Počas školského vzdelávania som mal možnosť absolvovať až dva školské lyžiarske kurzy. Paradoxne ani na jednom som sa nenaučil lyžovať. Snaha a lyže by aj boli, len vždy chýbalo to najdôležitejšie, sneh. Okrem tohto spoločného menovateľa, teda absencie potrebného snehu, mali oba lyžiarske výcviky ešte jeden spoločný znak a potom už bolo veľa vecí úplne inak.
V oboch prípadoch zohrával jednu z hlavných úloh experiment s alkoholom. V prvom prípade išlo len o naozaj nevinné zoznamovanie sa s touto metlou ľudstva, prostredníctvom dvoch plechoviek niečoho, čo sa volalo bowle. Išlo o konzervu, niečo ako slivkovú zaváraninu, ktorú tvorilo asi 8 sliviek, zaliatych v slabom alkohole. O dve horko-ťažko zakúpené konzervy sa malo v jeden večer podeliť 6 chlapcov z jedenej izby, medzi nimi aj ja. Po sprisahaneckom otvorení oboch konzerv a skonzumovaní ich obsahu sa zrazu dostavil ten opojný pocit, ktorý stačil na to, aby pubertálnym chlapcom narástla odvaha potrebná k špehovaniu kŕdlika sprchujúcich sa siedmačiek cez kľúčovú dierku. Potom sa už naozaj nedalo odolať volaniu divočiny, ktorého prejavom bolo každovečerné dobýjanie sa do dievčenských chatiek v zmysle, keď ťa vyhodia dverami vráť sa oknom.
Gymnaziálny lyžiarsky kurz bol čo sa týka alkoholu skoro až ako veľký iniciačný obrad. Niektorí účastníci sa dostali až do takého tranzu, že pred vybičovanými vášňami som nedokázal ubrániť ani fľaštičku Alpy, ktorou som si mienil masírovať lyžovačkou ubolené svalstvo. Sneh však v tomto roku nenapadol ani na Kysuciach, lyžovačka sa nekonala a Alpa sa tak zdala byť nepotrebnou výbavou lekárničky. Neskôr som zistil, že som sa hlboko mýlil. Vzhľadom na to, že sa na lyžiarskom kurze stretli všetci telocvikári školy, niektorí aj s brannou výchovou v aprobácii, bolo jasné, že budú mať v zálohe vhodnú alternatívu voči zmarenej lyžovačke. Pravdepodobne už vopred informovaní o množstve snehu, respektíve o jeho úplnom nedostatku, mali pripravený záložný plán. Už na druhý deň nám ho na rannom nástupe predstavili ako nejaké zimné branno-športové hry. Samozrejme, že účasť všetkých účastníkov bola povinná a človek mal zúročiť všetky tie znalosti a zručnosti, ktoré si mal osvojiť v škole na príslušných predmetoch. Takže do hry vstúpili zase buzoly, vzduchovky a samozrejme telesná zdatnosť, ktorá u niektorých, teda aj u mňa absentovala, ako ten sneh. Športové disciplíny si vyžadovali aspoň bronzový odznak zdatnosti, o ktorom som však v konkurencii so všetkými tými vodnými pólistami mohol akurát tak snívať.
V pamäti mi zostal iba niečo ako cezpoľný beh. Nie ani tak kvôli fyzickej záťaži, ktorú som musel celé tie kilometre vynaložiť, ale skôr kvôli tomu, ako som beh ukončil. Nie neskolaboval som tesne pred cieľovou rovinkou, len som zažil, ako hovoria Francúzi malé faux pas.
Predstavte si celú tú situáciu, mrazivý vzduch, tvár vám olizuje severák, bežíte horskou krajinou, po prvom kilometri prekonávate prvú krízu, dýchate ako lokomotíva, pod rebrami vás pichá jak sviňa, tlačí vás za hrudnou kosťou, pľujete na všetky strany, z nosa vám tečú sople, ktorých sa zbavujete tak po zálesácky. Čo to znamená po zálesácky? No jednoducho raz pritlačíte ukazovákom (hodí sa aj palec) jednu nosnú dierku a fúknete, potom pritlačíte druhú a voľný priechod necháte tej voľnej. Popritom stále bežíte, severák stále duje do tváre, krízy sa opakujú častejšie, no potom konečne zahliadnete koniec trate. Z posledných síl som dobehol, telocvikár mi zareval odmeraný čas, ktorý som mal v tom momente však viete kde. Keď som sa trocha spamätal, vydýchal a konečne aj vzpriamil, všimol som si množstvo úsmevných pohľadov, ktoré som najskôr vyhodnotil ako prejavy uznania, pretože niektorí bežci dorazili do cieľa iba pomalou chôdzou. No uznanie by si vyžadovali aj dotyky a potľapkania, ktorých sa mi ale nedostalo. O chvíľu som pochopil prečo. Moja nová tmavomodrá tepláková súprava bola od pŕs až po kolená posiata zmrznutými škvrnami, ktoré boli výsledkom môjho núdzového neštandardného konania opisovaného vyššie.
Po tomto trapase som už nenašiel odvahu na nočné dobýjanie sa do chatiek dozrievajúcich gymnazistiek a s ďalšími stroskotancami som sa radšej oddával hraniu kartových hier a tajnému popíjaniu jablčného čuča. Kyselina mliečna v svaloch pálila, chladivá Alpa by sa v tomto stave hodila, a za oknami bolo počuť výskot adolescentiek a rehot vždy vyfešákovaných vodných pólistov.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments