Ja by som bol nešťastný v šťastnom svete, ona by bola šťastná v akomkoľvek svete.“ Týmito slovami sa začína román Afonsa Cruza Princíp Anny Kareninovej, ktorý je vlastne úprimným listom otca dcére, ktorú nikdy nepoznal. Ide o príbeh lásky udusenej strachom a nerozhodnosťou. Môžeme ho označiť aj za úvahu o tom, akí sme a akí by sme chceli byť, ale je aj zaujímavým a emotívnym zamyslením nad významom šťastia. Dnes už dospelý muž začína svoje rozprávanie opisom vlastného detstva. Narodil sa s telesným postihnutím a nedokonalosť, ako neskôr vyplynie z príbehu, bola pre neho v rovnakej miere záchranou i utrpením. Vyrastal v rodine, kde vládli podivné pravidlá: čo je cudzie, je škodlivé, okrem Portugalska sú všetky „krajiny morálne aj psychologicky deviantné“, iba vo vnútri domu sú podľa otca skutočne ľuďmi, okná musia byť vždy zatvorené a podobne. Láskavá a pracovitá matka bola manželom odsunutá na vedľajšiu koľaj a životný priestor syna úplne vyplnil otcov vplyv. Jeho uzavretosť, sebastrednosť a až paranoidný strach zo všetkého cudzieho sa podpísali na synovej fóbii z neznámych miest a vecí. V rodine vládla túžba po nehybnosti: sedieť doma, pracovať, vyhýbať sa novotám. „Nikdy neopusti túto krajinu, chlapče, nikdy nechoď z domu ďalej, ako je naozaj nevyhnutné, je to nebezpečné.“ Dieťa si túto mantru navždy zapamätalo a kvôli zafixovanému strachu sa ani ako dospelý muž neodvážil dlho vystrčiť päty z rodnej krajiny. Oženil sa, pomaly sa prevteľoval do otca, odmietal svet a zapustil korene v dome za zatvorenými oknami.
Láska otvára okná
Svetlo do pochmúrneho života však vniesla najatá slúžka, pochádzajúca z Vietnamu. „Keď sa na ňu pozriem, vidím otvorené okno.“ V tej chvíli tušíme, že rozklad nehybného sveta, ktorý románové postavy obklopuje, je neodvratný. Žena je ukážkovým obrazom vykúpenia a poľudštenia rozprávača. Afonso Cruz nás núti ponoriť sa do ľudskosti, do najzákladnejších princípov dobra a zla, do úvah o šťastí a láske. Román je zaľudnený niekoľkými pozoruhodnými postavami, ktoré sú svedkami hľadania bezpodmienečnej lásky a šťastia rozprávača. Najdôležitejšou osobou v jeho živote bola matka, ktorá chcela byť súčasťou sveta, no nenápadné prepojenie so svetom cítila iba vtedy, keď si pospevovala piesne z rádia a vedela, že si ich s ňou nôtia aj iné ženy pri žehlení, varení, upratovaní. Manželky bohatých boli, žiaľ, iba privilegovanými slúžkami. Súčasťou otcovho listu dcére sú aj láskavé úvahy o ženách, ktoré vídal v detstve.
Tolstoj, Aristoteles a Platón
Vodiacou niťou románu je úvodná veta, ktorou sa začína Tolstého dielo Anna Karenina: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom“, ktorá vychádza z Aristotelovej úvahy o dobre: „Ľudia sú dobrí v jednej veci, ale zlí v mnohých“, ktorá je zase morálnym vyjadrením platónskej dokonalosti: „Idea, dokonalosť je jedna, nedokonalosti a ich tiene sú nekonečné.“ Rozprávač uvažuje, že hoci tento princíp možno uplatniť v rôznych prípadoch, v debate o šťastí zlyháva. Cruz vykresľuje skutočnosť, že ľudia a rodiny môžu byť šťastní rôznymi, ba niekedy úplne bizarnými spôsobmi. V rovnakosti a monotónnosti sa šťastie nedá nájsť. Napokon, čo je šťastie? Neexistuje žiadny vzorec, ktorým by sme sa mohli riadiť. Keď sa hrdina konečne dostane z domu, uvedomuje si, že svet má čo ponúknuť, zisťuje, že bez nestability a asymetrie by okolo nás zostalo iba prázdno. Presne také, aké si želal rozprávačov otec. „Život, ktorý stojí za žitie, potrebuje nerovnováhu. Cestovanie. Otvorené okná.“ Vďaka podmanivému poetickému štýlu a bohatej slovnej zásobe dostáva próza Afonza Cruza ďalší rozmer, ktorý podčiarkuje výborný preklad Zuzany Greksákovej. Kniha je plná asertívnych posolstiev a hlbokých úvah o rôznych spôsoboch nazerania na život.
(Afonso Cruz: Princíp Anny Kareninovej, prel. Zuzana Greksáková, Portugalský inštitút 2023)
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č.9/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments