Iránsko-francúzska spisovateľka, scenáristka a filmárka Négar Djavadi sa narodila v Teheráne, no pre odpor rodičov voči politike ajatolláha Chomejního sa s nimi krátko po revolúcii presťahovala do Francúzska. Cesta za lepším životom bola veľmi dobrodružná, nakoľko sa s matkou a sestrou najprv musela dostať cez hory Kurdistanu na koni. Strastiplné zážitky a spomienky na domovinu zakomponovala do čiastočne autobiografického debutu Dezorientálka, ktorý vzápätí po publikovaní získal viacero prestížnych literárnych cien a dostal sa do užšieho výberu Medzinárodnej Bookerovej ceny.
Román je vystavaný ako dramatická, rozsiahla rodinná a historická sága. Živo a pôsobivo skúma, ako sa z vyhnanstva stáva niečo viac než opustenie vlasti, ilustruje, ako možno odísť z domova a napriek tomu v ňom zotrvať. Je pripomienkou toho, že rodinné spomienky, láska a sebaprijatie môžu byť vykúpením zo smútku a dezorientácie. Rozprávačkou príbehu je Kimiâ Sadrová, dieťa iránskych intelektuálov, narodená za podivných okolností, ktoré silno ovplyvnili jej život. V súčasnosti je už dospelá žena – bisexuálna punk rockerka – a čaká na umelé oplodnenie na parížskej klinike. Názov Dezorientálka dokonalo vystihuje rozprávačkine i autorkine pocity, nakoľko majú veľa spoločného. Djavadi sa v jednom rozhovore vyjadrila, že už pred napísaním knihy jej toto slovo rezonovalo v hlave. „Keď sa ma ľudia pýtajú, či som Oriental (z Orientu), vždy odpoviem áno, pretože som Iránka a Iránci sú zdvorilí za každých okolností, vždy povieme áno. Ale v myšlienkach si hovorím: „Tu es désorientale.“ Čo znamená byť Orientálka, keď nežiješ v Oriente? Čo znamená byť Iráncom, keď nežiješ v Iráne? Je to výstižný názov, pretože Kimiâ je v rovnakej situácii.“ Názov sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi, či už je to vyrovnávanie sa s vlastnou identitou dcéry politických utečencov, nepochopená sexuálna orientácia, komplikovaný vzťah s rodinou, alebo by sme slovom „dezorientálny“ mohli opísať autorkin štýl. Svoje filmárske umenie premietla aj do debutového diela. Text je výborne „zostrihaný“, dokonca nás skrz rozprávačku čas od času upozorní na pomyselnú kameru. „Zastavte záber. Kamera sa priblíži k tvári môjho starého otca. Pozorne sa pozrite, čo sa mu odohráva v modrých očiach.“ (s. 44) A potom strih a ocitáme sa napríklad štyridsaťšesť rokov predtým. Skáče v čase i priestore, čo môže čitateľom uprednostňujúcim chronologicky písaný text robiť spočiatku vrásky na čele. Spomienky hlavnej hrdinky sa dajú prirovnať ku kaleidoskopu, vytvorí sa obraz a za okamih naskočí iný. Vďaka zaujímavému a pútavému deju sa však od románu len tak ľahko nedá odrhnúť. Djavadi si vás veľmi rýchlo omotá okolo prsta. Kniha je rozdelená na časti A a B ako platňa. Niekedy možno budete mať chuť zastaviť gramofón a posunúť ihlu na miesto, kde pokračuje príbeh, ktorý práve Kimiâ načala, pretože spomína tak, ako jej myšlienky prichádzajú na um a naraz rozrobí veľa tém. Samozrejme sa ku každej vráti a na strane B všetko do seba zapadne. Rozprávanie je očarujúce, sofistikované, strieda sa cynizmus s poetikou. Príjemným prekvapením je autorkin humor. Djavadi sa tiež výborne zhostila charakteristiky postáv, s ľahkosťou a zároveň hĺbkou vykresľuje ich silu, odvahu, odhodlanie, ale aj zraniteľnosť a krehkosť. „Nevedela som, čo znamená slovo lesba. A predsa som to nejakou zvláštnou alchýmiou, ktorá do mňa padla, tmavá ako kvapka čierneho atramentu v pohári vody, vytušila. Slovo súviselo s tým, čo som robila a kým som bola, a zároveň s hanbou.“ (s. 167)
S knihami o homosexualite akoby sa v poslednej dobe roztrhlo vrece. Našťastie už táto téma prestáva byť obrovské tabu. Kimiâ si však predsa len neodpustila poznámku a upozorňuje čitateľov, že jej príbeh nie je v žiadnom prípade klišé: „Viem, poviete si: príbeh o dievčati, ktorého otec chcel syna a ktoré sa správa ako chlapec a skončí ako lesba – aké klišé. Je to pravda. (…) No z teheránskeho pohľadu takéto klišé jednoducho neexistuje v žiadnej podobe. Nejestvuje pojem „chlapčica“, žiadny iný termín, žiadne iné slovo, ktoré by tento rozdiel aspoň vzdialene potvrdilo. Ste chlapec alebo dievča, nič iné.“ (s. 170 – 171) Homosexualita sa začala v Iráne považovať za zločin v 30. rokoch minulého storočia, akákoľvek aktivita medzi osobami rovnakého pohlavia bola trestaná bičovaním, väzením, ba dokonca smrťou. Súčasný iránsky prezident popiera, že by sa na území krajiny vyskytovali príslušníci LGBTI komunity. Lenže opak je pravdou, väznice sú plné nevinných ľudí a žiaľ, dochádza aj k popravám. Deti podozrivé z nežiaducej sexuálnej orientácie sú vystavované elektrošokom. Djavadi tieto skutočnosti opisuje bez pátosu a z textu zreteľne cítiť absurdnosť iránskej politiky. Hoci Irán neakceptuje existenciu homosexuality, toleruje transrodových ľudí. „Transexualita je bežná, pretože existuje niečo horšie ako byť transexuálny: byť homosexuálny. Nie je to ani hanba. Hanba je prísť o panenstvo pred svadbou, ísť na potrat, zostať starou dievkou a žiť s rodičmi do konca života. Hanba je byť drogovo závislý, neverný, vychovávať deti, ktoré sa vám otočia chrbtom. Nie, byť homosexuálny nie je hanba. Je to nemožné. Ne – skutočnosť.“ (s. 171) Takže ak ste homosexuál, musíte buď podstúpiť tranzíciu, alebo sa celý život schovávať a báť o život. V 70. rokoch sa na krátky čas v amerikanizovanom Iráne začali stierať hranice medzi pohlaviami. Mladí ľudia sa prikláňali k akejsi univerzálnej unisexualite. Aj Kimiâ. Ostrihala si vlasy nakrátko, nosila džínsy a turistické baganče. „Viem, aké ťažké je pre vás predstaviť si takýto Irán vzhľadom na to, čo sa z krajiny stalo. Irán, kde dievčatá nosia krátke vlasy a chlapci dlhé (MickJaggerovské) alebo krátke (Beatlsovské), kde sa mladí ľudia obliekajú, ako chcú, napríklad do voľných tuník a zvonových nohavíc, a za súmraku stretávajú v tmavých zákutiach mesta, aby si zapálili marlborku a premiešali si sliny. Ak však chcete pochopiť, prečo väčšina Iráncov považuje nástup mullov k moci za „druhú arabskú inváziu“ (prvou bola ničivá invázia zo siedmeho storočia, ktorá presadila islam ako národné náboženstvo), musíte si to predstaviť.“ (s. 137)
V živote rozprávačky sa vyskytli viac či menej významné série udalostí a nie raz by urobila čokoľvek pre to, aby nebola tým, kým je. Zmenila krajinu, jazyk, vymyslela si identitu aj inú minulosť. „Bojujem – ach áno, bojujem – proti prudkému vetru, ktorý sa zdvihol veľmi dávno v ďalekej provincii Perzie s názvom Mázandarán a privial smrť a narodenie, recesívne a dominantné gény, štátne prevraty a revolúcie, a vždy keď sa mu snažím uniknúť, chytí ma za krk a vtiahne späť do víru.“ (s. 16) Ona nás na oplátku vtiahne do príbehu rodiny Sadrovcov, ktorej korene siahajú až do 19. storočia na úpätie pohoria Alborz na severe Iránu, kde sa v háreme pradedka Montazemolmolka narodila jej stará mama. V spomienkach sa vracia do detstva, rozpráva o svojej široko rozvetvenej rodine, komentuje pohnuté časy počas Pahlavího režimu, vlny represálií a zmeny po návrate ajatolláha Chomejního, porovnáva život v Iráne pred a po jeho nástupe k moci, predostiera svoje názory a zdieľa s čitateľmi množstvo emócií a tém (sexualita, homosexualita, iránske dejiny, odcudzenie v rodine, status imigranta, HIV…). Prepája rozsiahlu históriu 20. storočia s intímnou štúdiou identity a materstva. Hovorí o štáte, ktorý bežný Európan v skutočnosti nepozná. Je to veľká krajina, s množstvom revolúcií a štátnych prevratov. Autorka každú dôležitú udalosť spojila s konkrétnou postavou. Počas Montazemolmolkovho života sa Irán stal prvou východnou krajinou s parlamentom, babička Núr bývala v Kazvíne, kde došlo k štátnemu prevratu šacha Rezu Pahlavího a postava otca sa viaže so zvrhnutím Mossadeka a nástupom Chomejního politiky.
Kimiin otec Dárius je symbolom iránskych pokrokovo zmýšľajúcich intelektuálov žijúcich v exile, politický aktivista, odporca brutálneho režimu skorumpovaného iránskeho šacha. Po jeho zosadení sa život v krajine nezmenil k lepšiemu, ba naopak. Sadrovci už neznesiteľný život v revolučnej krajine nezvládajú, preto s deťmi utekajú do Paríža v snahe vybudovať si nový život. Nebude to však jednoduché. V Iráne boli široko–ďaleko najmodernejším párom. Politický aktivizmus si vzali so sebou aj do cudziny, ale pocit vyhnanstva sa zažral až príliš. Otec je sklamaný, matka zlomená. Dárius je pre dcéru milovanou bytosťou, no zostáva stále zahalený rúškom tajomstva. Rada by ho spoznala dôvernejšie. Lenže to je nemožné, celý život zostáva nepolapiteľný. Túžba lepšie ho spoznať sa v dcére bije so strachom, že by zničila uchované spomienky. „Chcieť o ňom vedieť všetko by znamenalo zničiť ho. Vyrastala som s istotou, že to podstatné zo svojho života si nechal pre seba. Všetko, čo viem o Dáriovi, som sa dozvedela od strýka číslo dva.“ (s. 153) Kimiâ s láskou spomína aj na väčšinu mužských rodinných príslušníkov, najmä strýkov. Je pochopiteľné, že v patriarchálnom svete sa dievča cíti trochu stratené a menejcenné. Príbehy Sadrovcov sú niekedy na hranici uveriteľnosti, no svet, z ktorého rozprávačka pochádza, je úplne odlišný od toho nášho. Občas dostáva rozprávanie nádych magického realizmu a prináša ešte intenzívnejší čitateľský zážitok. Kimiâ nechce, aby príbeh jej rodiny zanikol, vzdáva poctu predkom a zároveň približuje pocity vykorenenia, ktoré akiste pociťuje každý imigrant. Vo svojom úsilí vyrovnať sa s vlastnou identitou dcéry politických utečencov skúma, ako útek z rodnej krajiny ovplyvnil jej chápanie samej seba.
Exil, materstvo a sexualita
Pre Kimiinu rodinu bolo Francúzsko krajinou snov, ako sa však ukáže, zapadnúť nie je ľahké. V Paríži sú ona, rodičia aj sestry cudzincami pre iných aj sami pre seba. Kimiâ rebeluje, odtŕha sa od rodiny, stáva sa z nej pankáčka. Nedokáže sa integrovať, pretože sa nedokáže dezintegrovať z domoviny. „Ak existuje boh lží, trikov a pokrytectva, musí byť Peržan a zároveň strašne dobre odolný, ukrytý v kútiku nášho mozgu, pripravený vrhnúť sa na nás, aby nám pripomenul, kto sme a odkiaľ pochádzame, ak by sme naňho zákerne zabudli. Keby som sa aj na sto percent dezintegrovala a následne integrovala do takej miery, že by som pôsobila francúzsky ako Catherine Deneuve, verte mi, že by tam stále bol.“ (s. 91) Porovnáva rodnú krajinu s novou. „Iránci nemajú radi samotu ani ticho (akýkoľvek hluk okrem ľudského hlasu, dokonca aj trúbenie v dopravnej zápche, sa považuje za ticho). Keby bol Robinson Crusoe Iránec, umrel by hneď po príchode na ostrov a vec by bola vyriešená.“ Obyvatelia Iránu majú neustálu potrebu rozprávať, žonglovať so slovami, nabaľovať príbeh za príbehom, čo je spôsob ako sa „vyrovnať s osudom pozostávajúcim z invázií a totalitarizmu.“ (s. 42) „Na druhej strane mlčať znamená zatvoriť oči, ľahnúť si do hrobu a zabiť veko.“ (s. 42) Naopak Francúzi necítia potrebu družiť sa a komunikovať. Sú uzavretí, chránia si súkromie. „Aj ja som taká. (…) Z utáraného živého dieťaťa, ktorým som bola, sa stala dospelá Parížanka s nepreniknuteľným výrazom, len čo zavrie dvere svojho bytu. Stala som sa iným človekom, tak ako všetci, ktorí opustili svoju krajinu. Niekým, kto sa preložil do iných kultúrnych kódov.“ (s. 43) Snaží sa, samozrejme, prispôsobiť. Hrá rolu Francúzsky, predstiera, že je ženou zo Západu. „Vymýšľala som sa nanovo podľa nálady, intenzity svetla alebo vypitých pohárov piva a žasla nad tým, ako sa ten istý človek môže považovať za odlišného v závislosti od príbehu, v ktorom sa rozhodol vystupovať. Stala som sa nielen Brazílčankou a Argentínčankou, ale aj Maďarkou, Tadžičkou či Francúzkou s vietnamským pôvodom. Podobne ako strýko číslo dva som zistila, že dávka fikcie robí realitu znesiteľnejšou.“ (s. 229)
Dezorientálka nie je iba o dezorientácii, exile, pocitoch vyhnanstva a sexualite, ale tiež o materstve. Hneď prvá kapitola Mázandaránsky vietor hovorí o ženstve, reprodukcii, pôrodoch a rodičovstve. Kimiâ sediaca v čakárni reprodukčnej kliniky načrtáva svoju túžbu po dieťati a prekážky spojené s umelým oplodnením. Osamelá žena na pôde takéhoto zariadenia vzbudzuje ľútosť, pretože to je územie dvojíc. „Viem, že každá z týchto žien, a možno aj muži, je schopná dať obličku – alebo dušu diablovi -, len aby mala dieťa. Vrátane mňa. Hovorím „možno aj muži“, pretože hoci sem vstupujú so strachom, zdá sa, že ženy trpia viac. Nielen preto, že plynúci čas postupne ničí ich reprodukčný systém, ale najmä preto, že sa na ne spoločnosť pozerá zvrchu. Na prvom stretnutí nám doktorka Gautierová vysvetlila, že tlak na bezdetné ženy je príšerný. „Stále je ťažké prijať, že žena nemusí mať deti. V skutočnosti jej to právo nedávame.““ (s. 39) Rozprávačka neustále preskakuje z prítomnosti do príbehu o narodení babičky Nur. Pradedo Montazemolmolk mal hárem plný žien (bolo ich vyše päťdesiat) a jedného dňa mu jedna z manželiek, pätnásťročné bezmenné dievča, porodila dvojčatá. Maličká Núr zdedila jeho zarážajúco modré oči a on konečne držal v náručí dieťa, ktorého pohľad bude navždy pripomínať ten jeho. Ostatné deti ho nezaujímali. Núr sa stala milovanou a zbožňovanou matkou a starou matkou a jej tieň putoval so Sadrovcami aj do cudziny. „Nikto, žiaden smrteľník, sa nemohol podobať Matke.“ (s. 132) I keď bol Irán vždy patriarchálnou spoločnosťou a postavenie a práva žien sa striedali podľa toho, kto bol práve pri moci, matka bola vždy váženým členom rodiny.
Djavadi majstrovsky tká príbeh z viacerých nitiek, každá myšlienka je naozaj dôležitá a spolu vytvárajú komplikovaný systém smerujúci k dokonalému obrazcu. Všetko, čo malo byť vypovedané, odznelo, a Kimiâ sa vydáva na cestu, po ktorej žiaden z jej predkov ešte nekráčal.
Ponoriť sa do Kimiinho rozprávania je pôsobivý zážitok. Obracia sa na čitateľa, prihovára sa mu a my sa vďaka tomu cítime ako ďalšia postava, ako niekto, kto vedľa nej sedí v čakárni u lekára. Množstvo poznámok pod čiarou vysvetľuje v zjednodušenej forme historický základ príbehu. Kniha je strhujúca, autorka dokáže udržať stopercentnú pozornosť. Je úžasnou zmesou epického perzského literárneho rozkvetu a introspektívnej západnej autofikcie, odráža obe opisované kultúry – iránsku aj francúzsku. Oceňujem zvolenú formu, vycibrený štýl, mnoho vynikajúcich myšlienok a veľa historických faktov a vysvetliviek.
DJAVADI, Négar. 2022. Dezorientálka. Bratislava: Inaque, Preložila Aňa Ostrihoňová
Recenzia bola publikovaná v časopise Glosolália.
Powered by Facebook Comments