Čitateľský nedenník

Natalie Haynes Medúzin príbeh

By Róbert Dyda
2. februára 2024

Vidím vás. Všetky tie tvory, ktoré ľudia považujú za príšery. A vidím aj mužov, ktorí vás tak volajú. Pravdaže, sami sa pokladajú za hrdinov. Vidím ich len na okamih, potom sa mi stratia z očí. Ale stačí to. Vďaka tomu viem, že hrdinovia nie sú láskaví, statoční ani oddaní. Niekedy – nie vždy, len občas – sú príšerní. A čo príšera? Čo o nej vlastne vieme? Je iba obeť, ktorej nebolo pomoci. Napadli ju, zneužili a zhanobili, a napriek tomu sa jej máte báť. Podľa príbehu je práve ona tá zlá. Je predsa príšera, no nie? Nuž, to sa ešte uvidí.

Na Medúzu sa žiadna príšera nechytá

Príšery majú v sebe niečo podmanivé. Preto nie je žiadnym prekvapením, že sa vyskytovali už na maľbách v pravekých jaskyniach ako aj v najstarších známych príbehoch. Grécka mytológia ich obsahuje priam nepreberné množstvo. Niektoré z nich boli potomkami bohov či nýmf, nereíd a iných tvorov, iné mali na svedomí ich telesné vzťahy so smrteľníkmi. Časť z nich mala viacero hláv, napríklad taký stohlavý drak Ládón, iné boli najrozličnejšou kombináciou zvierat a ľudí. Väčšina z nich si užívala večný život, ale našli sa aj celkom smrteľné. Do tejto kategórie spadala jedna z najslávnejších príšer antiky – Medúza. Kým mená zvyšných dvoch Gorgón – Steno a Euryale – vedia z rukávu vysypať len znalci prepletených vzťahov na Olympe, tvor s hadmi miesto vlasov a očami meniacimi všetko živé na kameň, púta pozornosť celé stáročia. Dôkazom toho sú početné sochy, obrazy či mince, vďaka ktorým sa Gorgoneion – odseknutá hlava – dostala napríklad aj na zástavu Sicílie.

Aj v dobe sociálnych médií je Medúza obľúbeným motívom najmä pre tetovanie. Na takom Instagrame sa hashtag #medusatattoo vyskytuje vyše 316 000-krát. A spolu s morským tvorom atakuje hranice troch miliónov.

Slávna kanadská spisovateľka Margaret Atwood vo svojich MasterClass kurzoch odporúča mať pri písaní naštudované mýty a rozprávky, lebo podľa nej v nich funguje zápletka, dej a aj vzťahy medzi postavami. A na príkladoch ukazuje, ako sa dá z notoricky známych mýtov urobiť nové a zaujímavé. Medúzin príbeh Natalie Haynes okomentovala na Twitteri (dnes sieti X) slovami: „Duchaplné, strhujúce a neúprosné.“

Tak trochu seriálový život na Olympe

Grécky Panteón bol špecifický tým, že sa na hony líši od súčasného chápania božstva ako vrcholu dobra a spravodlivosti. Aby autorka mohla zachytiť osud Medúzy globálne, musela začať ďaleko pred jej zrodením a bez akéhokoľvek rešpektu. Vzťahy medzi Olympanmi v jej románe pôsobia ako vystrihnuté z nejakého nekonečného seriálu.

Héra a Zeus sa k sebe dokonale hodili, najmä pokiaľ išlo o schopnosť rozzúriť toho druhého. Z času na čas sa jej zdalo, že neprejde ani deň bez toho, aby jej manžel niekoho nezviedol alebo neznásilnil. Zabralo jej veľa času a úsilia prenasledovať všetky bohyne, smrteľníčky a nymfy, ktoré zneužil. Nedalo sa povedať, že by ju to vyčerpávalo – práve naopak.

Zistíme prečo bola sekera, ktorá dokázala rozťať lebku aj vládcovi bohov, aby sa ne svet dostala Pallas Aténa a postupne dostávajú priestor ďalšie postavy – zlatým dážďom oplodnená Danae, jej a Diov syn Perseus, kráľovská dvojica z Etiópie Kefeus a Kassiopeia s dcérou Andromedou, ktorá má byť pre urážku riečných víl Nereíd obetovaná morskej oblude Keto.

Aj keď sa zvykne zdôrazňovať, že nové prerozprávania dávajú väčší hlas ženám, zmenu Medúzy na príšeru majú na svedomí dvaja básnici, Hésiodos a najmä Publius Ovídius Naso. Druhý menovaný vo svojich Metamorfózach spomína, že ju Neptún (Poseidon) zneuctil v chráme Minervy (Atény) a krásne vlasy, po ktorých všetci prahli, jej Aténa zmenila na hady. Britka tento nápad šikovne využila a vypichla pri tom aj Medúzinu nezávislosť na rozmaroch bohov.

Videla, aký je (Poseidon) nafúkaný a malicherný, a čudovala sa, prečo ho vôbec niekto uctieva.
„Alebo…“ začal. „Pozri na mňa.“ Nedokázala mu opätovať pohľad, ale on sa načiahol a zdvihol jej bradu, takže sa nemohla odvrátiť.
„Alebo si vezmem teba, priamo tu v chráme. Dala si mi jasne najavo, že sa ti tá predstava protiví. Teraz máš šancu dokázať, ako veľmi ti záleží na smrteľníkoch. Uvidíme, či sa naozaj chceš starať o slabých, tak ako tvoje sestry.“ Znechutene naňho civela. „Ak pristanem, dáš im pokoj?“ Pokrčil plecami. „Možno.“„Potom súhlasím,“ odvetila. „Nikdy sa ti neodvďačia za tvoju obetu.“ Prikývla. „Budú sa ťa báť, budú pred tebou utekať a nazývať ťa príšerou, presne ako tvoje sestry.“„Nezáleží na tom, čo si o mne myslia.“„Tak prečo ich chceš chrániť?“„Lebo môžem,“ odvetila.

Natalie Haynes nemá rada Persea

V rozprávkach všeobecne a v gréckych mýtoch zvlášť sa vyskytujú príbehy, kde zlý kráľ alebo kráľovná pošlú niekoho na výpravu, v rámci ktorej má byť porazený niekto obdarený nadprirodzenou silou alebo zjavom. s cieľom aby sa už nevrátil. Zvlášť si to užil Herakles, ktorý bol vnukom a nevlastným bratom Persea (Patchwork rodiny boli špecialitou Olympu) a musel zabiť Hydru, Nemejského leva či pritiahnuť z podsvetia Kerbera v rámci svojich úloh. Keď Perseus, v nestráženej chvíľke povie, že urobí pre matku čokoľvek, dostane za úlohu priniesť kráľovi Polydektovi hlavu Medúzy. Takmer vo všetkých verziách, ktoré sa tiahnu od antiky až do súčasnosti, patrí tento jeho výrok k hrdinským, čoho znakom je aj najvyššia pocta, keď spolu s Andromedou, Kassiopeiou, Kefeom aj Pegasom žiaria po smrti ako súhvezdia na oblohe. Lenže Natalie sa natoľko rozchádza so svojimi predchodcami v pohľade na Persea, že skrze hlavu Gorgóny priamo oslovuje čitateľov, aby ani náhodou nepodľahli klamu.

Zanedlho sa na vlastné oči presvedčíte, že ho nezaujíma žiadny tvor, ktorý mu bráni robiť si, čo sa mu zachce. Je to bezcitný, naničhodný lump a čím skôr to prijmete a prestanete naňho hľadieť ako na odvážneho mladého hrdinu, tým skôr pochopíte, čo sa naozaj stalo.

Pre niekoho to môže byť takýto prístup až šokujúci, ale na druhej strane práve v tom je oná neúprosnosť autorskej licencie. A keďže Perseus naozaj nadužíval čarovnú silu pohľadu Gorgóny a menil na skaly, čo sa okolo neho mihlo, čiastočne sa tá averzia dá chápať.

Vypusťte Krakena!

S autorkou máme ale jednu vec spoločnú. Oboch nás v detstve ohromil film Súboj Titanov z roku 1981. Kým ona, ako uvádza vo svojom jedinečnom podcaste Natalie Haynes Stands Up for the Classics, obdivovala Harryho Hamlina v úlohe Persea, mňa skôr zaujala skutočnosť, že snáď najväčší shakespearovský herec všetkých čias, sir Laurence Olivier, stvárnil vládcu bohov Dia.

Ale skutočnými hrdinami filmu sú Medúza a Kraken. Hoci ani jeden z nich nebol Titanom a Kraken do príbehu priplával zo škandinávskych mýtov. Rovnako tam Kassiopeia neurazila bohyňu mora Tethis a Zeus nepremenil jej syna Calibosa na príšeru podobnú satyrom. Podsvetie strážil trojhlavý a nie dvojhlavý pes a Gorgóna nesídlila na ostrove mŕtvych, lebo Gréci mali regulárne podsvetie, kde bolo peklo – Tartaros a raj pre hrdinov – Elyzejské polia, od ktorých si parížske Champs-Élysées odvodili svoje meno.

Remake z roku 2010 poprel svojho predchodcu takmer vo všetkom. A aby to bolo divákovi úplne jasné, v jednej scéne sa mechanická sova Atény ocitla doslova v koši ako zbytočnosť z minulosti. Plus Sam Worthington s krátkymi vlasmi v ňom pôsobil, ako keby si odskočil do antického mýtu z Avatara. Kým Medúza trikového mága Raya Harryhausena budila na plátne hrôzu, jej počítačové alter ego sa podobalo viac na výrobok Matelu.

Ideálny vstup do sveta antiky

Oplatí sa teda siahnuť po románe Natalie Haynes? Medúzin príbeh svojou formou nemusí sadnúť tým, ktorí majú radi plynulý dej a jedného rozprávača. Autorka zvolila nielen ustavičné striedanie perspektív, ale nechala prehovoriť okrem iného utáranú vranu, olivový háj, kameň ako aj odťatú hlavu. Tým, že sa Natalie Haynes nezaplieta do kvetnatých úvah a opisov, osloví aj čitateľov z mladšej generácie. Čo je ideálny základ preto, aby sa títo začali zaujímať o ďalšie antické mýty. Sama ich už stihla napísať okrem Medúzy niekoľko.