V mailoch od mojich najdrahších hneď po otázkach ako sa mám a čo mám nové, nasleduje vyzvedanie, ako sa vláda jednej strany prejavuje počas nášho pobytu.
S udelením víz som nemala najmenší problém a myslím si, že celkovo si z toho v krajine ťažkú hlavu nerobia. Prvé dni sme strávili v hlavnom meste Beijingu. Dostať sa na hlavné a zároveň najväčšie námestie na svete znamenalo prejsť tromi kontrolami. Ľudia boli rozdelení do zástupu a bezpečnostná previerka sa rovnala tej na letisku. Našej skupiny sa však netýkala, vraj sme boli považovaní za dôveryhodných. Rovnaká situácia sa zopakovala aj pri vchode do múzeí. Asi trikrát som zazrela pochodujúcu armádu mestom a policajtov v uliciach bolo viac u nás počas MS v hokeji ako tu. Zrejme každý z nás mal počiatočný rešpekt pred systémom a skutočne nevedel, čo môže od policajných či armádnych síl očakávať.
Počas nášho večerného postávania v Xiani za nami došla dvojica policajtov a my sme spozorneli. Ukázali na ruksak jedného z nás a ja som už v mojich fantazijných predstavách videla, ako budem ďalšou, ktorej siahajú do kabelky. Nakoniec vysvitlo, že si všimli roztvorený zips a báli sa o jeho bezpečnosť. S úsmevom na tvári sa potom s nami rozlúčili a zaželali nám príjemný pobyt (podotýkam, že slovenský význam si vždy vydedukujem sama). Naozaj nenastal ani jediný moment, kedy by som pochybovala o svojej bezpečnosti, alebo sa bála, že teraz sa mi môže niečo stať.
Ďalšie tri dni sme mali stráviť v kultúrnom campe, na ktorý sme sa z počiatku veľmi tešili, lebo program sľuboval učenie sa kung-fu, základov čínštiny a celkové absorbovanie čínskej kultúry. Po prvom dni sme to začali interne nazývať „concentration camp“. Bez ohľadu na to, že kung-fu mi absolútne nešlo, lebo som si nebola schopná zapamätať choreografiu a bez ohľadu na to, že aj keď som vedome čínsku frázu povedala vždy iným spôsobom, naša učiteľka začala tlieskať: „Great!!!“, mal veľmi podivné pravidlá. Náš hotel strážila armáda, na kultúrne veci nás vyvážali masovo autobusmi dvakrát denne a absolútne nám zamedzili styk s domácimi. Odôvodňovali to nejakými testami, čo v hoteli prebiehajú, ale aj tak sa mi to zdá minimálne pofidérne.
Nuž a posledné dva týždne v Zhengzhou si úplne užívam, pretože žiadneho verejného činiteľa som ešte nevidela a aj ľudia sú v skutku fajn. Do tohto momentu som bola presvedčená, že sa režim v krajine okrem sympatických policajtov a sem-tam pohybujúcej armády, v bežnom živote Číňanov v nerizikových oblastiach neprejavuje. V priebehu desiatich minút sa môj názor radikálne zmenil a pre mňa, ako liberálne zmýšľajúceho žurnalistu, predstavoval nasledujúci zážitok moje najemotívnejšie chvíle v živote. Keď sa niekto navonok smeje, neznamená, že vo vnútri nekričí o pomoc.
Dvojica od nás bola pozvaná do živého rádiového vysielania na tému čínska opera. Ja som vytvárala záznam z nahrávania a po skončení som mala prisľúbenú možnosť stretnúť sa s ich novinármi oficiálne kvôli „výmene skúseností,“ aj keď mojím zámerom bolo zistiť viac o vplyve cenzúry na ich prácu. Nahrávanie bolo vo veľmi príjemnej atmosfére, čínski moderátori sa zabávali na našej čínštine a v závere ich ešte presvedčili spievať operne v čínštine. Po skončení prišiel za mnou tlmočník, že reku môžem si „vymeniť skúsenosti“ s moderátormi. Nebola som dvakrát nadšená, lebo ich pozíciu za novinárstvo nepovažujem, ale lepšie ako nič. Dovolil mi rozhovor aj natáčať na kameru, ale všetko musím stihnúť do desiatich minút. Keď som bola časovo obmedzená, nemala som čas na oťukávacie otázky na úvod, tak som sa spýtala priamo. A vtedy to prišlo. Úsmev z tváre tlmočníka sa hneď vytratil a po preložení mojej otázky aj z tvárí moderátorov. Po chvíli im začali stekávať kvapôčky potu, ospravedlnili sa a odišli. Tlmočník mi potom len zašepkal do ucha: „Porozprávame sa o tom neskôr.“ Vyprevadili nás z budovy rádia s opäť starým známym úsmevom ala „všetko je v poriadku.“ Mala som veľmi zmiešané pocity. Do tej chvíle som si nedokázala uvedomiť, aký strach dokážu prežívať ľudia, ak nebodaj prehovoria o veciach, o ktorých sa „nehovorí.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments