poviedky

Hana

By Gabina Weissová
5. septembra 2012

Hana sa uprene zadívala na svoj odraz v zrkadle.

Mala dni, kedy sa toho pohľadu bála. Oči zodvihla ledva do polovice, vždy iba po miesto, kde jej na krku divo pulzovala fialová tepna. Vyššie nikdy nešla, pretože si myslela, že znova nájde tú neznámu tvár stareny s veľkými vystrašenými očami. Zakaždým sa jej z nej prevrátil žalúdok celkom naruby.

Mávala aj vzácne okamihy, kedy si myslela, že je ešte stále krásna. Ako voľakedy, keď sa o ňu zaujímali zástupy mužov. Ona však ukázala prstom na jediného. Vybrala si Juraja a on si vybral ju. Občas ľutovala, že sa tak veľmi milovali, že nevedeli jeden bez druhého vydržať ani sekundu. Ľutovala, že sa nenaučila byť samostatnejšia a nezávislejšia. Ľutovala, že za ňu rozhodla hlúpa, nešťastná náhoda a ona z minúty na minútu ostala bez neho. Milovala ho tak, že sa z toho takmer pomiatla. Prvé dni žila ako v agónii, potom týždne preplakala a nakoniec sa zľakla zistenia, že si odrazu nedokáže vybaviť jeho tvár, štíhly nos a hlboké oči. Veľmi chcela, často sa sústredene zadívala kamsi do diaľky a snažila sa pripomenúť si drobnosti, ktoré mala tak rada: jemnučké pískanie, keď sa ráno sprchoval, letmý bozk na krk, keď prešiel okolo nej v kuchyni, klokotavý smiech, ktorý sa ozýval z izby, keď tam s deťmi práve preberal čosi „veľmi vážne“, i pevné ramená, plytký zrýchlený dych a slová, ktoré jej šeptal pri milovaní…

„Si krásna, krajšia ako voľakedy, Hana.“

„Viem, prečo to hovoríš,“ vravievala mu na to ona. „Lebo sa bojíš, že ti budem vyhadzovať na oči, ako si zostarol, však?“

Zasmial sa a tesnejšie sa k nej pritisol: „Je mi jedno, či zostarnem. Aj keď budem starý a šedivý, ty budeš pre mňa stále rovnaká.“

Nesplnilo sa mu to. Nestihol zošedivieť a nestihol vlastne množstvo vecí, ktoré muži v jeho veku ešte len plánujú. A Hana prestala plánovať tiež. Starala sa o deti, nakupovala a prala, každý deň varila, pohybovala sa ako robot, ktorý niekto nastaví na maximálny výkon. Často sa pýtala, či v ten deň, kedy ho videla naposledy, nemohli urobiť niečo inak. Či on nemohol ostať doma, vymyslieť si výhovorku a neprísť do práce. Či ona nemohla ochorieť tak, že by kvôli nej neodišiel, uvaril jej čaj a prikladal na čelo studené obklady. Lenže takéto myšlienky skončili vždy plačom, ktorý prehĺtala spolu s horkými slinami. Len nech deti nevidia, ako sa trápi…

Chudými prstami si prečesala vlasy. Do dlaní nabrala nočný krém a keď si ponatierala celú tvár, prešla rukami cez krk až do dekoltu. Všetky tégliky svedomito narovnala do radu ako vojakov, zmyla z umývadla zvyšky pasty a narovnala uterák, visiaci vedľa vane. Keď sa naklonila dopredu, z pliec sa jej ako na povel zviezli ramienka nočnej košele a ona odrazu stála uprostred kúpeľne celkom nahá. Nepohla sa ani o milimeter. Uprene zízala na svoje prsia, nežne ich vzala do dlaní a podvihla o kúsok vyššie. Potom ich pustila, prešla pomaly cez ploché brucho a objala svoje boky. Privrela oči a z úst sa jej najskôr vydral tichý povzdych, ktorý prešiel do dlhého vzlyku. Uvedomila si, že nechce, aby ju počul. Nechce, aby videl jej slzy a už vôbec sa jej nechce vysvetľovať mu, prečo zase plakala. Nikdy ju nepomiloval ako Juraj. Vlastne – nikdy ju tak ani nemiloval.

Čakal ju v spálni, starostlivo prikrytý prikrývkou, čítajúc časopis o športe a klepkajúc prstami o vrch nočného stolíka.

„Zhasla si?“

„Áno.“

„A podlaha? Je suchá?“

Už zase, pomyslela si. „Je, samozrejme…“

Ako inak. Vždy ju musela po sprchovaní vytrieť dosucha. Musela po sebe upratať tak, že jej to zakaždým pripadalo ako galeje. Veľmi dobre si uvedomovala, že ak na niečo zabudne, ak nevyčistí kachličky, nevynesie smeti, neuprace deťom oblečenie alebo ak nedajbože nájde Peter na chladničke odtlačky jej alebo detských prstov, vytočí ho to do nepríčetnosti. Chodila každý deň po dome ako detektív, zahládzala za všetkými stopy a zbavovala sa dôkazov ľudskej nedokonalosti s takou vervou, že sa každý večer cítila ako kus handry.

„Vyfajči mi ho,“ povedal akoby si objednával kávu kdesi v staničnej putike.

„Peter, prosím, ja…“

„Teraz!“ Zaznel rázny povel. Odkopol zo seba prikrývku, stiahol si nohavice pyžama až na členky a pohodlne sa zahniezdil na svojej strane postele.

Srdce jej búšilo v hrudi tak nahlas, že ho muselo byť počuť až do vedľajšej izby. Necítila sa ponížená, táto emócia sa pre ňu stala železnou košeľou, ktorú si už takmer prestala uvedomovať. Cítila sa hrozne sama. Nahla sa nad neho, odhrnula si z tváre vlasy a jednou rukou sa dotkla jeho stehna. Naplo ju.

Schmatol ju za šticu, pritiahol prudko k sebe a znechutene odsekol: „Cítim z teba víno! Kto vie, kam chodievaš s tými svojimi pochybnými kamarátkami a čo všetko do teba hustia! Normálne ženské sedia doma pri svojich chlapoch, starajú sa o nich a vážia si ich. A ty? Správaš sa ako štetka. Lenivá štetka!“ Posledné slová precedil šeptom pomedzi zuby, zadíval sa jej nenávistne priamo do očí a odsotil ju na jej vankúš. Natiahol si nohavice, takmer posvätne cez seba prehodil prikrývku a otočil sa jej chrbtom. Keď zhasol nočnú lampu a v spálni sa rozhostilo ohlušujúce ticho, Hana zatúžila zomrieť.

V hrdle mala obrovskú guču a líca jej horeli ako v horúčke. Schúlila sa do klbka ako dieťa, nohy pritiahla k sebe a rukami si objala plecia. Bála sa pohnúť. Ako je možné, že sa tak veľmi zmenil? Kedy sa stane z milého človeka niekto, koho nespoznávame? Prečo sa z lásky stáva nenávisť? Alebo sa zmenila ona? Bola len hluchá, slepá alebo príliš ubolená, keď to nevidela od začiatku? Čo si navrávala, keď sa jej vtedy prvý krát ozval cez sociálnu sieť? Vedel, že bolo také ľahké uveriť jeho písmenkám? Mal to už vyskúšané na iných ženách? Tušil vôbec, ako krásne sa jej čítalo „Máš úžasnú fotku, pošli ešte nejakú“ alebo „Napíš o sebe viac, chcem vedieť všetko, zaujímaš ma“? Čo myslel tým „Nemala by si byť sama, potrebuješ ochrancu“?

Mala si všimnúť hneď na začiatku, ako veľmi lipne na čistote a poriadku. Malo jej to byť podozrivé. Alebo jej to aspoň malo byť čudné, muži predsa zvyčajne bývajú bordelári. Mohlo ju trknúť, že takí ako on nebudú robiť veci na päťdesiat percent, ba ani na sto. To je málo. Vždy sú o krok vpred, dokonalí a vycvičení armádou, ktorá je pre nich tou najprísnejšou matkou. A matku treba poslúchať! Pozor, pochodom vchod! Odkedy sa k nej nasťahoval, v drese neostávala jediná šálka od kakaa, jedna lyžička alebo tanier z obeda. Na dlážke nenechávala vlasy, ktoré jej predtým až tak nevadili, veď ona i dcérka ich majú dlhé a Hane padali čoraz viac. Ovládače na televízor mali na stole svoje prísne vyhradené miesto, topánky v predsieni stáli vo vzorovom dvojrade, izby museli vyzerať ako z katalógu, rádio nesmelo hrať nikdy príliš nahlas a aj deti boli čoraz mĺkvejšie a utiahnutejšie.

„Pankharti pankhartskí!“ počula ho občas povedať hneď po výbuchu hnevu, keď raz opäť čosi nebolo podľa jeho predstáv.

„Ženská neschopná!“ vypočula si každý mesiac po tom, ako ju nechal ocikať tehotenský test a ten bol zase negatívny. Chcel jej urobiť dieťa, ale dôvody celkom presne nepoznala. Veď v dome už dve deti sú, potrebujú jej pozornosť a lásku, tú jeho si hádam časom tiež získajú, myslela si Hana zakaždým, keď ho hnev na chvíľu prestal ovládať. Myšlienka na ďalšie dieťa v nej vyvolávala pochybnosti a zakaždým, keď do nej vnikal, modlila sa, aby to nevyšlo. Nemohla mu povedať priamo, že takto to nechce. Že pri tom nemyslí na ňu, iba na seba a svoje túžby. Že sa jej nikdy neopýtal, či by vlastne chcela byť mamou ďalšieho dieťaťa a už vôbec nemal poňatia o tom, ako sa po každom milovaní – ak sa to, čo jej robil, dalo ešte milovaním nazvať – sprchovala tak, že si takmer zodrala kožu až na mäso. Chcela zo seba spláchnuť jeho pach, chcela zo seba dostať všetko, čo v nej zanechal. A zakaždým, stojac pod horúcim prúdom vody sa obávala, že sa jej to už nepodarí…

„Zhasla si?“

„Zhasla.“

„A podlaha?“

„Utretá…“

Keď dostala prvú facku, cítila sa, akoby sa čelne zrazila s autobusom. Otočilo ju doprava, na líci pocítila štipľavú bolesť a v uchu jej zaľahlo tak, že ešte dva dni nepočula. Zastihol ju nepripravenú. Nikdy na ňu žiaden muž nepoložil ruku, ani jej otec, ani manžel, nikto. Sekundu premýšľala, či mu facku nevrátiť. V rýchlosti však vyhodnotila situáciu: On je muž, ja žena, o dve hlavy nižšia a štyridsať kíl ľahšia. Nikdy som nikoho neudrela, on sa v práci naučil bojovať s každým, kto sa priblíži. Nemám najmenšiu šancu. Sklamane sklonila hlavu, zaťala boľavú sánku a začala upratovať ten poondiaty šatník. Zabudla, že ho mala dať do poriadku, celkom jej to vyfučalo z hlavy.

Keď ju udrel druhýkrát, prosila ho o prepáčenie a po tretej bitke už vôbec necítila bolesť. Deťom opakovala stále dookola, že to nie je ich vina. Že to ona. Ona môže za to, že sa z ich domu vytratil pokoj a upokojujúce ticho. V tomto vzduchoprázdne cítiť len napätie, priestor je emóciami nabitý na prasknutie a stačí malá iskierka…zakaždým sa všetko znova vznieti.

Keď sa dnes večer vrátila z mesta, zhodila zo seba šaty a svižným krokom vbehla do kúpeľne. Peter ešte nebol doma a ona mala po dlhom čase povznesenú náladu. Tešila sa zo stretnutia s Mirou, mala radosť, že sa mohli porozprávať o normálnych veciach, že si povedali aj tie menej veselé a že sa jej konečne rozviazal jazyk. Padlo jej dobre, že ju niekto počúva a zdalo sa, že ju dávna kamarátka chápe, i keď do podrobností sa Hana nechcela púšťať. Nechala na seba tiecť prúd vody, namydlila sa a krúživým pohybom vytvorila na celom tele voňavú penu. Namočila si vlasy a kým jej zvyšky mydla stiekli po nohách a zliali sa do výlevky, nahmatala svoj župan, visiaci vedľa sprchového kúta. Predklonila sa, okolo mokrých vlasov obtočila uterák a skôr ako hodila hlavou dozadu, spozorovala, že sa pod jej chodidlami vytvorili malé mláčky.

„Suka!“

Priskočil k nej a schmatol ju zozadu tak, že na chvíľu stratila kontakt s podlahou. Doparoma…Nepočula kľúč v zámke, nestihla po sebe upratať oblečenie, šaty sa váľali v obývačke, podprsenku nechala visieť na kľučke dverí a o topánkach na opätku nemala v tejto chvíli ani potuchy. Už, už mala na jazyku niečo o tom, ako sa naňho tešila a preto sa tak ponáhľala do sprchy, keď ju k sebe nemilosrdne pritisol a oprel jej boky o studené umývadlo.

„Kde si sa zase flákala?! S kým si vysedávala?!“ S každou otázkou sa na ňu tisol viac a viac a ona cítila, že je vzrušený. Nezmohla sa na jedinú jednoduchú odpoveď, v tejto situácii netušila, čím ho ešte viac rozzúri a čo by ho mohlo upokojiť.

„Ja…som…len…bože, to bolí, Peter!“

„Nikto sa medzi nás nedostane, počuješ? Nikto!“ omieľal stále dookola a bral si ju tak surovo, ako nikdy predtým. Keď skončil, odtackal sa z kúpeľne, no ešte predtým nechal na umývadle položený jej mobil, ktorý po celý čas zvieral v ruke.

Ťukla doň prstom a na displeji zasvietila otvorená esemeska. Bola od Miry:

„Viem, že Ťa ničí. Odíď od neho. Pomôžem Ti!“

Zodvihla hlavu, zahľadela sa kdesi pred seba a trasľavým písmom na zrkadlo napísala jediné slovo.

HANA