Nina Lykke V pokročilom štádiu

Pred dobou internetovou boli možnosti opätovného stretnutia so starou láskou, ktorá vám zmizla z dohľadu, výrazne obmedzené. Ešte tak maturitná stretávka, kam ste prišli po dlhej prestávke, mohla výrazne zamávať vašimi citmi. Ale dnes je všetko omnoho jednoduchšie. Otvoríte si sociálne siete a len tak zo zvedavosti skúsite, či tam nenájdete niekoho zo svojej minulosti. Veľmi pravdepodobne budete úspešní. V priebehu pár minút  zistíte, ako sa podpísal čas na jej alebo jeho zovňajšku a ako sa mu v živote osobne alebo kariérne darí. Stačí jeden klik – odoslanie žiadosti o „priateľstvo“ či sledovanie a ste v tom opäť po uši. Alebo aj nie. V pokročilom štádium (Tatran 2021) je mimoriadne inteligentný román nórskej spisovateľky Niny Lykke  o žene vo veku okolo päťdesiatky, ktorej technické možnosti Facebooku obrátili život hore nohami.

Elin je uznávanou všeobecnou lekárkou, manželkou a matkou dospelých detí. Má takpovediac všetko. Časom však to „všetko“ stráca farbu a ona končí ako mnohé páry v ich veku. Úplne uviazne v nudnej rutine života a smutných zvykoch. Po práci si ľahne na gauč, značne zásobená bielym vínom a pozerá seriály dovtedy, kým nezaspí. Jej manžel je buď na lyžovačke, na bežkách, niekde lozí po skalách alebo je na splave. Väčšinou proste nie je doma. A keď doma je, myšlienkami sa aj tak nachádza na nejakej lyžiarskej súťaži stovky až tisíce kilometrov ďaleko. O manželku či domácnosť neprejavuje takmer žiadny záujem. Rozhýbe sa vždy až na príkaz.

V našom živote zastávam funkciu šéfdirigenta, šéfkuchára, finančného riaditeľa a moderátora, ako šibnutá lokomotíva veziem pasažiera, čo podriemkava v poslednom vozni. Čo by sa stalo, keby som prestala prať oblečenie, posteľnú bielizeň a uteráky, prestala upratovať, nakupovať a variť, prestala mraziť zvyšky jedla alebo ich neskôr vyťahovať, aby sa rozmrazili. Keď ma pri všetkých kuchynských činnostiach občas videl Aksel, zakaždým zvolal: „Ty si ale vo švungu!“
Samozrejme, mohla som sa na všetko vykašľať, nedokázala som však ležať v perinách s trojtýždňovými škvrnami od semena, nemala som nervy ráno vstať a neobliecť si čisté spodné nohavičky, nezniesla som, keď mi v kuchyni chrapčalo pod nohami, nemohla som sa vrátiť z práce do domu zapáchajúceho nevynesenými smeťami či stuchlinou zo šiat, ktoré ležali pridlho v práčke, tak ako som to nedokázala, ani keď som bola malá. Keď som sa sťažovala, Aksel sa ohradil, že mu nedovolím nič robiť. Lenže keď som ho zopár ráz nechala pobaliť veci dievčatám, keď sme sa chystali na výlet, vždy na niečo dôležité zabudol, na plavky, uteráky, spodnú bielizeň či teplý pulóver. Ak sme mali namierené niekam, kde boli obchody, nebol to problém, no ak sme išli na chatu, bolo to horšie, tak som od týchto experimentov postupne upustila a radšej som batožinu dievčatám zbalila sama, a podobne to skončilo so všetkým ostatným.
Ako mnoho ďalších žien, aj ja som rezignovala.

Uprostred tohto sivého života sa objaví jej bývalý partner z mladosti Bjørn, ktorý jej pošle žiadosť o priateľstvo na Facebooku. Elin ju prijme a pristane aj na opätovné stretnutie. Udalosti veľmi rýchlo naberú spád po tom, čo sa stretnú v byte jej matky, ktorá je hospitalizovaná skrz demenciu.

Ako som mohla vedieť, čo sa stane? Všetci máme slabé miesto, slepú zónu, mŕtvy uhol, akúsi nestráženú oblasť. Miesto, o ktorom nemáme ani poňatia, až kým nám doň niekto poriadne nevrazí, a vtedy už je neskoro.

Tým, že si Elin urobila zo svojej ambulancie druhý domov, sa dostávame k tomu, čím je román V pokročilom štádiu výnimočným. Celý dej knihy sa odohráva počas jedného ordinačného dňa a čitateľ sa dozvedá všetky detaily popri vyšetrovania jej pacientov. Lekárka nekomentuje len svoj život ale aj pacientov, ktorým dáva prezývky a pozerá sa na nich raz s opovrhnutím, inokedy s nezáujmom alebo súcitom.

Práca s ľuďmi je napĺňajúca. Možno to platilo niekedy na začiatku, ale teraz mám také neskutočne plné zuby ľudí a faktov, pachov a všetkého s nimi spojeného, že keby to bolo možné, prešla by som k inému živočíšnemu druhu.

Dlho trvalo, kým som si uvedomila, že podaktorí, ako napríklad Tučko, nechcú pomoc, nechcú sa posunúť ďalej, byť zdraví, zbaviť sa bolesti. Nie. Chcú, aby sa im druhí –vrátane mňa –snažili poskytnúť pomoc, no aby táto situácia trvala aj naďalej, aby boli naďalej chorí a ja som si aj naďalej lámala hlavu nad výsledkami testov, posielala ich na ďalšie vyšetrenia a zvolávala ďalšie konzíliá, pretože táto situácia plná obáv a nádeje, pozornosti a viery v budúcnosť je sama osebe príjemná. Človeku sa z nej väčšinou nechce vymaniť. Tento typ pacientov ma využíva ako bezpečné teplé miestečko, kde môžu natankovať.

Nina Lykke dokáže byť veľmi nekompromisná. Keď príde do ordinácie otec s dcérou, ktorá trpí nadváhou, prasknú Elin nervy.

„Podľa toho, čo vidím, poruchu príjmu potravy už má. Keby vaša dcéra bola pes, váš prístup by sa právom dal nazvať týraním zvierat. Necháte ju, aby sa napchávala, čím chce, vo veku, keď sa jej metabolizmus a celková hormonálna rovnováha v tele ešte len formuje.“„Chcete tým povedať, že deti sú ako psy?“„Áno, presne to si myslím. Alebo ako šteňatá. Keď ich necháte robiť, čo chcú, ujedia sa na smrť alebo zahynú pod kolesami auta.“ Otec vstáva a zdvíha malú. „Tak toto už ozaj stačilo. Vy nie ste normálna.“ Od dverí sa ešte ozve: „Budem sa na vás sťažovať. Zavolám do Združenia na ochranu práv spotrebiteľov a do televízie, napíšem o vás na Facebook, Twitter, Instagram, všade, kam to len pôjde.“Prikyvujem. „Nech sa páči.“„Ja nie som žiadny peeees,“zakvíli dcéra v momente, keď zabuchnú dvere.

V skutočnom živote by ju takáto reakcia takmer určite pripravila o zamestnanie. Ale nie je pravda dôležitejšia? Apropó pravda. Kým poniektorí majú kostlivca v skrini, Elin ho má v kúte ordinácie. Tento umelý model je pre ňu niečim medzi hlasom svedomia a diabolom, ktorý sedí človeku na ramene. Aby sa počas samoty úplne nezbláznila, dala mu aj meno – Tore a v „rozhovoroch“ s ním rekapituluje svoj život. Občas je mimoriadne pichľavý, ale vie mať s ňou aj súcit. Alebo Elin so sebou?

Ľudia robia, čo je v ich silách, a takých nás je väčšina. Na každé indivíduum, čo ohrozuje druhých nožom a podpaľuje budovy, pripadá tisíc občanov platiacich dane, ktorí by dievčatko so zápalkami rozhodne nenechali zomrieť. Toto je Boh, pomyslela som si, pretože ak Boh niekde existuje, musí byť tu, v tejto neutíchajúcej dennodennej námahe. Áno, ozve sa Tore, ktorý sa konečne prebral k životu. Aleluja , kričí. Aleluja! Snažím sa zavetriť výsmech a sarkazmus, ale pôsobí úprimne, dokonca podľa jeho hlasu počujem, že tam v kúte ledva zadržiava slzy.

Román V pokročilom štádiu je vyvážene cynický, miestami aj romantický, podávajúci  svedectvo o nielen o medziľudských vzťahoch ale aj o Nórsku ako takom. Všetko dôvody, pre ktoré sa ho oplatí prečítať.