalšiu?“ pýta sa Maťa, len čo rozleje zvyšok vína do pohárov a v ruke jej zostane prázdna fľaša.
„Nie, nie, mne sa už pletie jazyk,“ vravím, zároveň si uvedomujem, že aj to je hlúposť, lebo som doteraz takmer nič nepovedal.
Maťa precitne, vystrie sa.
„Ja sa nevzdám,“ povie, potom vstane a zmizne v obývačke. Po chvíli sa celým bytom z gramofónu rozoznie starý šláger:
„So slzami v očiach nevidieť jasne svet,
preto nedaj si zrak svoj nikdy slzami zastrieť.“
Maťa sa vráti do kuchyne s hrdo vztýčenou hlavou. Spieva spolu so starým pánom Jankom Blahom:
„Úsmevy sa stratia, šťastie preč odletí,
z takej tvári, na ktorej zrak je slzou zastretý.
Nuž preto nikdy neplač, aj keď máš v srdci žiaľ
a vždy sa svetu ukáž, akoby si žiaľ nepoznal.
Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje,
v živote hru vyhráva len ten, kto sa usmeje.“
Usmeje sa a energicky povie: „Nesmieme sa poddávať. Prídi zajtra, pokračujeme v tanečnom kurze.“
Posledné slová zanikajú v rapote radiátora.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments