Trávil som niekoľko dní v dedine neďaleko Nitry. Nebolo tam čo obzerať, ani čím sa kochať, môj zrak sa po dva dni nezastavil na jedinom krásnom obraze, naopak to, čo som videl ma donútilo zamyslieť sa nad gýčom. Napríklad lesklo nalakovaná drevená brána s imitáciou kovania a so šikmo pripevnenou podkovou, svojou žlto-zelenou krikľavou farbou, vynucujúcou si pozornosť okoloidúcich, hádam dokonale napĺňa úlohu gýča, teda, zapôsobiť na ľudské city. Samo o sebe by zapôsobiť na city človeka nebolo nič zlé, ale gýč si vyžaduje vašu pozornosť, bez toho, že by nasledoval nejaký obsah, gýč nikoho neposúva dopredu, nepôsobí povznášajúcim dojmom ani neplní žiadnu estetickú funkciu.
Gýč už dávno nereprezentuje záhradný trpaslík, takého nenájdete ani v tejto dedine, gýč dnes zrejme najlepšie reprezentujú preafektované blondíny s botoxovými perami, silikónovými prsami a ninisukňani odhaľujúcimi dlhé nohy na ihličkových podpätkoch.
Definovať gýč ako dielo, ktorého jedinou úlohou je zapôsobiť na vaše city, znamená gýč neohraničiť, neprehlásiť úplne kategoricky toto je gýč a tamto nie, takáto definícia gýča totiž predpokladá istú intelektuálnu úroveň prijímateľa. Nie každý je schopný odhaliť úmysel autora zapôsobiť a zároveň jeho neschopnosť dať dielu nejakú pridanú hodnotu. Na niekoho môže povznášajúco zapôsobiť aj preafektovaná botoxovo-silikónová blondína, človek si pri nej uvedomí silu prírody, silu pohlavného pudu, prízemnosť jednoduchých životných cieľov: dobre si zajesť, napiť sa a zatrtkať si.
Oddávať sa gýču, akým sú napríklad telenovely, znamená rezignovať na život. Človek ich dokáže sledovať len vtedy, ak už neplánuje so svojim životom nič spraviť, keď už nechce na sebe pracovať, nechce sa dopracovať k oslobodzujúcemu sebapoznaniu, chce len prijímať, konzumovať, nechať si učičíkať svoje zmysly dojímavými príbehmi iných, pri ktorých mu nehrozí nebezpečenstvo zmeny vlastného života. Výhodou telenoviel a ženských románov je práve ich bezobsažnosť kombinovaná so schopnosťou zapôsobiť na city. Ľudia ich potrebujú, ľudia potrebujú gýč, stránia všetkého, čo by nimi mohlo naozaj pohnúť.
Kedysi som nevedel rozlíšiť gýč od umenia, mohol som iba spoľahnúť na autority a boli časy, keď bol pre mňa autoritou každý, kto prehlásil: toto je gýč. Rozlišoval som len pekné veci, ktoré ma upokojovali a hovadiny, ktoré ma rozhádzali. Trpaslík bol pekný. Teraz krikľavá brána s podkovou a imitáciou kovania síce moju pozornosť pritiahne, ale nedostaví sa žiadne vnútorné uspokojenie, žiaden estetický zážitok, iba zlý pocit, že sa niečomu bezobsažnému podarilo votrieť do mojej mysle.
Raz som svojmu príbuznému, veľkému čitateľovi kníh, daroval Orwellov román 1984. Nedokázal ho prečítať, keď som sa ho spýtal ako sa mu kniha pozdáva, úprimne povedal, že je to len taká fantazmagória. Vtedy som nedokázal pochopiť, ako je možné, že sa mu to nepáčilo, teraz mi to je už jasné – je spokojný so svojim životom, nepotrebuje nič viac, nepotrebuje sa nad ničím zamýšľať.
Aj ľudia v tejto dedine si spokojne žijú, nepotrebujú upravovať svoje domy a okolie tak, aby povznášali ducha, zvykli si na svoj život a nechcú na ňom nič meniť, len občas ukázať spoluobčanom: Aha, máme na novú bránu!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments