Človek vo svetle Buddhu

Buddha je zakladateľom výnimočného nábožensko-etického učenia, ktorého znakom je aj to, že samotný Buddha svoje učenie odmietol nazývať náboženstvom alebo systémom. Dovolil by som si dokonca tvrdiť, že Sidhártha Gautama Buddha je prvým hlásateľom aktívnej lásky a aktívneho konania dobra.

Jeho učenie nadväzuje na indické myslenie založené na karme a znovuzrodení, pričom akékoľvek znovuzrodenie považuje za strasť a utrpenie, teda naozaj trest za nepriaznivú karmu. Cieľom buddhizmu je tak vymaniť sa z kolobehu znovuzrodení a to správnou tzv. „stredou cestou“, ktorá vedie k nirváne, k akémusi stavu blaženosti.

Buddhizmus hlása, že nesprávne konanie nám neumožňuje dosiahnuť stav nirvány a tým sme potrestaní znovuzrodením. Paradoxom buddhizmu však je, že konajúci nesmie túžiť po žiadnom úspechu a osohu svojho konania, čo znamená, že ani dobré konanie nesmie byť zámerné. Podľa buddhizmu je každé snaženie sa dosiahnuť nirvánu opäť iba utrpením a strasťou.

Štyri vznešené pravdy koncipované Buddhom definujú strasť nasledovne: „Strasťou je zrodenie, úpadok a choroba a strasťou je aj smrť. Strasťou je odlúčenie od toho, čo nám je milé. Strasťou je aj nezískať to, čo človek chce.“ (1) Druhá ušľachtilá pravda identifikuje pôvod strasti v túžbe, smäde po živote, ktorý determinuje znovuzrodenie.

Niektorí európski myslitelia reagovali práve na buddhistickú definíciu strasti, ktorú zjavne nepochopili. Často ju zavrhovali a považovali za pesimistickú, deštrukčnú a nebezpečnú pre človeka. Pre ilustráciu uvádzam názor José Ortegu y Gasseta, ktorý hovorí, že podľa buddhizmu sa „život javí ako číre zlo a má absolútne negatívnu hodnotu. Jediný rozumný postoj voči nemu (životu) je jeho popretie. Keby Buddha nebol veril v tradičnú náuku o prevteľovaní, jeho jedinou dogmou by bola samovražda.“ (2)

Ortegov výrok môžeme chápať ako príklad nepochopenia buddhistickej náuky, ktorý vzniká nazeraním na problém z iného kultúrno-historicko-náboženského okruhu, pri ktorom dochádza ku skresleniu obsahu. Buddhizmus totiž odsudzuje aj túžbu po sebazničení podobne ako smäd po živote. Samovražda teda tiež nie je riešením, pretože nezastavuje večný kolobeh reinkarnácie.

Buddhizmu sa z kresťanskej strany vytýka aj to, že vraj podporuje duchovný egoizmus, a že učenie o úplnej osobnej zodpovednosti každého jedinca za vlastný osud je neľudské. Podľa Heinza Becherta si však treba uvedomiť, že Buddha svet nestvoril, a nie je tak ani zodpovedný za jeho nedostatky. Nemôže ich ani zmeniť, ale pozná cestu pre každého človeka, aby mohol nedostatky prekonať. (3)

Jeho cesta vedie medzi zmyslovou radosťou (hedonizmom) a sebatrýznením (asketizmom), čiže cesta medzi dvoma extrémami. Stredná cesta sa nazýva aj osemdielna cesta, ktorú tvorí :

  1. Správny názor
  2. Správne rozhodnutie
  3. Správna reč
  4. Správne jednanie
  5. Správny život
  6. Správne snaženie
  7. Správna bdelosť
  8. Správne meditatívne sústredenie . (4)

Hans Kung je dokonca toho názoru, že svojim učením sa Buddha podobá na kresťanského spasiteľa Ježiša Krista, pretože Buddha tiež poukazuje na zlo, ktoré vychádza z ľudských túžob a aj z nelásky k blížnemu. Aj vykúpenie vidia obaja v náboženskej praktickej skúsenosti, v akomsi vnútornom obrate, ktorý je cestou k spáse. Spoločným rysom týchto dvoch svetových náboženských osobností je aj to, že prinášajú spásu pre všetkých ľudí bez rozdielov. Ježiš zvestuje osobnú lásku, ktorá zahŕňa chudobných, previnilých, utláčaných, ľudí zo samého okraja spoločnosti a dokonca aj pre nepriateľov. (5)

Tak isto aj Buddha hlása svoje učenie všetkým ľuďom, všetkých vrstiev indickej spoločnosti, dokonca aj zakastovým. Napriek tomu však v jeho učení neexistuje žiadny dôkaz, že by sa aktívne postavil proti kastovému systému, a že by búral rozdiely medzi kastami. Zdá sa, akoby sa ho problémy indickej spoločnosti netýkali, tak ako sa nezaoberal ani inými filozofickými otázkami, ktoré zamestnávajú aj súčasných mysliteľov.

M. Eliade konštatuje, že Buddha sa staval proti kozmologickým a filozofickým úvahám i proti rozličným metódam a technikám sánkhje a jogy. Nevenoval sa ani kozmológii a antropogónii, pretože podľa Buddhu svet nestvoril ani Boh, ani demiurg. Svet sa podľa Buddhu tvorí dobrými a zlými skutkami ľudí. Keď zlo a hriechy ľudí narastajú, kráti sa nielen ľudský život, ale aj samotný vesmír. (6)

Buddha sa teda vyhýbal otázkam, či je vesmír konečný alebo nekonečný, či je kozmos večný alebo smrteľný, či je duša to isté, čo telo, alebo sa od tela líši, či je svet a človek zlý, alebo je naopak dobrý. Buddha celý tento „balík“ problémov riešil napríklad sentenciou o otrávenom šípe. Podľa tradície Buddha jednému mníchovi, ktorý ho zaťažoval podobnými otázkami odpovedal príbehom o človeku, ktorého zasiahol jedovatý šíp. Zranený človek mal možnosť zachrániť si život za pomoci lekára, ktorý mu chcel šíp vytiahnuť a ranu vyliečiť. Zranený muž to však nedovolil, kým sa vraj nedozvie odpovede na jeho otázky. Muža zaujímalo: Kto ten šíp vystrelil, či to bol kšatrija alebo brahman? Akej postavy bol strelec? Z ktorého mesta, rodu pochádzal strelec? Akým lukom bol šíp vystrelený? Muž mal tak veľa otázok, že ho vlastne zabili, pretože mu nebola včas poskytnutá lekárska pomoc. (7)

Buddha považoval diskusiu o podobných filozofických problémoch za nepotrebnú a odmietal aj ich analýzu, pretože to nie je užitočné a neprispieva to k pokoju a osvieteniu, pretože je to len túžba, túžba po vedení, ktorá je tiež len príčinou strasti. Ani jeho nasledovníci sa nemali zaoberať podobnými problémami, pretože Buddha im vyjavil štyri ušľachtilé pravdy, pre mníchov stanovil prísne pravidlá správania a pre laických veriacich vytvoril akési minipravidlá (nezabíjať živé tvory, neklamať, nekradnúť, vyvarovať sa sexuálnym výstrelkom a nepoužívať omamné látky).

Buddhizmus (jeho pôvodná hinájánová forma – theruváda) verí v dôveru v človeka, ktorý môže vlastnými silami už uprostred života vystúpiť z utrpenia, zrušiť svoju karmu a vstúpiť do absolútna. Po vzniku tzv. mahájanovej formy bola táto možnosť poskytnutá aj laikom. Tí však môžu dosiahnuť osvietenie, prostredníctvom tzv. bodhisattvov (osvietených bytostí), ktorí sa zriekajú vstupu do nirvány v prospech kolektívneho spasenia ostatných ľudí. V oboch základných formách buddhizmu je tak sila dosiahnuť spásu vložená do človeka, do konkrétnych ľudí.

Použitá literatúra:

  1. Lowenstein, T.: Buddhova vize. Knižný klub-Práh, Praha 1997, s. 25
  2. Gasset y, O.: Úkol naší doby. Mladá fronta, Praha 1969, s. 50
  3. Kung, H.-Bechert, H.: Křesťanství a buddhizmus. Vyšehrad, Praha 1998, s.27
  4. Lowenstein, T.: Buddhova vize. Knižný klub-Práh, Praha 1997, s. 24-25
  5. Kung, H.-Bechert, H.: Křesťanství a buddhizmus. Vyšehrad, Praha 1998
  6. Eliade,M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí II. Agora, Bratislava 1997, s. 80
  7. Neumann, K.E.: 21 řečí askety Gótama zvaného Buddha. Felt technika, Praha 1993, s. 174


Save

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť