„ Každá spomienka je hlboký nádych, ktorý ostáva v tele aj po jeho vydýchnutí.“
Dušan Dušek patrí do skupiny mojich zbožňovaných spisovateľov. Jeho knihy ma napĺňajú radosťou, dojatím, údivom a obdivom. Keď začujem jeho meno, spomeniem si na knihu Pešo do neba, kde som sa dočítala to, že Dušan Dušek má vraj záľubu v zberateľstve. Len tak si chodí si po svete a zbiera slová. Zodvihne všetko zaujímavé, čo sa mu neskôr môže zísť. Večer to doma vysype na papier a všetky tie farebné čriepky usporiada ako skielka v kaleidoskope, pootočí, posunie, pozrie, prečíta, doloží, čo mu chýba, aby bol obrázok taký, ako ho cestou domov vo svojej fantázii uvidel. Čo nepoužije, odloží. Toto platí pre mnohé jeho knihy, no nie pre tú najnovšiu s názvom Deti v daždi, pretože tam opisuje svoj život, svoje zážitky a postrehy. Však je to krásny názov? Vždy dáva svojím knihám krásne názvy, uznajte sami: Melón sa vždy smeje, Potok pod potokom, Kufor na sny, Holá veta o láske, Vták na jednej nohe, Strih vetra, Zima na ruky a ďalšie… Najnovšie dielo je vlastne kalendárom rokov 2020 a 2021 s prídavkom zápiskov z roku 2022. Sú v ňom použité ilustrácie z Veľkého poučno-zábavného kalendára obrázkového pre každodennú potrebu z roku 1910. Sú prekrásne a vlastne celá kniha je nádherná. Na farebne odlíšených stranách pán Dušek reflektuje všetko podstatné, čo sa v opisovaných rokoch udialo na Slovensku a vo svete, denníkové zápisky dopĺňa o spomienky na detstvo a študentské časy, pre čitateľov si dokonca vymyslel rubriku s krátkymi textami o Kaprovi, Pukancovi a Perinke. Vybral si zopár úsloví a napísal k nim kratučké príbehy. A to ešte stále nie je všetko. „Kalendár“ je doplnený o básne a kratučké texty o všeličom možnom.
Dušekova poetika vás očarí. Jeho vety, presné a jasné, sú majstrovské diela. A keď natrafím na metaforu či prirovnanie, v dobrom mu závidím a chcela by som sa vedieť pozerať na svet ako on. Píše ľahkým perom, no aj holá veta je v jeho podaní princeznou. Hoci som knihu prečítala a precítila už pred pár dňami, stále sa k nej vraciam, čítam si podčiarknuté pasáže a žasnem. Roztápam sa pri kratulinkých dialógoch autora a jeho milovanej manželky Nadiny. Nie, klamem, roztápam sa pri každej príhode. Dušek vie zachytiť okamih aj oka mih ako nik iný. V novembri 2020 si zaznamenal: „Prečítal som román argentínskeho spisovateľa Juana Filloya: Op Ollop. V jeho vetách sa šibalsky lesknú perly. Hýrivo ich rozhadzuje.“ To isté som si pomyslela aj ja o knihe Dušana Dušeka – on tiež plným priehrštím rozhadzuje perly. Čitateľ si chce tie slovné spojenia a vety zapamätať, ohúriť nimi iných v konverzácii, vykradnúť autora, ukradnúť si náhrdelníky z perál, podobné, aké navlieka a pripína na krk svojej ženy (viď krátku prózu Náhrdelník).
„ Zostarol som, ale neviem, kedy sa to stalo.“ Alebo: „Inde sa žiť nedá, iba vo vlastnom tele.“ Alebo: „Pol hodiny hľadám remeň, ktorý som iba pred chvíľou vytiahol z pútok nohavíc, v pamäti mám uložené, že som ho roztiahnutý niekde položil, ale niet ho, nikde v byte neleží, napokon ho nájdem na posteli, skrútený do klbka, pod pyžamovými nohavicami: aj moje ruky už majú zlú pamäť – a nepovedali mi to.“ Staroba – aj tá je jednou z hlavných tém autorových zápiskov. Delí sa s nami o návštevy lekárov, o pocity zo starnutia, o oznámenia o úmrtí priateľov a známych, o čriepky z každodenného života. Manželkine bonmoty a ich spoločné dialógy voňajú nádhernou človečinou a ja som si každý jeden vyznačila.
„ Vieš, čo je zvláštne?“ povedala Nadina. „Že človek chce po celý život lietať – a keď má najmenej síl, ľahko odletí.“
Keďže ide o denníkové zápisky z nedávnych rokov, nechýba téma korona vírusu a vypuknutia vojny na Ukrajine. „Hmýrili sme sa, no zrazu – sedíme doma.“ Pri čítaní o týchto témach som mala pocit, že autor nakúka do mojich denníkov. „Bulovia nosia rúška pod nosom.“ A tiež: „Toto je obraz rusov – zámerne ich píšem s malým písmenom na začiatku slova, nijaké veľké si pre ich ustavičné klamstvá nezaslúžia – chorí ľudia so zbraňami, ktorí sa tvária, že celému svetu prinášajú kvety z rajskej spasiteľskej záhrady. Vždy len klamali.“ Svoj postoj dáva jasne a zreteľne najavo a akiste sa s ním v názoroch stretne väčšina čitateľov.
Vyľakal ma úryvok na strane 74: „Kazíme sa. Nepomáhajú ani pravidelné kontroly. Napríklad: keby som bol zošit Moleskine, čo aj som, mal by som osvedčenie Hoo654H, že som bezchybný. Takto si môžem pískať. No nie písať. Som dávno vypísaný. Pijakom si suším slzy márnosti.“ Že by už pán Dušek neplánoval napísať žiadnu novú knihu? Našťastie ma neskôr upokojil, pretože v prídavku som sa dočítala, že už sa mu sypú nápady na nové dielo. Možno ho tiež zaľudní menami z literárneho sveta ako to urobil v Deťoch v daždi. Autor svojich priateľov väčšinou označuje iba iniciálkami, no veľmi ľahko uhádneme, koho má na mysli, s kým sa stretol, čiu historku vytiahol z rukáva. O knihe by som vedela písať a hovoriť dlho, ale to by som iných čitateľov obrala o pôžitok z objavovania. Prečítajte a precíťte si tento výnimočný „kalendár“ sami. Je to dielo, ktoré vás možno inšpiruje k písaniu vlastného denníka, a taktiež môže byť pripomienkou rokov, ktoré boli bohaté na dobré i zlé udalosti, ale najmä je to ukážka dokonalej štylistiky, bohatej slovnej zásoby, fantázie, človečiny a múdrosti.
Knihu publikovalo vydavateľstvo Slovart.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments