Tamara Heribanová: Som fetišista na slová

Spisovateľka Tamara Heribanová je autorkou jednej z najkrajších kníh, akú nájdete tento rok na pultoch kníhkupectiev. Vďaka technologickému pokroku sme sa mohli hlasom a obrazom spojiť na diaľku stovky kilometrov a porozprávať nielen o prísne tajnej misii, ale aj o nemčine, spôsobe písania či o vzťahu k móde.

Ktorú otázku máš najmenej rada?

(Smiech) Či vnímam ako pozitívum alebo negatívum, že sú moji rodičia mediálne známi. Tú otázku fakt nemám rada.

A ako to teda vnímaš, nech je to raz a navždy jasné?

Odpoviem na to inak. Raz som robila rozhovor s jednou pani, ktorej rodičia prežili koncentrák a keď bola ešte dieťa, po nociach vždy počula ako rodičia nahlas plačú alebo vzlykajú. Tak si myslela, že je prirodzené keď ľudia v noci plačú. Keď som bola malá a so sestrou sme sa hrali na koberci a mama sa nám prihovárala z obrazovky, tak sme to brali tak, že to je také isté, ako keď mama mojej kamarátky zo škôlky robí v pekárni a vidíme ju tam predávať rožky. Dlhé roky som žila vo Viedni a neskôr v Holandsku, takže tam som neriešila svoje priezvisko. Do môjho návratu na Slovensko v roku 2007 bola často podstatná len koncovka „ová“, na základe čoho ma každý hneď zaradil do východnej Európy. A potom som si to „ová“ jedného dňa prestala písať, takže na maturitnom vysvedčení mám zmenené meno.

Spomenula si Viedeň, ale na základnú školu si chodila tesne za hranicami v rakúskom Kittsee. Prečo práve tam?

Niekedy v 94-tom, 95-tom prišla raz mamina domov s tým, že jej známa má dcéru, ktorá chodí do Kittsee do školy, že je to tam úžasné, že sa naučila nemecky, angličtinu má každý deň a tak sa ma spýtala, či by som na to mala tiež chuť. No tak ja som nevedela, či mám chuť alebo nemám. Keď má človek osem rokov, ťažko vie na čo má chuť. Teda sú možno také deti, čo vedia, čo chcú už v tom veku, ale ja som k nim rozhodne nepatrila. Povedala som ale, že to môžeme vyskúšať. Tým, že to ešte nebolo rozbehnuté a dotiahnuté do detailu, tak sme to vlastne všetci len tak skúšali. Tie deti, čo tam chodili, to bola celá taká generácia „pendlerov“, dochádzajúcich, len s tým, že sme dvakrát denne ukazovali cestovný pas. Niektorí vedeli lepšie po nemecky, niektorí, ako napríklad ja, vôbec.

Prvý rok bol veľmi ťažký v tom, že ja som nielenže nerozumela ničomu, ja som nevedela vôbec reagovať. Nevedela som povedať ani len to, že nerozumiem otázke, keď sa ma učiteľka na niečo spýtala. Bola som totálne nepripravená na situáciu, v ktorej som sa ocitla. Bolo to ale za pochodu a nedalo sa to nijako urýchliť. Keď hodíš do vody dieťa, ktoré nevie plávať, niekedy je tam ešte milión vĺn, voda ľadová, plus ďalšie aspekty, ktoré ho ťahajú ku dnu. O to ťažšie sa naučíš pohyby, ktoré ti pomôžu vyplávať na povrch. Po roku som sa dostala k takej staršej pani, ktorá ma doučovala nemčinu. Neprišli sme na to skôr, ale na druhej strane ani úplne neskoro.

Nebolo hlavne na učiteľoch, aby vám pomohli?

Aj keď to bola UNESCO škola, neboli prispôsobení na to, aby mali toľko tých kvázi problematických žiakov. Nevedeli ako k nám pristupovať. Napríklad sme mali predmet štrikovanie. Just mi dala učiteľka štvorku hoci som štrikovala o dušu, dobre mi to išlo, len som nevedela pekne vysvetliť ako som ten sveter zošila. Navyše nás v tom čase Rakúšania zle vnímali. Už keď sa na Slovákov pozreli, tak nemali snahu nám pomôcť, byť k nám láskaví a veľkorysí. Skôr nás brali v tom zmysle, že ono by to bolo omnoho ľahšie a jednoduchšie, keby tu tí Slováci neboli. Možno to iní vnímali inak, takto na prvé roky spomínam ja, ale určite zo seba nechcem robiť martýra. Sú oveľa horšie veci a ja môžem byť vďačná za to, že som mala tú možnosť.

Po Kittsee ale prišla už spomínaná Viedeň

Keď som prišla do Viedne, tak sa všetko paradoxne otočilo. Vedela som po nemecky, ale zo začiatku som mala veľmi silný dedinský prízvuk. V Rakúsku sa rozprávajú vtipy o Burgerlandčanoch, že sú takí pomalší v rozmýšľaní. Brali ma tak, že to je to dievča z Burgenlandu, ten akcent rezal uši. Na viedenskom gymnáziu som mala veľmi dobrého učiteľa. Volal sa Gerhard Haiderer, podľa mňa bol výnimočný, ale bohužiaľ nepochopený. Učil nás nemčinu. Vysvetľoval literatúru tak akoby rozprával o obrazoch, o milovanej žene, o vynikajúcom jedle. Hovoril o vôňach textu, o jeho melodike a mňa to všetko veľmi zaujímalo. Častokrát som sa až dojala k slzám, pretože ma veci, ktoré nám opisoval tak fascinovali. Zrazu mi svet prišiel akýsi rozprávkový a začala som nadobúdať pocit, že keby som sa literatúre začala venovať, získala by som dokonalý svet plný príbehov, takú tú životnú istotu, ktorú som v tom čase nepociťovala. Začala som teda navštevovať knižnicu, požičiavala som si knihy a veľa som čítala. Písala som eseje, odovzdávala ich profesorovi Haidererovi a on mi ich pripomienkoval. Hovoril mi, čo by som mohla lepšie napísať, čo by so mohla úplne vypustiť. Vtedy som si už začala uvedomovať, že nemčina je krásna v tom, že má oveľa viac vyjadrovacích možností. Tam kde slovenčina používa jedno slovo, majú oni omnoho bohatší rozsiahlejší wortschatz. (Slovník – doslova slovný poklad pozn .Sieťovka).

Ako s odstupom vnímaš toto svoje rakúske obdobie?

Keď som sa presťahovala do Viedne, zažila som asi najlepšie obdobie vo svojom živote. Aj keď som mala len štrnásť, cítila som sa samostatná, slobodná. Dodnes viem, aký pocit som prežívala, keď som sa zobudila, pozrela z okna a videla Stephansplatz. Bývala som v prvom bezirku (Viedeň má 23 obvodov, prvý bezirk je Innere Stadt pozn. Sieťovka) v takom velikánskom byte, ktorý prenajímal jeden pán ženám zo sociálne slabších skupín. Tým pádom som bola obklopená rôznymi tridsiatničkami, štyridsiatničkami. Bývali sme síce spolu, často sme prehodili pár viet, ale každý si žil svoj viac menej anonymný život. Naviac, tie ženy nemali veľkú chuť k rozprávaniu o ich životoch. Tie radšej chceli zamlčať. Bol to pre mňa teda nový svet, zrazu som mala pocit, že som dospelá, že môžem sama rozhodovať o tom, aký budem človek, čo budem robiť. Nič také prehnane dobrodružné som však nerobila. Prišla som zo školy, keď som mala službu, upratovala som byt, navarila som si, čítala som knihu, ale v hlave som mala tú voľbu, že keby som chcela, tak mi nič nebráni vybehnúť von na ulicu a zamieriť si to napríklad na plaváreň. (smiech)

Aký máš vzťah k svojim prvým dvom knihám, čo sa podarilo a čo nie?

Neviem zatiaľ rozprávať o tom, čo sa mi podarilo. Verím, že o 20 rokov to budem vedieť. Nechcem rozprávať prázdne frázy. Ono to išlo zo mňa, potrebovala som to napísať a napísala som to. Obidve tie knihy pre mňa veľa znamenajú. Pre mňa je najvyššia emócia, keď niekoho niečo dojme, vtiahne do deja, vyvolá v ňom pocity, ktoré trvajú viac ako sekundu počas ktorej text číta. Ja keď píšem, tak tým žijem. Keď vidím, že to niekomu niečo dalo, tak to je asi to najkrajšie, čo existuje.

Prvá kniha Predavačky bublín ma baví, mám ju rada. Voči druhej, Bola to len láska nemám ešte odstup. Odkedy vyšla, tak som ju ešte nečítala. Som fetišista na slová. Keď otvorím knihu a vidím nejakú peknú vetu, tak sa z nej neskutočne teším, tak fandím tomu autorovi, že tú vetu vymyslel a dal ju na papier. Bojím sa teda, že keby som teraz otvorila Bola to len láska, našla by som tam veľa zlých viet.

Ale predsa len čo si ceníš na Predavačkách bublín?

Pri Predavačkách bublín sa vytvorila skupina čitateľov, ktorí mali osobnú skúsenosť s depresiami, úzkosťami, antidepresívami, s pocitom, že nie sú integrovaní do tejto spoločnosti. Napriek tomu, že sú výnimoční a majú nárok na šťastie, sa im nedarí, aby ho uchopili, aby sa s ním skamarátili. Ľudia mi písali, že pociťujú stav odcudzenia s okolitým svetom a najradšej by niekam utiekli, ale sú si vedomí, že ten útek nie je realizovateľný, lebo niet kam. Našli sa v nej eskapisti a tí, ktorí sa na tom celom smutnom chaose dnešných dní ešte aj radi z chuti zasmejú.

Predavačky boli ale aj vo vytváraní pondelkových hviezd. Prečo je podľa teba dnes taká doba, že sa produkujú na páse umelé vzory a média sa piplajú v ich živote do detailov?

Pravdu povediac neviem. Keď je niečo veľmi sledované, tak si pozriem aspoň jednu časť aby som bola v obraze čo to vlastne ľudí zaujíma. Televíziu som nemala roky pripojenú. Filmy, ktoré mám rada sú aj tak väčšinou len na dvd. Zaujímavé ale je, že keď sme boli na výjazde s PEN klubom, tak nám v Prievidzi taká jedna milá pani knihovníčka povedala, že tým, že sú v televízii také braky, tak ľudia opäť prichádzajú do knižníc, viac si požičiavajú knihy a diskutujú o nich. Ak sa v knižnici koná čítačka majú plné, opäť fungujú literárne krúžky. Ľudia hľadajú alternatívu, lebo aj tá televízia je taká, že väčšinou nemáš kde prepnúť.

V čom sú pozitíva a negatíva písania na objednávku?

Ak by som to nedokončila, tak by som zlyhala. Keď sa do niečoho pustím, snažím sa to dokončiť a urobiť to najlepšie, aj keď to možno znie ako klišé. Máš Damoklov meč nad hlavou a nemôžeš sa na nič vyhovárať, deň má 24 hodín a je na tebe ako ich využiješ. Keď máš termín, musíš mu podriadiť celé svoje bytie. Ale neviem si predstaviť žiť tak celý život, lebo ťa to spútava, je to korzet, ktorý ti nemusí dať dýchať. Ale pre niekoho to môže byť aj motivujúce.

Pomáha ti deadline?

Ja si ich aj vnútorne stanovujem. Každý deň si napíšem na papierik, čo musím urobiť a potom si dávam háčiky, že toto som spravila, tamto mám ešte pred sebou. Mám v sebe také to plánovanie, potrebu poriadku, aby som všetko postíhala. Lebo v opačnom prípade by som skĺzla do pochybovania, čo samo o sebe nie je zlé, ak nepredbehne efektivitu.

V knižnom traileri na Bola to len láska vidno na okamih veľký plagát s Post It nálepkami a s diagramom. Bola to len rekvizita pre video alebo naozaj takým spôsobom pracuješ?

Ešte stále ho mám na stene. Povedala som si, že ho nedám dole, kým nedopíšem pokračovanie. Tým, že som bola časovo determinovaná, som si to musela rozplánovať. Mala som stanovený počet slov, ktoré som musela denne napísať. Ak človek neplánuje niečo roky, musí si to vymyslieť nejak naraz. A pomáhalo mi to aj pri retrospektívach, aby som nemala obsahové chyby.

Si spokojná s konečnou podobou knihy Misia Eva, prísne tajné?

Mne sa páči, že vyšla v takejto podobe a že vyšla v Ikare. Zdá sa mi, že je svojim spôsobom výnimočná. A v neposlednom rade Petra Hilbert odviedla jedinečnú prácu.

Mne osobne pripomína príbehom ale najmä poetikou Lujzu a Lotku.

Veľmi si cením toto spojenie. Erich Kästner je úžasný autor. Veľa mi dal svojimi knihami a básňami. Ja som písala pre deti, ale veľkú odozvu mám práve od dospelých, ktorí majú v sebe to dieťa a by si chceli prečítať niečo milé, povzbudivé, čo v sebe nesie dobro. Myslím si, že dnes je veľa ľudí frustrovaných a radi by zacítili lásku a teplo. Bola som prekvapená koľko dospelých sa vrátilo do detstva, keď videli veci ešte velikánske a tajomné.

Odkiaľ sa na Slovensku nabralo meno Louis Aubergine?

Louis Aubergine je pseudonym jedného pôvodom slovenského umelca. Asi pred tromi rokmi mi zo srandy povedal, že by som ho mala dať do nejakej knižky. Tak som to urobila, ale knihu som mu ešte neposlala. Musím to čo najskôr urobiť a poslať ju do Dánska, kde Aubergine býva. (smiech)

Máš tak rada svoje postavy, že sa ich nevieš vzdať alebo je ľahšie pokračovať?

Skôr si myslím, že je to tým, že ich mám rada. Po napísaní Misie Eva sa ma začali pýtať deti, ktorým som knihu dala čítať pred vydaním ako to bude pokračovať. Skamaráti sa pán Lido s Louisom Auberginom? A čo Eva? Bude mať súrodencov? V slabej chvíľke som sľúbila kolegynkinej dcére, že napíšem pokračovanie. To bolo pred pol rokom a potom som počas pobytu v Piešťanoch vymyslela pokračovanie príbehu, takže snáď sa to podarí.

Dá sa od teba v budúcnosti čakať aj iný žáner napríklad cestopis?

Ja som ich už písala. Určitú dobu som mala v časopise na starosti cestovanie. Zaujímajú ma ľudia, ich mentalita, kultúra, podiel pravdy na stereotypoch, zvyky, zlozvyky. Keď som bola na Kube, ubytovali sme sa u domácich, napriek tomu, že nevieme španielsky. Ale niekedy bez slov pochopíš omnoho viac ako z nejakých bedekrov. Sedíš a vidíš ako tí ľudia zalievajú kávu, čo majú v chladničke, čo v skrini a čo v albumoch s fotografiami. To sú pre mňa najvzácnejšie momenty. Keď niekto ide do nejakého päťhviezdičkového hotelového komplexu z ktorého celý čas nevylezie, nemá šancu spoznať krajinu, ktorú navštívil. Mňa láka chodiť po svete a pozerať naň očami neturistu.

Nedá mi ešte na koniec sa spýtať na tvoj vzťah k móde. Ak sa niekde vyskytneš, si rozhodne neprehliadnuteľná.

Keď bola v Holandsku nosila som kroje, ktoré mi babička zbiera a čo si o mne mysleli neviem. Ja nechodím na tie akcie príliš často a keď je nejaký začínajúci ale šikovný módny návrhár a chce na seba upozorniť vieme sa dohodnúť. Ja mám svoj štýl, je to extravagantné, nikdy však sexi. Výstrihmi, krátkymi sukňami sa nebudem prezentovať. Na jednej strane je to aj recesia a keď už majú o niekom písať prečo nespomenúť ľudí, módnych návrhárov, ktorí si to zaslúžia.

Na gymnáziu som bola v umeleckej triede, spolužiaci sa obliekali inak, ako ich rovesníci na ulici. Dodnes nemám rada uniformitu, chodím do second handov a vôbec sa za to nehanbím. Keď sa ma niekto pýta na trendy, tak hovorím aký trend? No predsa to v čom sa dobre cítiš. Ľudia majú neraz tendenciu hodnotiť iných podľa toho, čo si kde kto obliekol. Pritom podstatné je ako žiješ, nie čo si raz oblečieš.

Keňa Kiberia Slum

New York Soho

Kuba

Kuba, Angela Landa základná škola v Havane

Keňa Mara River

Miami

Vintage model

Lady in red

Obliecť sa dá aj do bubliniek

Netradičná verzia Haute couture

Mladšia sestra Barbara žije a študuje v Albione

Otec Jozef Heriban úspešný spisovateľ a scénarista

Ladislav Ballek autor slávneho Pomocníka

Thajskoooo


Životopis z knihy Misia Eva, prísne tajné

Vďaka za diaľkový rozhovor a veľa spokojných čitateľov.
Foto: archív T.H.

Róbert Dyda

Róbert Dyda - počet článkov 201 .

Publicista a vydavateľ internetového magazínu Sieťovka, bol pri zrode najnavštevovanejšieho slovenského blogu. Takmer desaťročie adminoval v mienkotvornom denníku a vyskúšal si aj prácu v bulvári. Narodil sa v znamení Barana, vyštudoval FiF UK v Bratislave. Už niekoľko rokov žije neďaleko Mníchova.

Spolu s úspešnou spisovateľkou Adrianou Máchačovou napísali romány Vieme prví (2014) a Šokujúca aféra (2014), ktorá získala v 24. ročníku čitateľskej ankety Knižnej revue 3.miesto v kategórii Debut roka 2014 a po úspešnom vydaní v Českej republike na jeseň 2014, vychádza v prvom polroku 2016 aj v nemeckom preklade. Momentálne prichádza na trh ich najnovší dynamický príbeh s detektívnou zápletkou Škandál v lepšej spoločnosti.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments