„Môj život je ako matematická rovnica, čo nemá riešenie. Príklad, kde sa delí nulou, nemá zmysel. Som tá nula.“
Pavol Rankov je na poli slovenskej literatúry dobre známy. Je autorom viacerých rozsiahlejších próz ale aj poviedok. V roku 2022 prispel do zbierky poviedok Prešporské legendy ožívajú, v ktorej autori vzdávajú hold dielu Márie Ďuríčkovej, a vo vydavateľstve KK Bagala publikoval novú knihu s názvom Klinika. Chválim nápaditú obálku s menom autora a názvom novely usporiadanými do tvaru zdravotníckeho kríža. O vizuálny koncept knihy sa postaral Martin Mistrík.
„Necítim sa zle. Vzhľadom na to, že smerujem na kliniku, je mi až pridobre,“ prihovára sa nám rozprávač, ktorý sa vybral za vychýreným odborníkom, profesorom s vynikajúcou povesťou. Keď mu je dobre, tak načo drať topánky? Ono to s rozprávačom zrejme až také dobré nebude, napokon sám po prvých dvoch vetách priznáva: „Prebudil som sa s myšlienkou, že toto je prvý deň týždňa, od ktorého sa môj stav bude zlepšovať, a tento optimizmus sa ma stále drží.“ To ešte netuší, aké peripetie ho čakajú. Sedem dní bude merať cestu na kliniku a usilovať sa o psychiatrické vyšetrenie u slávneho profesora. Ten si svojich pacientov vyberá podľa zvláštnych pravidiel a jeho pohyb po klinike je podivný, priam mysteriózny. Nemá jednu, lež niekoľko ordinácií, medzi ktorými pendluje sťaby neviditeľný, a navyše často ordinuje vo Viedni. Róbert Kotian vo svojej recenzii v Magazíne o knihách príznačne prirovnal Rankovovho hrdinu ku Kafkovmu zememeračovi K a mne po dvoch kapitolách napadla ešte iná podobnosť a to s bláznivým Sanchom Panzom a jeho boji s veternými mlynmi. Dotyčný pacient je tiež na výprave a naráža na rôzne prekážky. Ba teraz mi prišiel na myseľ aj mytologický Sizofos, pretože keď sa rozprávač už-už priblíži k vytúženému cieľu, skotúľa sa naspäť na vrátnicu.
Rozprávač sa hneď prvý deň musí popasovať so zavretými dverami. Keďže tadiaľ cesta nevedie, šibne si to cez kotolňu. Ukáže sa, že kotolník je vraj jedna ruka s profesorom a ponúka hrdinovi protekciu. Topiaci sa aj slamky chytá, veď to poznáme. Lenže niekedy je tá slamka skutočne krehučká. Prvý pokus skončil nezdarom. Postupne sa zoznamuje s dôležito sa tváriacou recepčnou, profesorovým asistentom, sestričkou, sanitárom a ďalšími pacientkami. Každý z nich sa stavia do pozície, že by mohol byť rozprávačovi nápomocný. Radia mu, čo pred profesorom, ku ktorému prechovávajú priam zbožnú úctu, povedať, čo zamlčať, ako sa správať, kde ho hľadať a podobne. Zaručený recept na to, ako dosiahnuť, aby si ho profesor vybral za pacienta, ale zjavne neexistuje. Od jedného zoznámenia k druhému spätne dochádza k spochybneniu tej – ktorej známosti a zaručených rád. Rankovov pacient sa v rozhovoroch dozvedá všakovaké informácie o psychiatrovi a sám sa zdôveruje so svojimi problémami, traumami a dôvodmi, pre ktoré by sa rád nechal vyšetriť. Spočiatku nevieme, čo pacienta sužuje, náznaky postupne ľahko vybadáme a na konci bude aj napriek otvorenému koncu všetko jasné. V rozhovoroch s inými postavami prepája dôležité dejinné udalosti s osobnými zážitkami. Prvá spomienka sa viaže na príchod sovietskych okupačných vojsk do Československa, ďalšia na vyšetrovanie otca po návrate z krátkej emigrácie ŠTBákmi. Najviac sa dozvedáme o jeho manželstve a vzťahu k dcéram a synovi. Z rodinných vzťahov je frustrovaný, pripadá si ako „piate kolo u voza“, má pocit, že je iba nástrojom na uspokojovanie hmotných potrieb či už manželky alebo dcér.
„Aj otec mal komunikačný hendikep, spomínal, že sa v Amerike nedokázal naučiť dobre po anglicky. Nazýval to zlý jazykocit. Ja so svojím jazykocitom mlčím ešte aj doma. Radšej kľučkujem miestnosťami ako tajný agent, len aby som ich nestretol. Zato v duchu si vymýšľam dialógy, v ktorých by som komplikovanými argumentmi dcéry či manželku zatlačil do kúta a presvedčil o svojej pravde. Neviem komunikovať, a tak si rozhovory iba predstavujem. Ak by ma profesor úplne či aspoň čiastočne zmenil…“
Hrdina postupuje zo suterénu, cez recepciu a jednotlivé podlažia až na najvyššie poschodie budovy. Tu zhodí z pliec spomienky na detstvo, tam pocit márnosti, inde zas problémy s dcérami. S pribúdajúcimi poschodiami rastie nádej, že sa dostane do cieľa, ale na druhej strane akoby podliehal výškovej chorobe, je čoraz unavenejší, zmätenejší a zabúda. Nám i jemu sa chvíľami zdá, že profesor je len prelud, fatamorgána, ktorú síce vidíš, no keď sa k nej rozbehneš, zmizne.
Autor je skvelý rozprávač, jeho novela je napísaná s ľahkým humorom a poriadnou dávkou absurdnosti. Bizarné postavy sú iba jednou z čerešničiek na torte. Naschvál píšem jednou, pretože tých čerešní je na Rankovovej torte viacero. Prvou je autorov minimalistický jazyk a zručný pisateľský štýl, ďalšou psychologický ponor do mysle starnúceho muža s psychickými problémami, nemálo dôležitý je spoločenský presah, nakoľko je jeho novela bizarným ale v podstate verným obrazom slovenského zdravotníctva. Za bonus považujem vytrhnutú stránku č. 143. Na otvorené konce sme u autora zvyknutí, no konkrétne v tejto knihe si viem na chýbajúcej strane predstaviť už iba jedno jediné slovo a príbeh sa krásne uzavrie. V príbehu sa najhlasnejšie ozýva myšlienka, že ak medzi ôsmimi miliardami ľudí nájdeme jediného, ktorý nám porozumie, môžeme si gratulovať. Zvyčajne sme tým človekom my sami.
(Pavol Rankov: Klinika, KK Bagala 2022)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments