V predchádzajúcom spomínaní som si trocha oživil spomienky na gymnaziálnu telesnú výchovu, ktorá často tak neskutočne umárala telo. No boli aj predmety, ktoré svojou nezmyselnosťou drásali aj študentskú dušu. Koho po tomto konštatovaní napadla matematika, tak ten asi nezažil brannú výchovu. Ak tento vtedy povinný vyučovací predmet vyučoval ešte aj vyslúžilý vojak, išlo o skutočnú katastrofu. Tento človek bol úplne až do špiku kostí zelený, aj keď vo svojom školskom pôsobisku kaki farbu nahradil bielym plášťom, asi aby ste sa v jeho prítomnosti cítili ako pacient psychiatrickej ambulancie. Vzbudzoval prirodzený rešpekt, aj keď v skutočnosti to bol strach a jeho prednášky by som prirovnal k vojenským poradám Hitlerovho generálneho štábu tesne pred plánovaným útokom .
S jeho zeleným videním sveta som sa mal tú česť zoznámiť už na jeho prvej vyučovacej hodine. Táto skúsenosť nás všetkých presvedčila, že postaviť sa vedľa lavice s účelom pozdraviť sa je najbezpečnejšie už cez prestávku, lebo po jeho vstupe do triedy to už nikdy nebolo dostatočne včas. Rešpekt z jeho príchodu nás nútil stáť ako sviece a som presvedčený, že keby takto človek stál každý deň aspoň hodinu, skoliózu chrbtice by sme mohli pokojne vyškrtnúť zo zoznamu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie.
Hodiny brannej výchovy sa vždy delili s telesnou výchovou, teda keď dievčatá boli na telesnej, chlapci mali brannú a naopak, takže človek v takýto deň zažil dve krásne hodiny fyzicko-psychologického výcviku. Už prvé minúty brannej výchovy vás nútili obnoviť svoj zlozvyk obhrýzať si nechty. Pri takto delených hodinách sa museli obe hodiny zapísať do triednej knihy. Ak však bola triedna kniha na telesnej výchove, nebola na brannej a naopak. Samozrejme, že sama prísť nemohla a niekto musel v takomto prípade vykonať úlohu kuriéra. Nikdy však nebolo toho, kto by ju priniesol, alebo odniesol. Nie, ani odnesenie triednej dokumentácie nebolo vykúpením, pretože ak ste sa nevrátili v určenom časovom limite, čakalo vás peklo. Keď sa triedna kniha nezjavila na jeho učiteľskej katedre do piatich minút od zazvonenia, padla z jeho strany vždy rovnaká otázka:
„Kde je triedna kniha?“.
My ako zbor samovrahov sme zborovo odpovedali, „na telesnej výchove súdruh profesor!“.
Na to sa on vždy rovnako rozzúril a ziapal, „a čo s ňou cvičia, cvičia?“, posledné slová v rozčúlení zásadne vždy opakoval.
Že si už pamätníci celkom nepamätáte čo bolo náplňou brannej výchovy? Tak trocha vám osviežim pamäť. Učivo bolo naozaj veľmi užitočné, hlavne ak ste chceli prežiť útoky imperialistického západného sveta. Takže vzdelávaný si musel osvojiť zručnosti ako narábať s buzolou, keby sa ocitol stratený niekde jadrovým výbuchom zničenej krajine, musel vedieť určovať azimuty a samozrejme byť oboznámený s tým ako sa chrániť pred jadrovým výbuchom, ako sa nasadzuje, utesňuje a následne čistí plynová maska, ako sa vykonáva komplexná očista po rádioaktívnom zamorení. Až na fakt, že po jadrovom výbuchu by živí závideli mŕtvym, to boli naozaj veľmi dôležité poznatky a zručnosti. Vždy som rozmýšľal, prečo nenacvičujeme nejakú normálnu mierovo naladenú evakuáciu, ktorá by bola prirodzenou reakciou napríklad na taký požiar budovy. Bol som presvedčený, že v prípade takejto možno prirodzenejšej udalosti by sme sa všetci ušliapali ako pakone.
Po takomto prospešnom teoretickom vzdelávaní mala branná výchova aj praktickú prípravu. Do tejto kategórie patrilo napríklad hádzanie čiernych gumených granátov. Vodní pólisti hádzali ako diví, ale plukovníkovi to nestačilo a chcel vyburcovať aj nás menej aktívnych. Vymýšľal si preto rôzne motivácie. Sľuboval napríklad Pepsi-Colu za každé rozbité okno na telocvični a dokonca aj jeho následné zasklenie, ak bude zasiahnuté z dostatočnej vzdialenosti. Niekedy dokonca sám seba nazýval terčom. Tak som ho vždy túžil trafiť tým granátom, no ani afekt, ani zvýšený adrenalín mi v tom nikdy nepomohol.
Ďalšou aktivitou boli vzduchovkové streľby. Takáto streľba mala však len pramálo so strieľaním na kolotočiarskej strelnici. Takže strieľalo sa zásadne ležmo a hlavne metodicky. To znamenalo priľahnúť pažbu vzduchovky bruchom, ľavou rukou zalomiť hlaveň držiac ju až niekde na jej ústí, tesne za muškou. Po takomto úkone ruka zaručene zostala v kŕči, ktorý potom spolu so stresom zamedzoval strelcovi vložiť do hlavne malý olovený brok. Vlna stresu sa každú sekundu ešte stupňovala, pretože prvý strelec už zahlasoval svoju pripravenosť. Vždy sa čakalo na posledného, na ktorého sa už znášala vlna hnevu plukovníka v zálohe. Keď boli všetky zbrane nabité a smena k streľbe pripravená, dôstojník na aktívnom dôchodku zareval na celý školský areál, „Páľ!“. Ozvalo sa 6 pľuvancov zo vzduchovky a prinajlepšom padli dva terčíky.
No a na tomto mieste je ešte potrebné spomenúť nácvik použitia prostriedkov individuálnej ochrany. K tejto aktivite bola potrebná vyfasovaná plynová maska číslo 4, igelitové vrecká, pláštenky, gumičky. Cieľom bolo všetky tieto komponenty vhodne a prakticky skombinovať, navliecť na seba všetok ten igelit a gumu a potom už len čakať hodnotenie resp. ortieľ smrti. Plukovník v zálohe prechádzal každého takto odetého zúfalca a s vernou grimasou Louisa de Funèsa na tvári vykrikoval: „kde máš dieru?“, dvojzmyselnosť tejto vety útočila v hlavách postpubertiakov na centrá smiechu, ale strach rýchlo smiech zahášal. A gumácky mozog pokračoval, hľadal dieru a zároveň si odpovedal, „tu máš dieru, tu máš ďalšiu dieru“ a strkal prsty pod sánky gymnazistov, ako keď chytáte kapra za žiabrami. Samozrejme, že každá diera sa rovnala päťke v jeho klasifikačnom zápisníku.
No a potom si chvalabohu niekto všimol, že na námestiach sa štrngá kľúčmi a branná výchova odišla do večných lovísk a jej učiteľ do zaslúženého dôchodku.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments