Vždy, keď sa losujú čísla kandidátok do volieb, ožíva vo mne spomienka na slovenský román Demokrati a kvetnaté heslá politických strán. Ich autor Janko Jesenský (1874 -1945) pochádzal zo šľachtického rodu Jesenskovcov, ktorého príslušníkom bol slávny lekár Ján Jesenius a ale aj Zora Jesenská, podpísaná pod kultovými prekladmi Bratov Karamazovcov a Doktora Živaga. Keďže bol vyštudovaný advokát, celý život sa v ňom zrejme bila osobnosť spisovateľa a úradníka. Na jednej strane napísal dodnes obľúbené Malomestské rozprávky (1913) a na druhej sa aktívne zapájal do politického života, či už po zajatí na ruskom fronte a v čs. légiách alebo po návrate domov, kde bol dvakrát županom v Rimavskej Sobote a v Nitre. Tieto životné skúsenosti prepojil v Demokratoch, kde najmä druhý diel, napísaný s odstupom štyroch rokov, tesne pred rozpadom štátu, ktorému ako úradník dve desaťročia slúžil, sa stal jeho literárno-politickym odkazom.
Pauza medzi jednotlivými časťami tiež spôsobila, že vznikli dve takmer úplne odlišné diela. Kým na začiatku autor pranieruje morálku akéhosi Malého mesta, kde mäsiar nemôže požiadať peknú slúžku o ruku a prechádzka s ňou kazí mravný profil úradníka, v pokračovaní zachytáva vtedajší volebny boj, ktorý je až šokujúco podobný s dneškom.
Demokracia je v prvom rade poriadok
Jesenský poznal dokonale stret štátneho aparátu a obyvateľstva. A v celkovom hodnotení nenadŕža ani jednej strane.
Úradníci sú úradníci a ľud je ľud. Skoro by sme mali chuť povedať, že sú to dva nepriateľské tábory. V jednom táborí úradnícka, zapätá, po bradu zagombičkovaná, tmavozelená blúza, a pod ňou skúpa, prozaická duša. V druhom rozopätý, voľný, teplý, prístupný, rôznofarebný kabát a pod ním veselá, radodajná poézia. V jednom tábore spravujú sa úradníci protivnou na rozgajdanosť, roztočitosť, neporiadok, nenumerovanosť. V druhom tábore panuje protiveň na závislosť, zviazanosť, kontrolu všelijakých tých motúzových paragrafov, na ich čísla, na formálnosť. V jednom nedôvera k neučenému laikovi, ktorý si sadol ako sa hovorí, na úradnú paripu a rozbíja hrnce, v druhom nedôvera k úradnému koňovi (šimľovi), ktorý by bol najradšej, aby bol každý hrniec prázdny, len aby on mal čo žrať.
Subvencie, dnes by sme povedali granty požadovali mnohí. Aj spisovatelia už vtedy boli patrične organizovaní. Umelci, združení v Slovenskej umeleckej besede, krátko SUB; spisovatelia, združení v Spolku slovenských spisovateľov, krátko SSS; mladí spisovatelia, združení v Spolku mladých slovenských spisovateľov, krátko SMSS; celkom mladí spisovatelia, združení v Spolku celkom mladých slovenských spisovateľov, krátko SCMSS.
Rozhodovania mali jasné pravidlá: „Kolega, ja som principiálne za to, čo ty, ale musíš uznať, že nás je viac, naše potreby väčšie. Ak ty, kolega, podporíš svojím hlasom aspoň tri naše bohumilé ústavy, aby dostali to, čo žiadajú, ak súhlasíš s tým, aby aspoň tri naše kultúrne domy boli krajinou výdatne podporené, ak aspoň dvaja naši umelci budú do povahy vzatí pri kupovaní obrazov, tak nedbám, nie som proti tomu, aby sa dalo i tvojej škole, tvojmu spolku a tvojmu umelcovi.“
Materinský jazyk môže byť len československý
O tom, že postavenie Slovákov v prvej republike nebolo ideálne, svedčí scénka, kde manželka opisuje budúcemu poslancovi, že synovi jej známej hrozí „štvorka z mravov“, lebo do dotazníku pri vstupe na gymnázium napísal, že jeho rodná reč je slovenská nie československá. Spolužiaci, ktorí sa doma rozprávali česky, maďarsky alebo nemecky, tento problém nemali. Po zistení, že zrejme príliš aktívny učiteľ nie je Čech, nasleduje rozhorčený povzdych.
Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozi maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky, že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme horiacu fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia…Veď to my presviedčame seba, že sme nie strom, ale konár…Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím…Tu máš toho profesora. Aká strašná chudoba ducha opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk…
Prírodopisec slovenských malomeštiakov
So spokojným svedomím možno povedať, že Jesenskému sa podarilo poskladať herbár buriny a užitočných rastlín slovenskej spoločnosti. Dokonale poznal ako klíčia, kvitnú a odpadávajú plody hoci aj v rámci politických strán.
Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom— vodcom sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“ Menia sa len tí, čo nevedú.
Ak si myslíte, že v rámci reálnej politiky sa Slovensko za vyše osemdesiat rokov posunulo k lepšiemu, asi vás posledný citát sklame. Bolo by veľmi prekvapivé, ak by sa dnešné programy strán tvorili zásadne inak, než ako to prezentuje poslanec fiktívnych agrárnikov.
Náš program je nateraz získať čím viacej hlasov. Berieme z každého programu to, čo sa národu najlepšie páči. Od katolíkov pápeža, od evanjelikov Luthera, od vlasteneckých radikálov nacionalizmus, od kapitalistov sviatosť vlastníckeho práva, od socialistov nacionalizovanie a kolektivizovanie majetku, my velebíme techniku a rozbíjame nepotrebné stroje, klaniame sa demokracii, v ktorej chce zvíťaziť jedna strana, aby mohla diktovať ostatným. My sme ten prostriedok, tá rieka so zlatým dnom, ktorá sa valí medzi dvoma nepriateľskými, proti sebe položenými brehmi a podmelie, odrypne raz kus z pravého a raz kus z ľavého brehu…
Demokrati boli v roku 1980 sfilmovaní v hlavnej úlohe s Jozefom Abrhámom, ktorý ako absolvent bratislavskej VŠMU nahovoril postavu komisára Landíka v čistej slovenčine. K úspešným adaptáciám patrí aj Štvorylka (1955) s Jozefom Krónerom vychádzajúca z Malomestských rozprávok.
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách, nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments