Sedieť v kine na filme Pina je pre mňa jedno veľké déjà vu. Je to presne 25 rokov, čo som na našej starej čiernobielej televízii (na jedinom „západňárskom“ programe, ktorý sme mohli pozerať) videl 4 hodinový blok filmov o tejto úžasnej osobe. Dokument o tom ako pracuje, ako tvorí, ako ju vnímajú jej tanečníci a nakoniec jedna z jej najslávnejších choreografií „Café Műller“. Pina na mňa spravila obrovský dojem. Ako človek, ktorý sa tancu venoval aktívne som celé tie štyri hodiny pozerania nevypadával z nadšenia, obdivu, údivu a dojatia.
Po vzhliadnutí filmu Wima Wendersa som plný rovnakých pocitov. Je pre mňa nesmierne ťažké písať o filme, pretože všetky moje myšlienky sú smerované na Pinu. Chcel by som písať o tom, prečo je táto žena taká výnimočná. O tom čo na poli moderného tanca dokázala. O jej práci a úžase, ktorý vo mne vyvolávala a vyvoláva od prvého stretnutia.
Nemôžem teda inak, musím začať o Pine. Narodila sa v Nemecku v roku 1940. Už v štrnástich rokoch tancovala pre Kurta Jossa (jeho najvýznamnejšie a najznámejšie dielo je choreografia „Zelený stôl“) V roku 1959 opúšťa Pina Nemecko a odchádza do Ameriky – Mekky moderného tanca. Tu študuje a vystupuje v spoločnosti slávnych mien. Nakoniec sa ale v roku 1962 vracia do Nemecka k Jossovi a ako jeho sólistka mu pomáha s choreografiami. V roku 1972 sa stáva šéfkou opery a baletu vo Wuppertale a túto skupinu neskôr premenuje na Tanztheater Wuppertal Piny Bausch. Tu pôsobí až do svojej smrti v roku 2009.
Film o Pine je výborne spracovaný dokument, ktorú mapuje celú jej prácu. Môžete vidieť veľké časti z jej najslávnejších choreografií. Stravinského Svätenie jari (1975), Caffé Müller na hudbu Henryho Purcella (1978), Kontakthof (1978) v troch prevedeniach podľa veku účinkujúcich a Spln (2006). Tanečníci s režisérom a kameramanom vyšli do mesta Wuppertal, aby v jeho exteriéroch natočili krátke ukážky z jej temer päťdesiatich choreografií. Takže po zhliadnutí filmu má divák ako taký obraz o tom, čo Pina v oblasti tanca dokázala.
Práca Piny je prestrihaná výpoveďami jej tanečníkov. Každý z jej rozsiahleho súboru mohol povedať niečo krátke o Pine o spôsobe jej tanca, jej práce, o tom ako ho táto žena ovplyvnila, o čomkoľvek čo chcel. Niektorí však nepovedali nič. Rozumiem. Pri písaní tohto textu ani ja neviem, kde sa práve pohnúť a čo z množstva myšlienok, ktoré sa mi preháňajú hlavou napísať a ktorú vynechať a to som len pasívny prijímateľ Pininej práce. Slová, ktoré od tanečníkov zazneli boli často tak intímne, že ich počúvaním a cítením môže divák Pinu vnímať a spoznať ju. Dozvedieť sa niečo nielen o jej práci, ale aj o nej.
Chcelo by ma mi napísať sem všetky tie úžasné myšlienky, ktoré ma vo filme zasiahli, a ktoré sa mi presne spojili s mojím zážitkom s prvým, televíznym stretnutím v roku 1986. Písal by som dlhý dlhý článok bez konca, ktorý by nakoniec bol asi viac o mne a mojej láske k tancu ako o Pine a filme o nej. Ale možno aspoň niektoré.
„Byť staršou tanečnicou u Piny je úžasné“
Pre Pinu tancujú tanečníci všetkých vekových kategórii. Svätenie jari vo filme tancujú staršie tanečnice. To jednoducho musíte vidieť.
„Ona hovorila o splne ako o radostnom a ja som spravil len tento pohyb a ona z toho vytvorila celú časť v choreografii Spln“
Úplne rovnako nadšene, s rozžiarenými očami a pýchou v hlase rozprával podobne mladý muž pred dvadsiatimi piatimi rokmi o tom, ako Pine ukázal zábavný pohyb, ktorý sa naučil na dovolenke vo Francúzku a ona ho zakomponovala do choreografie „Café Müller“. Tanečníci pre ňu nie sú hudobné nástroje ako u mnohých iných choreografov. Ich život, poznanie, skúsenosti, názory… to všetko Pinu obohacuje a je to neoddeliteľná súčasť jej spôsobu práce.
„Bol som z toho zmätený a nedokázal som si s tým poradiť a ona povedala: „Tancuj pre lásku“
Veľa tanečníkov hovorilo o tom, ako im jednoduchá veta alebo poznámka pomohla vysporiadať sa s prácou či súkromím. Pina bola vynikajúci umelec, pretože bola aj vnímavý a citlivý človek.
„Ako by som ju počula. Tak to vždy začínalo. Pozrela sa na scénu a povedala: „A nie je tá scéna nejaká prázdna? Tak tam niečo dajme.“ A potom to takto dopadlo“
Scény Pininých baletov hádam nikdy neboli prázdne. Koncepty, ktoré priniesla sú úžasné aj po rokoch.
„Pozeraj, uvidíš prácu, ktorú vykrádajú všetci choreografi moderného tanca na svete“ Tak toto som s dávkou nadsázky povedal ja bratovi pred začiatkom filmu.
Pina založila smer, ktorý nazývame Tanečné divadlo. Jej práca je nadčasová. Caffe Müller má 35 rokov a stále je to súčasná, moderná choreografia s konceptom, ktorý asi nedokáže zostarnúť a zovšednieť.
Svätenie jari je ešte o dva roky staršie. Zo scény, pohybového slovníka či výpravy tohto baletu je cítiť niečo prapôvodné, pohanské a obetovanie panny je podľa mňa konceptuálne najlepšie spracované zo všetkých svätení jari, ktoré som doteraz videl.
Vytvoriť dielo, ktoré pretrvá veky, nezostarne, nezovšednie, nestane sa len historicky akceptovaným artefaktom, zostane v každej dobe dnešné, tak to je pre mňa skutočné umenie.
Pina tancuj, tancuj! Inak sme stratení!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments