poviedky

Pečené gaštany

By Martin Šuraba
6. novembra 2012

Sedel som v práci a olúpal si mandarínku. Spomenul som si na detstvo. Kedysi behával po Košiciach malý Martin a možno bol aj dobrý. Olúpal si mandarínku a kôru nechal vysušiť na papieri. Napadlo mi to aj vtedy, veď mi bude moja pracovná miestnosť voňať. Vonku aj tak boli oranžové stromy. Ktosi mi zaklopal na dvere.

„Máš návštevu.“ A bola to ona, elegantná ako vždy, s vrecúškom pagáčov a novým kabátom.

„Pekný kontuš.“ Povedal som jej a zavesil jej kabát na vešiak.

„Tak vytiahni tú kontušovku.“ Odvetila, usmiala sa a pozrela sa.

„Také nemám, mám tu meltu a čaj, ktorý sa volá dovidenia cholesterol. Ešte aj ibištek by bodol, ale ten pijem, len keď prídem do práce po nejakej bujarej noci.“ Hovoril som jej.

Bola ma prvýkrát pozrieť v práci, vždy som jej o tom len hovoril, ale nikdy som tu s ňou nebol. Pozerala sa na môj stôl, brajgel akoby vybuchla bomba. Príručka k digitálnemu repozitáru, do toho manuál k SQL jazyku, do toho knižka o povestiach a pod tým Nils Holgersson. Otvorila knihu a tam mapa celej Škándinávie, ešte žltý papier a na prvej strane napísané, 20. marca.

Listovala si v tej knihe a usmievala sa. „Martin, Martin. Nechápem prečo Martin chodí na bielom koni, veď ten letí. Je to predsa gunár.“ Hovorila a ja som vytiahol zo skrine mušt a dal som jej napiť, ešte čerstvý. Obaja sme milovali jablká.

„Ty tu máš herbár?“ Opýtala sa ma.

„Áno. Mal by som ho už 2 roky vrátiť.“ Zasmial som sa.

„Ty fiškus, lotor, zbojník, hastroš, garbiar jeden! To sa robí? Také veci si tu nechávať?“ Opýtala sa a smiala sa. Milovala veľa takých slov, keď ich mohla hovoriť. Lapaj som bol, čo už.

„Čo si dnes robil?“ Opýtala sa ma a ja som jej vysvetľoval niečo o novej štruktúre ktoviečoho. Ani sa nepozerala, zaujal ju lístok na vlak, Košice-Praha bohvie z ktorého dátumu. Mala rada spomienky a drobnosti.

„A ty si čo robila v práci?“ Spýtal som sa jej.

„Predstav si, že som poslúchala.“ Začala. Pomaličky.

„Niekoho iného ako mňa?“ Nedal som sa.

„Teba ale ja nikdy neposlúcham. Našla som list, čo si písali ľudia pred 200 rokmi. Dvaja priatelia, muži, sa mali stretnúť.“ Povedala. Miloval som s ňou rozhovory.

„A oslovovali sa, analfabet a tak?“ Nedalo mi byť taký.

„To neboli Werich s Voskovcom. A ešte u nich som milovala to, že si hovorili, hastrmánku.“ Povedala mi.

„V listoch je napísané veľké tajomstvo. Občas ma človek pocit, že ľudia sa mali radšej v starších dobách. Ale neviem, nežil som vtedy.“ Hovoril som jej.

„To si mi už hovoril. Rovnako ako keď si sa predo mnou predvádzal, že máš cukor 29.“ Zarehnila sa.

„Ja? Ty si vymýšľaš!“ Hovoril som jej úplne vydesený.

„Nemusíš to byť stále vždy ty.“ Pritiahla sa ku mne.

„Poďme dnes kolo vody, majú tam niečo, čo sa ti bude páčiť.“ Navrhol som.

„Isto, prídeme tam a bude tam fotka Jozefa Golonku, ja ťa už poznám.“ Čertila sa.

„Majú tam pečené gaštany a javorové víno.“ Odpovedal som jej.

„Kecáš!“ Pozrela sa na mňa tými svojimi očami a ja som ju chytil za ruku.

Obliekli sme si kabáty a doviezli sa tam. Na gaštany a javorové víno.

O pár hodín sme sa k sebe túlili a vonku nádherne snežilo. Svietili sviečky a voňali nám kôry od mandarínok. Krásne sa jej odrážali v tme sviečok vlasy a úsmev. Ženský úsmev popri sviečok je čarovný, taký dievčenský, strapatý, pokrčený a voňavý.

„Na to, že máš cukor 29, erotika s tebou nie je až taká hrozná.“ Hovorila.

„Bývala aj lepšia. Počas VOSR.“ Šteklil som ju aj ja.

Zahrabali sme sa jeden druhému do vlasov a potom povedala. „Drahý, veď dnes je VOSR.“ Smiala sa.

„Veď je šiesty november.“ Hral som sa na nechápavého.

„Kto z nás robí v archíve? Nemal si na škole chronológiu?“ Chechtala sa.

„Ja som sa viac zaoberal kalendárom, kde sa hlásali Liberté, égalité, fraternité…“ Dopovedal som.

„A ktorý mesiac ti bol najbližší?“ Kládla otázku.

„Vinobrania.“ Povedal som po tichu.

„A máme ešte z toho javorového vína?“ Opýtala sa a šla do komory po fľašky.

V tú noc sme zaspávali s pečenými gaštanmi a vôňou javoru.