Jedna z najcennejších kníh, ktorú som o literárnej kritike mal a opäť vďaka vzácnej priateľke mám, sú úvahy Alexandra Matušku Osobne a neosobne, ktoré vydali posmrtne jeho synovia v roku 1983. Encyklopédia vám povie, bol literárnym vedcom aj jeden zo šéfredaktorov Slovenských pohľadov plus stredoškolským učiteľom až v Michalovciach. A tesne po príchode internacionálnej pomoci v roku 1969 sa stal národným umelcom. Ak by podľa nemeckého vzoru mal niekto na Slovensku právo nosiť titul literárny pápež, musel by to byť Alexander Matuška. Nazývali ho rozhnevaným kritikom, čo komentoval slovami: „Nemôžem povedať, že by som nebol bažil po láske ľudí, ani že bolo vždy príjemné k nim byť z lásky k veci tvrdý, lež nedalo sa ináč, najmä keď nešlo len o knihy, keď išlo o to, čo je za nimi, o kultúru, život.“
Kritik bez ideologického nánosu
Na výbere Matuškových komentárov o literatúre, kritike a hodnotách v Osobne a neosobne je pozoruhodné, že nemajú žiadny ideologický nános. Možno by bol prekvapený, kto a ako dnes tvorí, ale nemusel by robiť revíziu svojich postojov a vyhovárať sa na to, že „doba bola taká“.
Akt písania sa mi javil aj aktom mravným. Pýtal som sa teda, kládol som si otázku, či autor urobil „všetko“ čo mohol a mal, aby sa ukázal vo svojom skutočnom formáte, aby sa dal na svojej úrovni. A keď sa vec javila tak, že píše nie podľa svojich možností, ale pod ne, že by rád „tvoril“, ale sa mu nechce, že gestikuluje, genialníči, no nezvládol „hneval“ som sa… Zabudol som, že niet tam, ….? Na „No márne, márne. Kde nič nie je, tam ani báseň nevezme“? Nezabudol, len sa mi zdalo, že mal pridať. Z milosrdnej predstavy, že by niekto mohol, keby chcel, bývame nemilosrdní, lebo si „nevšimneme“, že by možno chcel, keby mohol.
Človek môže byť a znamenite byť aj bez písania, čiže predstavovať niečo bez pera v ruke, a nepredstavovať nič s perom. Boli takí videní.
Vzťah kritik a čitateľ
Na jednom mieste knihy Matuška radí čitateľom, ako si majú pri čítaní pomáhať podčiarkovaním textov – „Ceruzka v ruke je prvý znak, že sme sa veci dostali na kobylku. Že sme sa ustálili v nejakom prístupe; je to prvý – vonkajší – dôkaz, že vnútorný hlad potrebuje byť dáko ovládaný a regulovaný.“ Je si však vedomý toho, že kritik a čitateľ nemusia byť na rovnakej vlne, ba dokonca tvrdí, že kritik môže obyčajnému človeku zásadne narúšať radosť z čítania.
Šťastný ten, kto číta „len tak“, kto je teda aj kritikom len pre vlastnú potrebu a nevychodí s ňou na svetlo, koho to nepokúša deliť sa o svoje zážitky, dojmy a poznatky. Pre seba, takýto človek číta dobre, dosť dobre, ale tu prichodí kritik, ktorý číta „lepšie“. Je možné, ba isté, že číta lepšie – pre seba. Ale pre iných? Tí by radi ostali pri svojom dobrom čítaní, stačilo by im to, ale objavuje sa kritik a vnucuje sa im. Lebo kritika sa vnucuje, nie ľudia chodia za ňou, ona chodí za nimi. A pletie sa im do ich osobných vecí, pletie, lebo tak sa dá nazvať skutočnosť, že chce upraviť, na pravú mieru uviesť či modifikovať, čo sami cítia; pletie sa im do ich najsúkromnejšieho cítenia, prežívania a usudzovania, lebo sa s nimi háda o ich radosť a rozkoš, lebo sa pokúša navravieť im, presvedčiť ich, že ich pôžitok nemá úroveň, že by boli „plnší“ a väčší a neviem aký keby… jedným slovom, mýli ich, ruší, kazí im ich potešenie z básne románu, predstavenia, natískajúc sa im za prostredníka.
Žiadny rešpekt k ikonám
Alexander Matuška nemal rešpekt k velikánom a trúfol si dokonca aj na ikonu slovenskej literatúry Svetozára Hurbana Vajanského. Ako dvadsaťsedemročný napísal v roku 1937 esej Vajanský politik, ktorá nevyšla, lebo ako napísal v predslove: „Autor spotreboval všetok pušný prach na jej zhotovenie a na jej uverejnenie – keby aj bol našiel nakladateľa – ostalo mu málo odvahy. Bál sa protestu holičov a hasičov, ktorých by už nejaký „rodoľub“ bol zorganizoval na tento cieľ; a nechcel bezbranne znášať kvikot inteligentov usadených po redakciách – kvikot, ktorý je už historický – ani kvikot tých, čo sa vždy ochotne vzdialili od včelárenia, aby vo vyšívaných košeliach v tých istých novinách udatne hájili národnú česť, ktorá býva, ako je známe, niekedy aj pochybná.“
Je ošemetné prenášať nejaký starý komentár a aplikovať ho na súčasnosť, ale Matuškove postrehy slovenskej spoločnosti ukazujú, že veľmi sme sa neposunuli, skôr forma je iná. Alebo možno ani nie. V knihe Osobne a neosobne k tomu dodáva: „Ech hej všetkým nám tu trčí slama, a svetoví sú u nás – okrem architektov – len speváci a speváčky. Speváci vlastne ani tak nie, lebo tí sa dosiaľ len preukazujú pozoruhodnými košeľami a opaskami, o to viacej za to poniektoré lýrové i lírové speváčky, prinajmenšom svojím európsky rozčapeným postojom a vlasmi, ktoré im ach tak rafinovane padajú cez oči a tvár. Na speve hádam nezáleží, na čom záleží, je, aby sa dovyzliekali, aby nejapné narábanie stehnami ešte znejapnili. Naši novodobí národovci, to jest tí, ktorí sa obšmietajú okolo, sa potom už postarajú, aby nám svety ozaj závideli.“
Odchod ako zlý kanadský žart
Ako Alexander Matuška búrlivo písal, tak šokujúco odišiel zo sveta. Zomrel krátko po dožití sa jubilejnej šesťdesiatpäťky. Keďže sa to stalo 1. apríla 1975, pokladalo to mnoho jeho priateľov najprv za žart. A veru jeho náhly odchod mal v sebe aj absurdný rozmer. Jeden z našich najlepších znalcov literatúry sa udusil rožkom. Dejiny neprepíšeme a môžeme si len domýšľať, aké reflexie literatúry a spoločnosti by po ňom ostali, ak by pôsobil o dve dekády dlhšie a dožil sa slovenskej samostatnosti.
Naše uvažovanie bývalo a značne ostalo grajciarové. Nemyslíme, radšej „hútame“ – vezmite si beletriu, tam každý húta alebo dumá, takže u niektorých básnikov z toho vznikajú dumy a ešte skôr dummky. Vážnosť sme stotožňovali s múdrosťou, hoci ide často len o smiešnosť. Táravé, zbežné a zbožné pravdy. Radosť z nadšeného mlátenia prázdnej hlavy. Nemáme zmysel pre špekulácie skôr len pre špekulanstvo, pre literatúru v nemeckom zmysle. Máme rozum, ale len zdravý a šikovný, ale múdry?“ „O ty hrdý rozum ľudský!“ Slovenské myslenie je naivné a fantazmagorické. Záruku z myslenia nedostaneme, Ak myslíme, tak na nie o… Že nemáme filozofov, to by sme oželeli. Horšie je, že nemáme mysliteľov… Nie, že nemáme filozofiu slovenskosti, nevieme sa o sebe ani zamýšľať.
Súborné dielo Alexandra Matušku vyšlo vo vydavateľstve Tatran v rokoch 2010-2016.
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č. 4/ 2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments