poviedky

Adventná poviedka

By Martin Šuraba
1. decembra 2012

Kráčal som pomaly z práce a snežilo. Bol štvrtok a na Malej strane predávali riadne osolené pagáče s obrovskou kopou škvariek. Kúpil som domov medovinu, husaciu masť, škvarky a slané rožky. Z Malostranského námestia som zašiel cez Nerudovu ulicu hore. Vôkol hradu som šiel domov. Nádherne snežilo a celá Praha mala nádych Nerudu a jeho poviedok. Čakala ma strapatá a robila griláž.

„Doniesol som škvarky.“ Usmial som sa a dal jej pusu.

„A pagáčovú pusu si mi nemal dať. Už vidím, že sa od teba neodtrhnem.“ Pousmiala sa a pošteklila ma po vlasoch.

„Odkiaľ vieš, že som mal pagáče?“ Spýtal som sa.

„Voniaš nimi. Zasa si sa pozeral dievčatám pod sukne, čo?“ Chechtala sa a voňala maslom.

Pozrel som sa jej na nohy a uvedomil som si, že mi jej kolená chýbali. Mal som chuť urobiť nejakú šteklivú vec, tak aby sa odo mňa neodtrhla, ale potom by som nedostal odmenu. Veru, Martin musel byť trpezlivý. Začal som ju teda škrabať po chrbte, keď sa džabala s grilážou.

„Prečo nemáš sukňu ty?“ Povedal som jej, keď som jej dýchal na krk.

„Nepokúšaj ma.“ Rozosmiala sa. „Balamutiť ma, to sa ti zachcelo, čo?“ Mala veľmi prísny hlas. „Máš hrozne sexi hlas. Asi ako učiteľka prvouky.“ Smial som sa. „Drahý, vieš si ma predstaviť ako sa džabem v nejakej sukni v kuchyni? A nepozeraj sa tak na mňa! Viem, že by si mi veľmi pomohol v kuchyni. Najmä vyzliekaním sukne, čo?“ Smiala sa.

„Môžem ochutnať?“ Spýtal som sa jej. Šikovne sa pretočila k dverám do komôrky, vytiahla víno a škoricu. Usmievala sa na mňa a povedala, „Ale najprv mňa.“

Kráčali sme hore na povalu, aby sme si sadli. Zapálili niekoľko sviečok, dali variť to víno a celý pôjd voňal škoricou. Do kachlí sme hodili nejaké drevo a výstrižky z erotických časopisov savcov.

„Ako to bolo so škvarkami?“ Opýtala sa ma.

„Prišiel som, videl som, zobral som. Myslel som si, že sa zídu, najmä nám dvom.“ Usmial som sa.

„Však máme rovnaké chute.“ Usmiala sa a pokračovala.

„Si neodolateľný s tými vlasmi, ako nejaký anjel v barokovom kostole.“ Smiala sa.

„A čo s tou grilážou?“ Spýtal som sa, keď som jej vyzliekol sveter. Mala na sebe to tričko, ktoré milovala. O to viac zbožňovala ten pocit, keď som jej ho vyzliekol.

„Keď ty mi stále v tomto období griláž pripomínaš.“ Povedala mi, šikovne sa ku mne pritiahla. Pošteklila ma na krku.

„Takto teda nie, žiadna košeľa na tebe nebude.“ Smiala sa ma a mne nebolo treba dvakrát hovoriť. Pomáhal som jej s rozopínaním gombíkov.

„Vieš, že si úžasná?“ Spýtal som sa jej potichu, keď som ju pobozkal na krku.

„Aj keď nemám sukňu?“ Nedala sa. „Pod čo sa mi budeš pozerať?“ Usmiala sa.

„Ale zasa rozopínanie gombíku na nohaviciach je tiež záslužná činnosť.“ Hovoril som ako ÚV KSČ.

„A načo čakáš?“ A smiala sa. Obaja sme si vyzliekli trička, usmiali sa na seba. „Zasa mi nevieš olúpiť podprsenku?“ Rehotala sa.

Zobudil som sa ráno, ležala vedľa mňa a celá miestnosť voňala škoricou. Dal som jej pusu, dala mi najavo, že už nespí. Zo všetkých štyroch sviečok horela len jedna. Hriala ma, keď sa ku mne pritiahla.

„Pekný advent ti prajem.“ Usmial som sa na ňu.

„Aj ja tebe.“ A dali sme si pusu, ktorá bola kyslá.

A tak som kráčal do práce cez Malú stranu, ktorá bola plná lampášov, vianočných trhov a električiek, čo cinkali. Tešil som sa do práce, voňalo mi tam ihličie. Celý deň bol veselý, kdekomu som pomáhal. Vedel som, že večer ma čaká griláž a ju čakalo ďalšie prekvapenie.