a nielen jeho za sto rokov…
Pri čítaní učeného traktátu o syndrome vyhorenia som objavila veľmi zaujímavý príznak – únik do fantázie. Nemusí to svedčať o ničom a môže o čomkoľvek.
Pri čítaní dobrej fantasy nevidím potrebu autora zaplatiť hypotéku na dome, vidím zosobnenie vlastných ideálov.
Postupom času sa tie ideály akosi menia…
Nie je rytier ako rytier.
Klasik zo začiatku dvadsiateho storočia má rovnako bájny meč a lukostreleckú rukavicu ako jeho následovník zo začiatku dvadsiateho prvého, je rovnako statočný v boji a osobne čestný, ale ….
Rytier klasik sa prebíja nepriazňou osudu s ideou víťazstva. Jeho statočnosť je nespochybniteľná, postaví sa ľubovoľnému počtu jasne určených protivníkov a úplne proti logike zdravého rozumu vyhráva. Jasne stanovené zlo sa postaví jasne definovanému dobru a vždy nakoniec to dobro zvíťazí hoci i za cenu strát na strane kladných hrdinov.
V mojich pubertálnych snoch stáli Aragorn a Eomer na hradbach Hornbugu /ešte neexistovala jacksonovská verzia, kde si to hlavný „klaďas“ urval pre seba/ proti množstvu orkov a muselo to dobre dopadnúť – lebo aj J. R.R.Tolkien to chcel, mal možnosť a moc nechať nakoniec Aragorna korunovať a Eomera vyhrať rohanský útok na Minas Tirith. Princíp bol zachovaný.
Lenže bolo dvadsiate storočie…
Teraz je dvadsiate prvé.
Zas stojím na hradbách, teda tentokrát na Stene s Jonom Snowom a dívam sa na planinu plnú Divých ľudí, ktorí ale nie sú jedofarebne zlí, ups…
Obdivujem silu, odvahu a česť Eddarda Starka, ale ups, nesmerujú ho k žiadnemu žiarivému koncu, skôr sa ukáže ako riadne nepraktický spolutvorca dejín a žiadny R.R /Martin/ ho nezachráni pred jasným dôkazom, že ani vo fantasy nášho storočia /nie to v realite/, rovné jednanie k úspechu nevedie.
Žiadne zlo nie je dostatočne zlé, aby z neho niekto neprofitoval, žiadny úskok či podraz nie je dostatočne hnusný na to, aby z neho „božie mlyny“ niečo nevykresali.
A nakoniec z húfu žoldnierov, zradcov, hrdinov a vrahov vyjde ako v reále rytier zlomyselný ironický trpaslík či bývalý vrah.
Nech mi nikto nehovorí, že fantasy je fantázia.
Nijak nás nezachraňuje od reality. Plne ju odráža.
Pieseň ľadu a ohňa od George R.R.Martina je ešte nedopísaný balík kníh. Nehovorí popisným jazykom, krátke vety nechávajú dostatočný priestor fantázii čitateľa a dejové zvraty vedú k preskakovaniu desiatok strán, aby človek nestratil kontinuitu toho svojho hrdinu. Naskočila som na tohto draka a netuším, kam ma odnesie.
Ale na rozdiel od tolkienovských ideálnych typov, hrdinov Martina stretávam denne v reále.
Škoda, že v tejto reálnej fantasy ma nezachráni ani ozajstný drak…
Winter is comming.
Poď, Duch…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments