Veľa pošty si ma nachádza v posledných dňoch zimy a tie dni sú dlhé, sú dlhšie než na jedno rozpovedanie sa. Začali sa už neviem ktorým ránom (malo celkom iné, minuloročné meno) a skončia niekedy s prvým tušením jari. Veľa dní, veľa pošty a veľa správ v nej. Veľa riadkov, a pritom tak málo skutočných slov, málo živých slov je medzi nami.
Nedávno som prikyvujúc hlavou čítala o tom, že to je skrátka táto doba, že ľudia si dnes už iba píšu, nemajú čas sa stretnúť – a to je škoda – vravím si, pretože tí moji by mohli vidieť, aké nosím teraz meno, aké farby, aké slová a nádeje si pripúšťam k telu, čo mi lezie pod kožu, čo sa len tak túla na jej povrchu, mohli by vidieť oveľa viac a aj to, čo inak znamená najmenej.
(Tak napríklad, vraj mám už skutočne dlhé vlasy, povedal pri čaji, ale to nemám sem zase písať, povedal tiež. Lenže ja sa poľahky vyhovorím na túto dobu, a preto o tom píšem. Inak som rovnaká, len časom možno trochu iná. Tak ako iní, ale(bo) ako nikto.)
Side A
Áno, veľa pošty si ma nachádza v posledných dňoch tejto zimy. Našlo si ma aj párriadkové Ahoj, S., dlho som o tebe nepočul. Žiješ niekde v prírode v drevenom domčeku, máš dlhé šaty, psa, kúpeš sa v potoku a pestuješ bylinky…? Lebo aj takto sa to dá. Trik nie je v kúzle kliknúť na NAPÍSAŤ SPRÁVU a ODOSLAŤ. Trik je v tom optimizme, s ktorým sa ešte stále nevieme zmieriť, preto sa nám tak ťažko primiešava do kávy, do tváre, do slov, čo v sebe nosíme – do slov, ktoré nevieme premeniť na iné, ďalšie, krajšie. A pritom by sme vedeli/mohli/chceli. Lebo možností je veľa.
Side B
Lenže mail od J. začal nejako tak, že Nebudem ti písať o problémoch, stále nejaké sú. Pokúsim sa ti napísať len o tých pekných veciach… To je presne ono – toto pokúsim sa napísať… To je iba preoblečená doba, ona, ktorá nám strká problémy medzi oči, aby nám vzápätí podala návody na lepšíživot ako husiam do gágora, iba toto nás naučila: klamať seba, poslušne a v sebaobrane obaliť veci tak, aby skoroneexistovali, aby hrdzaveli, aby nás ťahali naspäť k zemi, čím skôr, čím skôr (než si to stihneme uvedomiť)… a naučila nás písať o tom, to najmä.
Už roky sme iní, už roky sa všetci na všetkých iba podobáme. A takto rastieme; do chvíle, v ktorú z toho všetkého vyrastieme my. Ak pri tom budem aj ja, určite o tom niečo napíšem.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments