Ale áno, priznávam, niekedy si ešte pomyslím, že depresia je iba časová slučka, v ktorej som sa zabudla pred pár rokmi. Visím na ktoromsi jej širokom okraji, nebojím sa pádu (žiadny nehrozí, ak nechcem), nebojím sa zostať (nepohnúť sa z miesta neznamená nepohnúť rozumom), nebojím sa, že by mi jedného dňa začala byť priúzka, fádna, nebezpečná. Nebojím sa, lebo to je základ, na ktorom stoja všetky moje ostatné podmienky na život, ktoré kŕmim pozitívnymi rečami v budúcom čase, aby som ich krátko na to premenila na realitu. A nie sú v tom žiadne zázraky.
Viem, že nie, ale mám pocit, že to bolo nedávno, keď som si sľúbila Raz to všetko pochopíš, lenže kam s tým, keď chápať začínam už teraz. Kam s týmto životom, keď ho žijem už „len“ s bezdpomienečným smerom dopredu, kam s tými skúsenosťami, s tými poznaniami, koho vyhladovanú dušu nimi ešte nakŕmiť, koľkým ešte podať pomoc mlčiacu na konci ich ramena, komu vziať z ruky nôž, odkloniť vysoké mosty z cesty – kam s tým, ak nie ďalej, ďalej, ďalej…
Kedysi som si myslela, že čím vyššia bude hora, na ktorú vynesiem svoje telo, tým bližšie ku mne bude ten široký a ďaleký vesmír, tá energia v ňom. A tak som vyšla na horu, potom na vyššiu, a potom ďalej. Až kým som nepochopila, že ten najvzdialenejší vesmír nosím v sebe. Dlho, dlhšie, najdlhšie. Rovnako toľko trvá, kým ho spoznám, kým sa spoznám.
Zostúpiť do seba je tá najvyčerpávajúcejšia cesta. Lenže ten cieľ…
A nedá sa neísť ďalej.
Moje dni sú nemé deti, ktoré mi dodnes svojím mlčaním pripomínajú, že aj popri nových krokoch ešte stále stojím na akomsi pritenkom múre, pritenkom na možnosť nespadnúť, ale rovnako pritenkom na možnosť nepočuť možnosti kričiace spoza neho. Skrátka stojím je tu dávno dôležitejšie než pevne.
Život o tom vie svoje. Stačí načúvať.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.