Presne v správnom čase, kedy je väčšina ľudí okolo mňa sklamaných súčasnosťou, nevidí z nej východisko a rezignuje „po socialisticky“ na to, že sa niečo môže zmeniť, som náhodou (podľa názvu a grafiky) vzala do ruky správnu knihu.
Pereira je osamelý vdovec, relatívne úplne spokojný v pomerne bezvýznamnej funkcii kultúrneho redaktora novín Lisboa (čítaj Lisabon) v tridsiatych rokoch minulého storočia v Portugalsku. Jeho pokojný život osamelého vdovca, ktorý mu diktujú jednak jeho zdravotné problémy a jednak záujmy – literatúra devätnásteho storočia, nevie narušiť ani to, že žije Salazarovskej diktatúre. Jeho chlieb s praženicou a syrom a limonáda jedna k jednej cukor a voda sú predsa stále rovnako dobré či fádne.
Spojkou s vonkajším svetom je rozhľadenejší páter Antonio, kňaz, ktorého ale navštevuje len raz mesačne, keďže ani hrešiť sa mu nedarí.
Cítim sa rovnako. Už som rezignovala tak ako kedysi moji rodičia na „záchranu Stredozeme“ a venujem sa deťom, zvieratám, knihám a úplne cudzím krajinám…a zrazu stretavam Pereiru.
Ani netuší ako jeho jednotvárny svet zmení prečítanie eseje o smrti odpísanej od Faulknera istým Monteirom Rossim, zoznámenie na salazarovsko-frankovskej veselici, krásna ryšavka Marta a nekrológy Garciu Lorcu či Majakovského, ktoré sú tak buričské, že ich musí strkať do špeciálneho šanonu.
Nájdite si „prekrásny letný deň“, domyslite k nemu „atlantický vánok“ Lisabonu minulého storočia a zažite pár hodín remarquovským štýlom „osobnej zodpovednosti každého jedinca za chod dejín.“
Možno na konci sa tak ako ja, začnete s Pereirom domnievať, že predsa len niečo treba urobiť a času je málo.
Knihu Antonia Tabucchiho: Pereira sa domnieva vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 1999.
Film s Marcellom Mastroianim v hlavnej úlohe som nevidela – ale rada by som.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments