poviedky

Lokše

By Martin Šuraba
30. októbra 2012

Čas plynul a my sme sa medzi sebou častejšie budili. Ja vlastne ani neviem kto si ku komu doniesol veci. Spoločne sme si prali spodné prádlo, či iné drobnosti. Utierali sme sa do spoločných uterákov a jedli zo spoločného krajca chleba. Z nejakého dôvodu sa nám to zapáčilo, dokonca sme na seba preniesli aj svoje slabosti. Volala ma posledným romantikom a ja ju nezábudkou, lebo nezabúdala. Ako vonia chlieb, ako ma má zobudiť, ba i čo má robiť, keď omylom nezamknem dvere do kúpelne.

Najkrajšie boli rozhovory o všeličom, v posteli sme dokázali byť do rána a rozprávať sa. Párkrát som zaspal a študenti mali radosť, lebo som neprišiel na prednášku. Najkrajšie bolo povedať im, „No, nemáte 15 rokov, včera som sa s drahou zarozprával a nejako som zaspal. Ak vás to mrzí, vďačne príjmem na konzultáciu niekoho z vás.“ A tak niektorí prišli, ale viac sme sa bavili o dievčatách a o futbale ako o informatike.

Mal som rád to obdobie, keď som s ňou chodieval na obedy. Potom sme mali sladké obdobia, keď sme sa držali za ruky a chodievali do najrôznejších cukrární. Občas sme ušli bez platenia, inokedy sme šli v MHD na čierno a raz sme si kúpili časopis ako naše Bravo a robili si testy. Pamätám si ako sme si robili erotický horoskop. Našťastie mi nevyšlo to, čo vychádzalo niekomu. (Rád sa počas aktu pozerá na seba v zrkadle, aby sa videl ako mľaská a krochká.)

Párkrát prišla domov taká iná, smutná. „Nahnevali ma v škole, nechcem o tom hovoriť.“ Hovorila. Trápil som sa sčasti na tom, ale nechcel som rýpať. Občas som v škole začul na ňu nejaké slová, ale nezasahoval som. Boli sme smutní obaja.

Raz som prišiel domov zo šenku, opálený bájnym nektárom. Chodil som po ňom po štyroch a vyspevoval o dušu vof celom tom valale. Netrafil som sa do dverí a chvíľu som dumal, žeby som mohol spať vonku. Čo spitú hlavu napadnú za veci, jeden by neveril. Nechápem prečo o tom ešte nikto nerobil výskumnú štúdiu.

Zrazu sa otvorili dvere a na mňa sa ozval zaujímavý úsmev. „A ty tu čo robíš, ty holofojtoš, ty holobriadok! Ožran, zlial sa tu akoby oslavoval ZSSR, taký je červený!“ A pustila ma dnu.

Bol to veselý večer, osprchoval som sa a ľahol si do postele. V noci som sa zobudil a pozrel sa na ňu. „Až tak veľmi smrdím po tom octane, čo som vypil?“ Opýtal som sa.

„Ale čoby, však si sa sprchoval. Teda za predpokladu, že si sa tam nesprchoval s nejakou beštiou, pažravcom, obludou, zrudou, strašidlom alebo strýkom držgrošom.“ Zasmiala sa.

„Nepamätám si, ale vkuse to vyvreskovalo KRAKENHAUS!“ Povedal som.

„Čo je to KRAKENHAUS?“ Nedalo jej.

„Nemocnica po nemecky.“ Hovoril som nežným hlasom.

„Tam by sa ti páčilo, čo?“ Zaštebotala.

„Isteže, za predpokladu, že by si tam chodila v čiernom spodnom prádle a bola by si celá v bielom.“ Nedal som sa.

„A červené by ti teraz nevoňali?“ Nadvihla obočie a ja som sa pochopiteľne začal hrať na bádateľa.

Ráno sme sa zobudili každý na inej strane postele, mala strapaté vlasy a ja som jej mal chuť urobiť raňajky.

A dni ubiehali ďalej, študenti zlostili a ja som im rozprával o všeličom. A potom mi to napadlo, urobiť niečo uletené, utopistické. Šiel som na jej prednášku pred koncom a zaklopal som. Otvoril som a pozrela sa na mňa. „Čo si prajete pán kolega?“ Spýtala sa. A ja na to, „Poď do krčmy sa opiť.“ Študenti pochopiteľne vybuchli smiechom.

Poobede sme neučili, tak sme si išli kúpiť fľašku a šli do parku. Ani neviem kde tá fľaška skončila a koľko sme z toho vypili. „Čo budeme robiť s tými peniazmi? Nepreplatili mi 3 služobné cesty.“ Hovorila a ja som vedel, že to je to, prečo bola občas taká smutná.

A tak sme začali robiť nejaké alternatívy. Pobozkal som ju, pohladkal ju po vlasoch, pošteklil po kolenách a ona sa začala pýtať, „Prečo musíme až tak ďaleko bývať?“ A váľali sme sa po sebe na tej deke, ešte oblečení, ďaleko od civilizácie. Keď som pobozkal jej horúce lopatky, povedal som jej, „Škoda, že nemôžeme pokračovať.“ Hovoril som jej.

„Prečo? Počuješ nejakého človeka?“ Opýtala sa ma.

„Houby s octom! Ale treba mi poslať životopis do OVB!“ Za to sa začala smiať o dušu a šli sme do cukrárne.

Našli sme časom alternatívu ako vyriešiť tie neplánované výdavky vzácnej univerzity. Ale trápilo ju to dlho. Bola trochu pokojnejšia, rovnako strelená, čítali sme si Roalda Dahla do noci, ale nebolo to ono.

A tak sme jedného dňa obaja dostali až pažravú chuť na lokše. Bola jeseň, kopce holé, na ktorých sme videli hrady.

„Poďme si robiť lokše, mám kus husacej masti, blíži sa predsa Martin!“ Hovoril som a ona mi riekla, že teda dobre. Krásne sa usmievala, ako dievčatko v škôlke.

„Najradšej by som ich všetkých nakopala do zadku!“ Hovorila, keď niečo kuchtila a potom sa mi ospravedlňovala. „Ja by som radšej s tvojim zadkom robil iné veci.“ Hovoril som tajomne, hlasom akoby som jej oznamoval trest smrti.

„A čo, ty zvedavec!“ Rozčertila sa.

Mal som rád tie jej slová ako bádateľ, zvedavec, zbojník, tulák, objaviteľ, cestovateľ a čo ja viem čo všetko.

A tak ona varila, ja som vzal arch papieru, kačacie brko, namočil do kalamáru a písal.

„Milá a drahá súdružka teta, čo neplatí dlhy, asi nebudete mať veľa času s prečítaním si týchto riadkov, pretože musíte pozerať porno.“ Pozrela sa na mňa a rozosmiala sa. Predstava, že zamestnanec univerzity príde domov, zapne si porno, ju rozosmiala.

„Viem, neviete si vybrať, idú tam samé znamenité historické seriály. Napríklad aj ten, ktorý je vynikajúci v stavbárskom odbore. Píšu tam o tom, ako sa v minulosti stavali paneláky.“

Na to som počul len, „MARTIN!“ A zvedavo sa pozerala na papier.

„Je mi nesmierne ľúto, že takej aktivite prevádzkujete v škole. Mne by to vlastne nevadilo, ja som predsa Pepek Námorník, ale čo taká denná tlač? Veď ona píše len o výstavbe tunelov.“ To bola ďalšia veta. To už sedela pri mne a rukami ma objímala.

„Rád by som napísal pracovný posudok jednotlivých vašich zamestnancov, najmä finančné oddelenie.

Kolegyňa, ktorá uznáva Háre Krišnu. Sloboda náboženstva je vec jedna, ale trvalý príkaz na úhradu cestovných príkazov sa neposiela na jej osobný účet. Nerobí to dobre kolektívu.“ Pobozkala ma.

„S pozdravom tvoje čierne svedomie, tvoj hochštapler!“ A to som už nechal písanie aj ja a vrhol som sa jej do náručí.

Oskenoval som to, vytvoril si účet udavac a dačo. Poslal som to celej univerzite. Dokonca aj sebe, nehovoriac o tom, že som to posielal každých 20 minút. Aby nebolo jasné, kto to je, napísal som si skript, ktorý taký mail generoval každých 5 minút. Dokonca som to poslal aj do objednávky na email školskej jedálni. Museli mať radosť.

A čo sa nestalo. Učil som raz informatiku, hovoril som im o tom, čo za svinstvo sa deje na škole.

„Vy ste to!“ Skríkol jeden z tých správcoch, čo vedia napísať do príkazového riadku CLS a tvária sa ako bohovia.

„Ja som Martin.“ Podal som mu ruku, akoby som chcel povedať študentom, „A teraz poprosím na pánovu počesť mohutné hurá.“

„Tu je ten počítač odkiaľ chodia tie maily.“ Pozrel mi sprisahanecky do huby a pohladkal sa po vlasoch a po prsiach.

„Predstava, žeby na 286ke, kde je bohvie aká malá ramka a hardisk asi 42 MB, bol mailserver je veľmi pekná.“ Povedal som im a oni skoro dali tomu počítaču ranu.