Keď je človek mladý a nachádzajúci sa niekde pred bránami dospelosti, často chce zaujať svoje podobne sa snažiace okolie. Ja som chcel napríklad zažiť ten pocit, keď môžete hrdo vystavovať niektorú zlomenú končatinu v sadre a každému opisovať ako sa to stalo, aká to bola strašná bolesť a potom si ten sadrový obal nechať popísať uletenými odkazmi od spolužiakov. V období mojich študentských čias taká ruka v gypse nahrádzala ktorúkoľvek sociálnu sieť, pretože sa na nej objavil zoznam všetkých priateľov aj so statusmi.
Počas štúdia na gymnáziu sa mi táto túžba vyplnila, zlomil som si ruku. Samozrejme stalo sa to na telesnej výchove, čím sa ešte pocit hrdinstva znásoboval. Neudialo sa to však pri preskoku koňa či kozy, ale pri obyčajnom futbale, práve v momente, keď som si chránil jednu z dvoch najdôležitejších časí tela, už si však nepamätám ktorú. Prišlo to však ako jasná rana z neba, bolesť sa striedala so šťastím a s pocitom dôležitosti. Aj sadistický telocvikár prejavil záujem a po výraznom opuchu mojej pravačky pochopil, že iba simuláciou sa takéto niečo dosiahnuť nedá.
Röntgen ukázal, že nešlo celkom o zlomeninu, ale len prasknutie zápästných kostičiek. V mojej duši zavládlo trocha sklamanie, pretože ruka nedostala ten celkový sadrový tuning, ale len dlahu omotanú obväzom a tým sa zároveň rozplynul aj sen o popísanej sadre. Malo to však aj svoje výhody a to minimálne mesačné oslobodenie od písania a telesnej výchovy. Najviac som mienil tento hendikep využiť na matematike, ktorej bolo v matematickej triede naozaj neúrekom.
Preto už na najbližšej hodine som vyučujúcej hrdo ukazoval zafačovanú ruku a slušne som jej naznačoval, že keď si pravák zlomí pravú ruku, písanie v jeho prípade nebude pár týždňov možné. Matematikárka to pár hodín s výrazným sebazaprením rešpektovala, no pri najbližšej zásadnejšej písomke vyrazila do protiútoku a milým hláskom ma presvedčila, že má osobitne pre mňa pripravený špeciálny príklad, ktorý ale určite zvládnem aj ľavačkou.
Posunula mi po lavici papier so zadaním, ako keď dozorca podstrčí väzňovi pod dvere nejaký výhražný odkaz a pridala ešte jeden škodoradostný úsmev. Zadanie si samozrejme nepamätám, ale s určitosťou viem, že som mal nájsť nejaké štvorciferné číslo, a že práve v tomto momente sa zrodila moja nenávisť k prvočíslam. Mal som síce nájsť iba jedno konkrétne, no aj napriek tomu až dodnes uplatňujem pri prvočíslach princíp kolektívnej viny. Pri hľadaní toho záhadného čísla sa mi z hlavy určite aj parilo a zlomená ruka v dlahe neznesiteľne svrbela.
Cítil som sa ponížený a okolo mojej lavice zavanul zápach škodoradosti, sálajúci spod bieleho plášťa matematikárky.
Čo ste však mohli očakávať od učiteľky, ktorá vás skoro pred každou vyučovacou hodinou zvozila za to, že vás ráno cestou do školy videla prechádzať hlavnú štvorprúdovú cestu geometricky, matematicky a štatisticky neprijateľným spôsobom. Prekážala jej vraj moja nekolmá dráha chôdze cez vozovku. Jej matematické vysvetlenie bolo nasledovné: Ak som vraj prechádzal cez cestu pod iným ako pravým uhlom, moja dráha pohybu sa tým predlžovala a mne tým hrozila väčšia pravdepodobnosť na zrážku s automobilom. Podľa nej bolo nepochopiteľné, že túto skutočnosť neovláda priemerne matematicky vzdelaný gymnazista. Paradoxne, za nepoužitie prechodu pre chodcov, ma nikdy nepokarhala.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments