Helena Križanová-Brindzová Februárka – more – Artin

By Róbert Dyda
10. apríla 2024

Jedna z mojich najobľúbenejších detských kníh bola pútavá, s prvkami tajuplnosti a fantastiky napísaná, Februárka-More-Artin spisovateľky Heleny Križanovej-Brindzovej z roku 1963.

Píše sa začiatok 60. rokov a rodina, ktorá pozostáva zo syna a dcéry okolo dospelosti a dvanásťročného Igora, žijúca na bratislavskej ulici Februárového víťazstva zvanej Februárka (dnes Račianskej), stojí z dnešného hľadiska pred kurióznou voľbou. Musí sa rozhodnúť, či si za usporené peniaze kúpi chladničku, televízor alebo pôjdu vlakom k Čiernemu moru, pričom by platili len za pobyt, lebo ako železničiari by vlak mali zadarmo. Prepočet ukáže, že Rumunsko by vyšlo toľko ako chladnička a televízor dokopy. S argumentom, že keď mama navarí, aj tak všetko zjedia a na televíziu sa môžu ísť k otcovi do klubu (treba si uvedomiť, že vtedy televízia nevysielala toho toľko ako dnes), vyhráva socialistická exotika. A tak sa spacím vozňom vydávajú k moru, ktoré je druhou časťou názvu knihy.

Autorka čitateľov zoznámi nielen s najatraktívnejšou povolenou socialistickou dovolenkovou destináciou, ale zabŕdne aj do histórie, keď sa po rovnakom pobreží prechádzal cisárom Augustom vyhnaný básnik Publius Ovidius Naso. Tento vo svojich Premenách dorozprával rôzne mýty, okrem iného aj koniec trójskej vojny s použitím slávneho koňa.
Z dnešného uhla pohľadu je zaujímavá aj pasáž, kde sa dozvedáme, že malý Igor musel navštevovať týždennú škôlku, preto sa mu to mama snaží na dovolenke vynahradiť a venuje sa mu viac ako starším súrodencom. Kto by si dnes už ale pamätal, že aj za čias, „osvietenej“ vlády KSČ, deti trpeli osamotené bez mám, ktoré museli pracovať.

A dostávame sa k tretej a zároveň najatraktívnejšej časti názvu knihy. Počas cesty do Rumunska objaví najmladší člen rodiny Igor čierny zošit so zvláštnym písmom, ktoré sa však dá čítať pomocou zrkadla. Je v ňom ukrytý príbeh o chlapcovi s čudným menom Rogi, ktorý sa ocitne vo futuristickom meste Artin, kde sa ľudia venujú len tomu čo ich baví. Za jedlo a odevy neplatia, ale v akýchsi rozdeľovniach si berú len toľko, koľko naozaj potrebujú, neperú ich, ale špinavé ich“zahadzujú“ a akési automaty im ich na druhý deň vrátia . Chodníky sú pohyblivé, autá nepotrebujú šoférov, stačí im zadať cieľ. A miesto benzínu funguju na elektrinu.

– Kam chce ísť Rogi? – spýtal sa ma.
Povedal som, že mne je to jedno, len nech ma povozí.
Keram sa oprel o sedadlo a povedal hlasom, akoby diktoval: „Štartujeme, sever, Avaro, k jazeru!“
Myslel som si, že stisne aspoň dáky gombík alebo páčku, on však nič. Auto sa rozbehlo, tak ľahúčko, že som nič nespozoroval. Videl som iba, ako okolo letia polia, mihajú sa stromy, potom akési budovy, ako sa zaligotalo a potom zmizlo jazierko.
***
Spýtal som sa Kerama, koľko valcov ma také auto a koľko benzínu žerie na sto kilometrov.
Keram sa súcitne usmial a začal mi vysvetľovať, že auto poháňa elektrina, berie si prúd rovno z autostrády, a že o benzínových motoroch počul iba od starej mamy. Tá sa ako decko vraj vozievala na benzínových autách, ale on, Keram, jej to nechce veriť. Stále sa mu zdá, že si starká iba vymýšľa ako tie bájky o peniazoch.

***
Nechali sme auto stáť v rade a šli do mesta. Všimol som si lepšie ulicu, a skoro som ostal stáť s otvorenými ústami.
Domy ma neprekvapili. Boli síce pekné, ba krásne, ale tuná vari muselo tak byť, že všetko bolo krajšie, ako som doteraz videl.
Veľmi ma prekvapili ľudia. Nie, že by vyzerali dáko čudne, ľudia ako ľudia. Zvláštne bolo, že nechodili, ale vznášali sa, Vznášali sa ako bábiky, ktoré dakto poťahuje zozadu na povrázku. Jeden prúd sa niesol hore a druhý dole. Na druhe strane ulice to isté. V prostriedku sa čosi pohybovalo: dva pásy sedadiel, každý iným smerom. Na sedadlách sedeli ľudia s balíkmi a taškami, podaktorí aj s kufríkmi alebo len tam bez všetkého.

Ako prebiehal prerod do spoločnosti bez peňazí, vysvetľuje na jednom mieste Keramova babička.

– A to ako začali? Povedali: teraz bude všetko zadarmo?
– Kdeže! Šlo to pomaly, jedno po druhom. Najsamprv iba chlieb, soľ, mlieko pre deti, obedy v závodných jedálňach. Potom keď plánovači usúdili, že je všetkého dosť, urobili pokus a uvoľnili všetko jedlo. Ukázalo sa však, že pokus bol predsa len predčasný. V rozdeľovniach bol stisk. Správcovia celkom zachrípli, čo vykrikovali do mikrofónov: „Občania berte si iba toľko, koľko skutočne potrebujete! Občania, nerobte zbytočné zásoby! Občania, sklady sú plné, budeme vás zásobovať rovnomerne!“
– A čo občania?
– Nuž, čo múdrejší – a takých bolo veľa – skutočne poslúchli. Mnohí však tvrdili, že všetko pojedia, doma je ich mnoho, a vláčili a vláčili.
Keram sa smial, aj stará mať sa smiala. Ja som sa tiež pokúsil usmiať, dáko mi to nevyšlo. “ Hovorí stará mať skutočne o časoch svojej mladosti?“ premýšľal som „Alebo videl dakde vo filme -starom filme – fronty pred obchodmi, keď prídu pomaranče alebo citróny: Nehovorí mi o tom, ako u nás ľudia behajú s taškami, vraj poďte, pomaranče dávajú, citróny dávajú, ananásy…:“
– A čo sa stalo potom, keď si tak nabrali?“
– Potom? Nuž, čo sa mohlo stať potom? Jedlo sa kazilo, plesnivelo, boli ho plné odpadové šachty. V šachtách sme už vtedy mali drviče, tie však nestačili všetko pomlieť, zavarili sa. V meste sa rozmnožili myši a potkany. Búrlivé časy to boli. Vtedy som práve dokončila právnické štúdia. Stala som sa sudkyňou. Pojednávania sme mali doslova od rána do večera, súdili sme najväčších hrabivcov za poškodzovanie spoločnosti. Aj noviny o tom písali, rozhlas a televízia od rána vysielali programy, kde sa vysmievali z chamtivcov. Napäté časy.

Čas sa na knihe samozrejme podpísal a na mnohých miestach sa v texte vyskytujú situácie, ktoré sú pre dnešného čitateľa úplne bizarné. Napríklad taká germánka, ktorá je vo vzťahu k rádiu dnes prakticky neznáma. V knihe ide o elektronickú súčiastku – hrotovú diódu z germánia – používanú v rádioprijímačoch. Dvanásťročný Igor si s kamarátom chcel zostrojiť rádio a musel nazbierať 20 KČS, aby si ju mohol kúpiť. My, čo sme zažili socializmus a tiež sme zbierali papier a nosili fľaše do zberu, aby sme mali peniaze na niečo vysnívané, ho vieme pochopiť, že si tento poklad zobral na cestu! Avšak prichádza colník a Igor germánku nepriznal v colnom prehlásení a ukryl ju do kúpacieho plášťa! Na tie časy úplný zločin!

Skutočnosť, že sa v časoch socializmu príliš veľa necestovalo, umožnilo autorke zakomponovať mierne ironickú pasáž o tom, ako si dieťa, ktoré ešte nebolo v zahraničí, predstavovalo prechod niečoho tak posvätného, ako bola štátna hranica.

Igor hranicu ešte nevidel. Raz mu síce mama ukázala z vlaku Moravu a povedala, že tá rieka tvorí hranicu medzi našim štátom a Rakúskom. Môže byť však rieka skutočnou hranicou? Smiešne! Môže sa nanajvýš tváriť ako hranica, keď riadnej nieto. Skutočná hranica však:…
Igor o nej už toľko počul i čítal, že môže celkom presne povedať. ako vyzerá:
Vysoký, vysokánsky múr, po múre chodia vojaci v prilbiciach, prsia prekrížené guľometnými pásmi. Chodia po tom múre vo dne v noci, pred očami si držia ďalekohľady a striehnu na záškodníkov a diverzantov.
(O hraničných múroch mu nikto nehovoril, veľakrát však počul i čítal, že sa pred kýmsi „otvárali brány všetkých hraníc“. A keď je dakde brána, musí byť aj múr, kam by inšie zavesili pánty?)
Medzinárodný rýchlik si však fučí z Berlína do Bukurešti. Hraničné brány sa pred ním otvárajú, vojaci mu salutujú, a to všetko preto, lebo je medzinárodný, lebo musí chodiť medzi národmi a prevážať ľudí z krajiny do krajiny.
Teraz prevezie aj nás. Pôjdeme až cez dve hranice. Dve okované hraničné brány sa pred nami otvoria, pretože ideme k moru a máme v medzinárodnom rýchliku oddelenie „F“.

Pani Helena Križanová-Brindzová sa už technologických noviniek nedožila, zomrela v auguste 1990. Som však presvedčený, že hoci komunizmus nemáme, určite by si vychutnala slovné nadiktovanie navigácie a autá, ktoré dokážu samé parkovať. A podobne ako Keramova (Marekova) babička, by sa možno v dôchodku venovala filmovaniu kamzíkov hoci len na mobil.