Táto zima, tá je v poriadku, biela jej pristane, dopísala som nedávno do mailu tesne pred odoslaním. Zima je (ne)verná nevesta, uteká a vracia sa, aby sme pred oltárom nového roka neostali tak ľudsky sami – lebo nie všetci sme na to pripravení. Ale učíme sa.
A kým sa učím byť (aj) sama, nemať prehnané očakávania a prijímať bolesť, moje súkromné správy za oknom hlásia, že tá zima jedného dňa odíde, šál odložím do skrine, dni sa predĺžia a chlad sa skráti až tak, že ho už nebude dosť na to, aby vôbec bol. Nový rok prišiel, aby sme po konci toho starého neostali sami, aby sme mali stále to svoje tadiaľto, lebo to potrebujeme. A seba.
…
9. december 2010
Neviem na to prísť, čo je to tá poézia, kde treba na ňu stáť v rade, o koľkej a na ktorú zastávku príde, či vôbec… aj s týmto som sa prišla, zima, na konci ďalšieho roka zmieriť.
12. december 2010
Keď som cez víkend dopíjala neviemkoľký pohár vína a zabalila som posledný darček, všetko mi pripadalo prosté. Aj tá zima, aj tie Vianoce, poznám to všetko naspamäť – takto to bude, dobre bude.
(Takto to bolo a dobre bolo.)
…
Zima, to ty máš meno, ktoré o tomto čase visí v inak prázdnom vzduchu, ale to je všetko, čo máš. Stopy po tebe čoskoro zmiznú s prvým jasnejším slnkom. Ľudia sa nájdu zase jeden vedľa druhého, oprú sa o to teplo vonku a zametú smútky niekam pod tie prechladnuté dni, kde ich zase nájdeš len ty, ak ti to dovolia.
Správy za oknom hlásia, že jedného dňa odídeš, šál odložím do skrine, dni sa predĺžia a chlad sa skráti až tak, že ho už nebude dosť na to, aby vôbec bol. Jednoducho to takto chcem.
Spomínam si na to už teraz, aby tomu tak bolo čo najskôr.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments