Svojho času som si uvedomil, že domáca tvorba rozhodne netvorila moje literárne základy. Až po opustení rodnej krajiny sa vraciam k slovenským spisovateľkám a spisovateľom. Takto sa ku mne dostali aj knihy Dušana Mitanu, ktoré som kúpil takmer pred desaťročím u Kaliho Bagalu v rámci väčšieho výpredaja jeho top autorov.
Patagónia alias pat a agónia
„Bol som hrdý na otca, keď mi rozprával o neznámych ostrovoch, o neznámych ľuďoch, o neznámych krajinách. Najviac sa mi páčila Patagónia a do nej sme s otcom cestovali najčastejšie. Zdalo sa mi, že precestoval celý svet a keď som zistil, že to pozná iba z kníh a preto, že je učiteľ zemepisu, moje sklamanie bolo také tragické, ako môže byť sklamanie osemročného chlapca. Andy, pampy, Patagónia.“
V jednom rozhovore pre časopis Romboid sa Mitana priznal, že názvami knižiek pomenoval etapy vývoja spoločnosti. Novela Patagónia vznikla zlúčením slov„pat a agónia“ a v trinástich kapitolách zobrazuje stav, ktorý panoval na začiatku 70. rokov. Kým za ostatným drôtom by osoba, ktorá sa vzdala úspešného štúdia na vysokej škole a išla žiť do podnájmu bez istoty pravidelného príjmu navyše s o pár rokov staršou ženou, maximálne prekračovala snobské normy , v normalizačnom Československu rozhodne nepredstavovala vzor socialistického človeka. Ivan Mraz robí spočiatku všetko inak ako od neho rodina a fakticky aj spoločnosť očakáva.
„Končil sa apríl, ten krutý mesiac, ktorý vyvoláva orgovány z mŕtvej zeme, mieša žiadostivosť a pamäť a budí jarným dažďom mdlé korene. Pred chvíľou svietilo slnko a zrazu trikrát zahrmelo. Da, da, da, Datta, daydhvam, damyat. Končil sa apríl, začínal sa máj a ja som chcel dávať, chcel som súcitiť, chcel som sa ovládať. Bol som plný krásnych predsavzatí, ako sa mi to stávalo vždy na jar, keď organizmus oslabený nedostatkom vitamínov pokladá za niečo nenormálne. Zamiloval som sa tuším…“
Klasický milostný trojuholník medzi hlavnou postavou Ivanom Mrázom, Vierou Krížovou a jej manželom Ing. arch. Róbertom Berlanským vzniká a plynie ako keby nechcene. A hoci autor väčšinu času nechá svoje postavy len túlať sa mestom, jeho nedopovedaným koncom čitateľ úplne rozumie, zvlášť ak tie nikam nevedúce časy zažil na vlastnej koži.
Spisovateľ povaľač
Dnes to vyznie už absurdne, ale socializmus bol natoľko háklivý na režimné narážky, že niekedy aj nevinná veta mohla znamenať stop pre knihu. Pavel Vilikovský napríklad spomínal, že v preklade akejsi americkej poviedky musel vymeniť pomaranče za jablká, lebo kto to kedy videl, aby si pospolitý ľud len tak kedykoľvek kupoval tropické ovocie. Mitana bol viac-menej apolitický autor, v Patagónii si ale neodpustil scénku, v ktorej policajt považuje Mráza za provokatéra, hoci ten sa nechal ostrihať bez potreby protestovať.
Ja ich poznám. Takí si myslia, že si môžu všetko dovoliť. Chuligán jeden vlasatý.“
„Len sa nerobte. Myslíte si, že keď máte holú hlavu, nie ste vlasatý?“ … „Asi dostal úpal,“ povedal niekto z prizerajúcich. „No čo tak zízate!“ rozkričal sa. „Veď je to jasná provokácia. Je holohlavý? Je. No tak. Dal sa ostrihať, aby provokoval. Takisto, ako tí vlasatí. Lenže on je rafinovanejší.“
Ešte väčší problém nastal, keď príslušník verejnej bezpečnosti hľadal v občianskom preukaze v tých časoch nevyhnutnú pečiatku zamestnávateľa. „Som na voľnej nohe.“ „Aha príživník, ja mám na vás nos.“ „Nie. Viete ja som spisovateľ na voľnej nohe.“ Chápavo sa usmial: „Aha, povaľač.“ Potom sa blahosklonne spýtal: „A čo ste napísali?“ „Jednu takú knižku,“ povedal som. „Nečítal som,“ zakončil.“
Ivan Mráz ale v skutočnosti bol povaľačom, len inak ako si to predstavovala ruka socialistického zákona.
„Svoje povaľovanie som si sám pred sebou ospravedlňoval ako prípravu na veľký román. Napokon, možno to ani nebolo povaľovanie, lebo som o tom románe neustále premýšľal. Nosil som ho v hlave, bol však príliš dobrý, že mi ho bolo ľúto pokaziť písaním. Nie, nebol to stratený čas, hovoril som si a zazdalo sa mi, že začínam byť tvorcom. To čo vyzeralo ako záháľanie, bolo možno obdobím najintenzívnejšej práce.“
Sexualita ako nutná súčasť života
Málokto v rámci generácie slovenských autorov 60. rokov vedel písať o telesnosti spôsobom, ako to robil Mitana. Odštartoval to už jeho časopisecký debut Oáza s jabloňami v Mladej tvorbe 11/65 o mladíkovi, ktorý sa za každú cenu túži zbaviť panictva. Neskôr vo svojej asi najznámejšej poviedke V električke opísal v podstate náhodný styk: „ Tam, v preplnenej električke, v objatí množstva cudzích spotených tiel, v žeravom, vlhkom, nedýchateľnom vzduchu som vnikol do tela neznámej a odvrátenej ženy. (Áno, už bola žena) Roztvorila sa, prijala ma, jej dlaň mi zovrela stehno, jej prsty sa zaryli do môjho mäsa, cítil som kŕčovité chvenie jej tela a potom ukolísavanie, dozrievanie, ochabnutie. Vtedy mala dlaň opäť spotenú a videl som jednu jedinú priezračnú kropaj potu, ktorá jej pomaly vytekala od korienkov vlasov ako veľká slza.“
V Patagónii už erotika vyprchala a sex sa zmenil len na nutné uspokojenie: „Pravdaže, aj telo si žiadalo svoje. Nemohol som ho trýzniť a keďže mastrubácii som sa nemienil poddať, pravidelne každé tri dni som navštevoval dievčenský internát v Horskom parku. Nie, žiadna promiskuita. Stále to bola len jedna farmaceutka; volala sa Lea. Bolo nám spolu fajn. Škoda, že sa to pokazilo.“ A čitateľ a najskôr aj čitateľka chápavo pritakajú.
Dôverne známe miesta
Patagónia je pre mňa pri všetkej svojej kvalite najmä nostalgickým návratom do minulosti, ktorému sa s výnimkou Pendlerov Tamary Heribanovej s hlavným hrdinom žijúcim na Jakubovom námestí, kde som prežil 20 rokov, zatiaľ nič nevyrovnalo. Ivan Mráz po tom, čo odíde zo školy a rodného mesta, býva v podnájme na Karadžičovej ulici. Dvakrát mesačne sa opije v Kryštal bare, prípadne raňajkuje hemendex s pivom v Kryme. Po koncerte príšernej kapely prenasleduje neznámu až na Trávniky, kde som býval do štyroch rokov. Neskôr si s ňou dáva rande v parčíku na Šafárikovom námestí a na Kolárskej pri telefónnych búdkach, kam som do budovy pošty chodil volať „medzimesto“ kamarátke do Prahy. Takéto prepojenia ničím nenahradíte.
Dušan Mitana odišiel z tohto sveta dobrovoľne v máji 2019, lebo bolesť, ktorú prežíval, bola silnejšia, ako dokázal zniesť. My, čo sme tu ostali, sa mu môžeme odmeniť buď tým, že sa od neho budeme učiť, ako sa píšu poviedky, alebo ho proste len neprestaneme čítať.
Dušan Mitana Patagónia, KK Bagala 2012, 85 strán
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments