Pamätám sa, ako som v štrnástich za jediný deň prečítal Stokerovho Draculu. Viem ešte, že v ten deň som mal vlastne upratovať svoju detskú izbu a že som si vôbec nevšimol, ako sa zotmelo a ja som nepreložil ani kúsok z toho neporiadku okolo mňa. Odvtedy boli pre mňa upíri len hnusné, strašidelné príšery. Niečo čomu sa oplatí venovať pozornosť, len keď sa chcete poriadne báť.
Lenže potom prišli Lestat a Louis a všetko sa zmenilo. Práve vďaka nim sa totiž upíri stali jedným z mojich koníčkov. Krása a príťažlivosť zla sa z filozofických úvah dostala aj na strieborné plátno a Bela Lugosi sa odobral do zbierky historických artefaktov.
Jeden z posledných slávnych počinov na poli upírskej histórie musel naštvať každého poriadneho upíromila. Romantické bláboly o čistej láske krvi chtivých krásavcov, upíri, ktorí svetielkujú na slnku a splnia vám aj tie najzákernejšie romantické predstavy sa dúfam už čoskoro odoberú k Belovi.
Po upírskej romantike bolo úžasne osviežujúce sledovať „Pravú krv“, keď sa upíri vrátili tam kam patria (teda do noci) a bez pozvania prah vášho domu neprekročia.
Medzi tým sa do našich kín, najmä klubových, dostal ďalší vynikajúci upírsky film, ktorý posunul hranice pre mňa mimoriadne zaujímavým spôsobom. Pomaly plynúci film jednoznačne opúšťa všetky klišé hororového štýlu a stáva sa akýmsi zvláštnym sociálno psychologickým obrazom doby, v ktorom sa akoby náhodou objavuje upír. Dlhé scény bez strihu plné bieleho snehu, vynikajúca pomaly plynúca hudba a neuveriteľná výtvarná stránka filmu. Občas som mal pocit, že na tomto filme ani nepracovala partia filmárov, ale skupina nejakých mierne potrhlých dizajnérov s úlohou do každého obrazu dostať dokonalý priestor.
Príbeh o dvoch deťoch a ich postupne sa rozvíjajúcej láske je síce jednoduchý, ale dáva divákovi obrovský priestor na to, aby premýšľal a kládol si otázky. Všetko je totiž podávané spôsobom typickým pre severských umelcov. Nič vám nevysvetľujú, nič neopisujú a zásadné informácie sú podávané len tak medzi rečou alebo v priebehu dlhých mlčaní.
Nechcem prezrádzať nič z deja filmu, ale predsa sa len skúste zamyslieť nad jedinou vecou. Predstavte si, že ste upír. Desaťročný. Už tristo rokov. Vlastne ste už starec alebo starena, ale máte telo neplnoletého dieťaťa. Kto vlastne ste a ako sa popasujete so životom? Ako si nedospelé dieťa zháňa potravu? Byt? Pri stykoch s dospelými, kto je vlastne agresor a kto zneužitá obeť? Láska k mladému susedovi pri uvedomení si týchto skutočnosti dostáva akýsi nový rozmer, pretože starec, ktorý už nedokáže mladej Eli zohnať potravu, a tak ho upírka opúšťa, bol kedysi tiež mladým chlapcom a ten pred ním…
Mám pocit, že každý dobrý film bol kedysi knihou. Knihu Nech vojde ten pravý som čítal až po filme. Kniha je oveľa silnejšie postavená na žánri hororu a niektoré z najhororovejších scén knihy vo filme úplne chýbajú. Rovnako ale aj v otázkach sociálnych a psychologických, ide kniha oveľa hlbšie. Nezodpovedané otázky, ktoré ste pri pozeraní filmu mohli pokojne vytesniť, sú v knihe nekompromisne položené a odpovede na ne už nemusíte hľadať. A netýkajú sa len vzťahu dvoch hlavných hrdinov. Až pri čítaní knihy naplno pochopíte Elinu spoveď: “Ja nie som dievča, som príšera.“
Nech vojde ten pravý, je celkom nový pohľad na upírov, ktorý sa určite oplatí aj čítať aj vidieť. Je pre mňa veľmi prijemné vedieť, že aj dnes sa točia filmy, ktorých úspech nie je založený na umorení diváka strihom v každej druhej sekunde.
PS: Kniha Nech vojde ten pravý je naozaj skvelým podkladom pre akčný americký horor. Prosím nepomýľte sa a určite si pozrite tento film švédskeho režiséra Tomasa Alfredsona.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments