Majú Slováci v zahraničí ešte čo ponúknuť?

Dnes ráno ma zobudil zvonček pri dverách.

Náš večne vysmiatý poštár mi podáva veľkú bielu obálku – vraj doporučene, zo Slovenska – podpíšte panička.

Tak som podpísala a pozerám na úhľadne vypísanú adresu – už som si akosi odvykla dostávať poštu zo Slovenska. Nakoniec ju otvorím, zvedavá, kto si na mňa spomenul – a z obálky vypadne 26 hlasovacích lístkov.

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky 10. marca 2012.

Keď sa mi pred pár týždňami podarilo spomenúť na poslednú chvíľu, že sa musím zaregistrovat na voľby zo zahraničia, stihla som to už iba e-mailom. Neobdržala so žiadnu odpoveď, tak som usúdila, že moja žiadosť nebola akceptovaná a mám o starosť menej.

Dnešná obálka ma však vyviedla z omylu.

A tak tu sedím, dumám a rozmýšlam – čo ešte môže vlastne Slovák žijúci v zahraničí ponúknuť v procese volieb do NR SR?

Vo Veľkej Británii žijem od roku 2004. Patrila som medzi šťastlivcov, pre ktorých bola aklimatizácia na život v novej krajine pomerne jednoduchá a bezbolestná – medzinárodná firma, pre ktorú som pracovala na Slovensku mi ponúkla transfer do pobočky v Londýne a aj keď som pravdepodobne nepočítala s tým, že sa tu usadím dlhodobo, o osem rokov neskôr som stále tu.

Tak ako veľa Slovákov, som sa nikdy nevzdala trvalého pobytu na Slovensku, či slovenského občianstva a pasu. Nie kvôli nedostatku príležitostí – britský pas mám v podstate „vysedený“ a je to len otázka si oň požiadať. A ak by mi veľmi záležalo na cudzom občianstve, stačilo by na manželovej novozelándskej ambasáde vyplniť pár papierov.

Lenže mne na tom akosi nezáleží. Nie som žiadný extrémny patriot – nevisí mi slovenská vlajka z každého okna a netrávim svoj deň vzdychaním nad faktom, ako mi chýbajú slovenské Horalky, či Vinea (ktoré mimochodom nie je problém v UK už bežne kúpiť). Necitím sa byť striktne definovaná krajinou z ktorej pochádzam – som však kto som, občan Slovenskej republiky a moje korene boli a budú vždy súčasťou mojej osobnosti.

Hľadiac na tie hlasovacie lístky sa však začínam obávať, či majú ľudia ako ja vôbec čo ponúknuť v procese budúceho politického formovania krajiny, z ktorej pochádzame. Rozumieme tomu, čo sa u nás „doma“ deje? Vieme z diaľky objektívne posúdiť súčasnú situáciu a problémy, máme vôbec tušenie, aké sú skutočné potreby tých, ktorí „nezdvihli kotvy“ a politické rozhodnutia vládnucich strán ovplyvňujú ich život na dennej báze, na rozdiel od nás „odrodilcov“?

Doteraz som sa zúčastnila na každých slovenských voľbách do NR SR – patrím k tým, čo veria v tom, že ak nevolím, tak nefrflem, ak sa mi niečo neskôr nepáči. Lenže, objektívne hľadiac na svoje politické preferenice – skadiaľ presne pochádzajú a čo ich formuje? Politike sa snažím vyhýbať ako sa len dá, ale ak mám definovať svoje potreby a očakávania, tak pravica mi bola a je najbližšia. V UK som asi jeden z mála ľudí čo nemá problém so súčasným atypickým vládnym „zlepencom“ konzervatívcov a liberálov – pravica definuje moje potreby toho, čo čakávam, že štát bude robiť pre mňa a spoločnosť, a liberáli pridávajú ten špeciálny rozmer otvorenenosti a multikulturálnosti, ktorú ako emigrant preferujem.

Lenže je správne, či vôbec prípustné prenášať moje súčasné potreby a politické preferencie formované tisícku kilometrov od krajiny, ku ktorej síce oficiálnej stále na papieri patrím, a mám v nej volebné právo, ale akosi netuším čo presne odomňa očakáva? Pravdu povediac, už neviem ani len to, čo potrebuje politicky moja rodina doma na Slovensku – ako teda môžem tušiť, čo by bolo najlepšie pre tých ostatných? Majú vôbec naše názory a preferencie reálne opodstatnenie? Je vôbec dôležité, aby ľudia ako ja vložili lístok do obálky a znamená tento akt okrem neurčitej symboliky príslušnosti ku krajine v korej sme vyrastali aj niečo iné?

V zahraničí momentálne žijú státisíce Slovákov. Oficiálne o možnosť voliť zo zahraničia požiadalo 8018 občanov, čo je o viac ako 2000 žiadostí viac ako v roku 2010. Je to stále minimálne percento, ale čo znamená tento trend? Máme skutočne čím prispieť, je náš hlas dôležitý – alebo je to len frustrácia, že v krajiných kde momentálne žijeme ešte stále často nemôžeme plnohodnotne voliť, pretože sme si zachovali lojalitu k slovenskému občianstvu?

Volebné lístky ma pália v rukách. Prvýkrát v mojom „politickom“ živote nemám vôbec žiadnu predstavu o tom, čo je správne – voliť, či nevoliť a ak voliť, čo by malo podmieniť moje rozhodnutie?

Ja, a približne ďalších osem tisícov ľudí na celom svete má ešte pár dní na to sa rozhodnúť, čo spravíme s úhľadne vypísanými obálkami. Pre mnohých, podobne ako pre mňa je to možno menej o politike a viac o tom, kým sme sa stali, kým sme boli „preč“ a aké sú naše súčasné priority – a o vnútornej sile a presvedčení, či má ešte zmysel sa miešať do niečoho, čo už často nevieme definovať, ani chápať.

Prvý marcový týždeň roku 2012 svieti v mojom diári ako dátum narodenia môjho budúceho potomka. Možno by som si mala všetky tie hlasovacie lístky nechať a symbolicky ich raz vložiť do jeho budúceho rodného listu, či pasu. A neskôr raz vysvetliť:“ Vieš, mama to nechala na tých doma“. A dúfať, že tak ako narodenie malých detí symbolicky prináša možnosť začať odznova a čistým štítom, tak aj prvý marcový týždeň na Slovensku prinesie symbolicky nový začiatok. S nami, či bez nás, zahraničných Slovákov.

 

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť