Sú knihy, ktoré som zhltnete na jeden krát. A sú knihy, ktoré zhltnú vás.
Knihy, ktoré sa nedajú prestať čítať a po prečítaní vyhnať z hlavy.
Hlavne ak sú čítané v správnom /či nesprávnom???/ prostredí.
Svoj strach z lietania mám už pod kontrolou. Po x strašných rokoch, kedy som nedokazala od narolovania na ranvej po otvorenie dveri pri pristátí myslieť na nič iné, ako že tá rároha musí spadnúť, som nad vecou – od 5000 do 10 000 metrov. Ocením slnko nad morom mrakov a nerušené čítanie. Len treba zvolit správnu knihu a … tou očividne nie je Foucaultovo kyvadlo.
Prvý plytký ponor potvrdí teóriu, že všetko so všetkým súvisí. Napríklad konšpiráciu o tom, že istý Dan Brown 25 rokov „po“ vedel čítať,. Potom sa ale človek začína zamotávať do predinternetovej éry zberu historických údajov, prechádza starými knižnicami, exotickými lokalitami, spája si súčasnosť s minulosťou a prepadáva sa každým fileom kamsi do nadzmyslového bytia a nebytia vysvetlení, ktoré sú tak nezmyselné ako geniálne.
Pokus o vynáranie sa je zbytočný, lebo aj keď si stokrát vysvetlím, že šlo historický omyl, nechápem, prečo ten sivovlasý pán, čo sedí na sedadle 17E a vôbec nemá šancu vedieť o čom čítam, spontánne zaspomínam na Majstrov Šalamúnovho oblúka.
Zrazu každé slovné spojenie má viac významov. Ruža a kríž sa objaví v Tóre, v strede slobodomurárskej lóže stojí druid, Shakespeare má prepojenie na templárov a hellerovská ryba jasne pripomína iné ryby. Koncentrované šialenstvo vecnej logiky ukazuje na Umbilikus (pupok sveta) a to, že kyvadlo stále visí, hoci už zabilo, nikoho nenechá na pochybách, že možno vysvetliť aj telefónny zoznam.
Každá kapitola je samostatná kniha, druhé čítanie ktorej ukáže úplne iný význam.
Je to ako posadnutosť, ako démon knihy, ktorý sa ma zmocnil a vtiahol ma do nej tak, že som mala pocit jasnozrenia,
až sa čosi drclo a lietadlo pristávalo kdesi.
Zatvorila som knihu v absolútnom zabudnutí kam a prečo som cestovala, s jedinou túžbou začítať sa ešte raz a prejsť znova kabalou od koruny po kráľovstvo cez celé pochopenie a získať múdrosť, že som nepochopila…a znovu sa vrátiť.
Vzťah Umberta Eca ku knihám a tajomnu je silne nákazlivý pre isté rizikové skupiny.
Ak po prečítaní Keter zistíte, že vás to nudí, máte v istom zmysle šťastie.
Lebo pre mňa je to kniha, ktorú nemôžem prestať čítať.
Idem chvíľu žiť normálne, než sa zamyslím nad významom menhiru v našom lese…
Video: Diáda
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments