Mojim hlavným poslaním v Číne bola práca na projekte Osobná sloboda a cenzúra. Projekt zahŕňal aj učenie na súkromnej strednej škole, ktorej deti sa celý čas pripravujú na štúdium na amerických vysokých školách. K prvému poznatku ma mali priviesť práve rozhovory s deťmi, k druhému dohodené stretnutie s čínskymi cenzormi.
Čínske deti strávia v škole v priemere 12 hodín denne. Moji žiaci začínali školu o ôsmej ráno a naše hodiny boli o siedmej večer. A zdržali sa tam, aj keď my sme už boli dávno v hoteli. Škola je predovšetkým o memorovaní. Nikto sa ich nikdy nepýtal na ich názor, nie sú zvyknuté vyjadrovať svoje postoje, potrebujú len čierne na bielom vidieť, čo sa majú naučiť. Preto keď som na tabuľu napísala otázku, čo je podľa nich sloboda, aj po úpenlivom premýšľaní a mojom vysvetľovaní, čo asi od nich chcem, takmer každý papier sa mi vrátil s odpoveďou: „Neviem.“ Najviac ich zmietlo, keď som povedala, že neexistuje správna a nesprávna odpoveď, ide o ich názor a ten nemožno súdiť. Doteraz poznali len dobre alebo zle.
Deti venujú škole všetok svoj čas a vôbec nemajú priestor zamýšľať sa nad inými otázkami, netúžia zmeniť svet. Keď som sa ich pýtala, kedy sa cítia slobodne, neboli vôbec na režim náročné. Stačilo im len hrať počítačové hry alebo byť osamote. Neslobodne sa cítili, keď vedeli, že musia robiť domáce úlohy. Je to jeden zo spôsobov vlády, ako pokračovať v režime nikto z mladých sa nevenuje mládežníckej politike, nepracuje v organizáciách, nie sú aktívni, berú svet ako je bez možnosti zmeny.
Blokovaný facebook nepovažovali za správny postup, ale na druhej strane ho vedeli aj obhájiť. V Číne majú vlastnú sociálnu sieť, so zahraničnými väčšina aj tak nevie komunikovať, preto to nijako katastrofálne neprežívajú. Deti si myslia, že aj keď ich krajinu navštívi milióny ľudí ročne, tí spoznajú len turistické miesta, ale nedokážu pochopiť, čo sa deje v Číne na iných miestach. Práve preto by mohli na facebooku publikovať veci, ktoré nie sú pravdivé.
Deti nikdy nepočuli o cenzúre a nikdy sa nezamýšľali nad tým, žeby sa v novinách mohla písať aj nepravda. Len jeden žiak si všimol, že v noviny sú iba čiernobiele. Články z domácej krajiny len vrcholne pozitívne, správy zo zahraničia sú iba o vojnách, vraždách, nehodách a umierajúcich a trpiacich ľuďoch. Nakupovala som teda noviny celý týždeň a chcela som s nimi analyzovať obsah novín. Chcela som, aby sa zamysleli nad tým, ktorý článok je úplná propaganda, o ktorom si myslia, že nemusí byť pravdivý a pozrieť sa na celkové zastúpenie a rôznorodosť informácií. V mojej mysli to vyzeralo úžasne optimisticky, ako deťom akože otvorím oči a ukážem im, že médiá sú skvelým nástrojom manipulácie, nemôžu veriť všetkému a skúšať hľadať aj iné zdroje pre vytvorenie si vlastného názoru.
Realita však bola odlišná. To, že nikdy nepočuli o propagande, to, že sa nikdy nezamýšľali nad obsahom v médiách a nehľadali súvislosti, to, že sa nikdy nesnažili formovať svoj názor, to by nebol až taký problém. Keďže vychádzal jeden výtlačok novín asi na 4 žiakov, možno to označiť za skupinovú prácu. Zrazu nevedeli, čo robiť. Nevedeli medzi sebou komunikovať, rozdeliť si funkcie v skupine. Zrazu to nebolo o počítaní príkladov s jasným postupom a jedným správnym výsledkom. Ako učiteľka som teda rezignovala a jednoduchou hrou sme sa snažili podporiť ich tímového ducha. Väčšej skupinke detí sme preplietli navzájom ruky a ich úlohou bolo rozmotať sa tak, aby si dlane nepustili a vytvorili veľký kruh. Nešlo to, samozrejme, bez vzájomnej komunikácie a spolupráce, čo síce pochopili asi až po 15. minútach, dovtedy si skoro navzájom povykrúcali končatiny.
Moje stretnutie s cenzormi sa uskutočnilo v salóniku reštaurácie. Chceli si byť istí, že náš rozhovor nikto nebude počuť. Pred ich príchodom som dostala pár pokynov od môjho čínskeho tlmočníckeho sprievodu. V prvom rade, nemám používať slovo „censorship“, aj napriek tomu, že po anglicky nevedia, to slovo dokážu rozoznať. V čínštine uprednostňujú výraz „harmonizovať.“ Úvodnú debatu som mala tiež začať otázkami na odviazanie ako napr. či sú ženatí. Čakala som nejakých tvrdých komunistov, budovateľov systému a hanbím sa to priznať, ale boli to v celku príjemní ľudia s triezvym pohľadom na svet. Jeden harmonizoval v televízii, druhý v novinách a posledný v mobiloch. Popri novinách, rádiu, televízii a internetu predstavujú správy prichádzajúce na mobil nový a pomerne rozšírený druh mediálnej komunikácie. Každé médium v Číne v prvom rade musí poskytovať správy o činnosti vlády a druhé smerovanie si môžu vybrať sami. Čím viac času venujú vo svojom vysielaní strane, tým viac peňazí od štátu dostanú. Najťažšie to majú lokálne médiá, pretože tie nemôžu produkovať vlastné správy o činnosti lokálnych parlamentov. Každá správa týkajúca sa regiónov musí byť prevzatá z čínskej tlačovej agentúry. V novinách sa nikdy nedočítate o pozitívach na strane Tibetu, Taiwanu či Spojených štátov. Nepíšu o korupcii ani o činnosti iným malých politických strán. Spomínali mi príklad o havárii dvoch rýchlovlakov. Všetky zahraničné médiá informovali pravdivo o stovkách zranených a desiatach mŕtvych, oni dostali pokyn z ministerstva kultúry, a tak boli Číňania informovaní o „pár“ zranených. Slušne som sa ich opýtala, či je to podľa nich normálne a prečo si myslia, že je cenzúra nevyhnutná. Túto formu regulácie chápu ako zabezpečenie základnej úrovne žurnalistiky v Číne. Médiá sa pri tom nebúria a ani samotní novinári. Bez peňazí od štátu za informovanie o jeho činnosti by totiž väčšina zanikla. Ľudia majú radi akýsi všeobecný smer, ktorým sa treba uberať. Bežní Číňania vedia o propagande a vedia rozlíšiť pravdivosť správ, ale predovšetkým fakt, že sa v novinách dočítajú len o dobrých správach v Číne a zlých v zahraničí, predstavuje pre nich istú formu motivácie viac na sebe pracovať. Každý občan má právo slobodne povedať svoj názor, avšak ho nemôže verejne prezentovať a rozširovať. Komu sa to nepáčilo, ten v krajine neostal. Číňania majú možnosti dostať sa aj k zahraničným médiám, avšak ich snaha väčšinou uviazne na jazykovej bariére.
Mojou hlavnou snahou bolo nájsť odpoveď na otázku, či sa Číňania cítia slobodní. Môj názor je áno. Kto sa tak necítil, z krajiny odišiel a táto možnosť slobodného rozhodnutia je hlavným rozdielom vo fungovaní režimu tam a u nás svojho času.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments