Nad skriptami z matiky ho rozbolel zub. Muselo to súvisieť s intenzívnejšou mozgovou činnosťou, ktorá narážala na hranice jeho možností a tým zrejme podráždila nervové zakončenia. Pochopil, že ak bude trpieť, na pondelňajšiu skúšku sa nič nenaučí. Vybral sa do zasneženého sobotňajšieho popoludnia na pohotovosť. Nechával za sebou stopy v sídliskovom snehu, ktoré okamžite zapadali novými chladnými bielymi vrstvami – pre pohľade na ne mu prišlo neuveriteľné, že takéto množstvo hmoty, ktorá zasypáva autá, láme konáre a prehýba strechy, levituje spočiatku kdesi vysoko na oblohe. Akoby to bolo napriek prírodným a fyzikálnym zákonom.
Keď ho už zub nebolel, pohľad na husté sneženie aj na matematické vzorce mu pripadal znesiteľný, ba dokonca do istej miery romantický. Do mäkkej bielej tmy blikali oranžové majáky áut, ktoré sa márne snažili odhŕňať záveje.
„Neuč sa dlho, radšej sa dobre vyspi,“ pripomenula mu starostlivá mamička, ale hoci naoko prikývol, vedel, že musí ešte prebrať zo desať otázok. Oľutoval, že si pred Vianocami nenechal zapísať trojku do indexu, bol by mal dnes pokoj.
Lenže mamička vravievala: „Trojka nie je žiadna známka.“
Ani nevedel, kedy zaspal, zdalo sa mu, akoby len na okamih upadol do driemot, z ktorých ho vyrušilo pravidelné cingotanie čajovej lyžičky. Typický spôsob, akým si mamička mieša čaj, sčasti svedomitý a sčasti uponáhľadný ako celý jej život.
„Vyzerá to tak, že musíme ísť pešo,“ zavelila mamička na zastávke autobusu, na ktorej nik nečakal, pretože bolo jasné, že akékoľvek čakanie je zbytočné. Cestu, ktorú inokedy brázdili autá, zaplnili skupinky ľudí v čapiciach a šáloch, akoby práve tadiaľto viedla frekventovaná turistická magistrála. Bola ešte tma, zdalo sa, že sa celá Bratislava ocitla za polárnym kruhom, kde sa denné svetlo v takomto období vôbec nezažína.
Mamičke do červenej tváre šľahali snehové vločky, ale hrdinsky rozrážala ich nápor v snahe dôjsť aj dnes do cieľa, do svojho úradu, do svojej kancelárie, za svoju rysovaciu dosku, podať aj dnes očakávaný pracovný výkon.
Ich cesty sa rozišli na Centrálnom trhovisku.
„Trojka nie je žiadna známka,“ povedala mu bodro mamička na rozlúčku, ale jej hlas od neho odnášali poryvy fujavice a on kráčal ďalej proti vetru oprostený od tejto informácie, či skôr od imperatívu, ktorý sa nad ním vznášal a bránil mu prežívať akúkoľvek radosť zo vzdelávania aj zo života vôbec. Dokonca mu bránil prežívať aj radosť z jednotky, ktorú napokon na skúške dostal. Nepodarilo sa mu predsa nič iné, než len splniť mamičkin pokyn. Ako keď si dieťa pred jedlom umyje ruky.
Niektorí spolužiaci nedorazili do Bratislavy vôbec, mrzli vo vlakoch kdesi v závejoch. Nedorazila ani Alena, s ktorou plánoval ísť po skúške niekam do cukrárne to zapiť. Asi džúsom. Džús a čierna káva, áno to sa stáva. Džús bol atribút mladosti a progresívnosti, aspoň podľa vtedajších imidžmejkrov a marketingových manažerov v štátnych reklamných podnikoch.
Spoza sivobielej clony mrakov presvitlo slnko. Nevedel kam ísť. Skúšku urobil, ale náhly pocit voľnosti ho zaskočil.
Vošiel do starých drevených dverí, za ktorými sa skrýval kvetinový sklad. Alebo kvetinársky? Skrátka sklad, kde pracovala jeho kamarátka Zuzana. Nebrigádovala ako on cez leto, ale naozaj pracovala. Mala trvalý pracovný pomer a brala výplatu. Hoci sa stále chichotala, pripadala mu z tohto dôvodu oveľa dospelejšia.
„A to si urobil len jednu skúšku?“ spýtala sa.
„A to je málo?“ odpovedal.
„Ja neviem,“ zaváhala. „Tiež sa učím na skúšky. Ale na výšku by ma nikto nedostal.“
Pod pracovnou zásterou mala extrémne voľné tielko, pretože v sklade bolo teplo a vlhko, aby tu kvety vydržali, kým budú rozdistribuované do predajní a z nich do rúk mužov a postupne do rúk žien, mileniek, matiek či svokier. Bola tu vhodná skleníková klíma, v ktorej sa rodil život a v jeho hlave či azda aj v iných končinách jeho osoby sa na okamih zrodila myšlienka nepremýšľať úporne nad dôvodom, pre ktorý by Zuzanu vylákal na kávu alebo na džús, nezliepať si v hlave vhodnú formuláciu, ktorou by jej nastolil otázku, či s ním nechce chodiť, ale namiesto toho sa na ňu vrhnúť, pobozkať ju alebo sa dotknúť niektorého z miest, ktoré pohľadom ukradomky skúmal.
„Musím ísť,“ povedal napokon po zrelej úvahe a vyšiel z tropického pralesa do zasnežených ulíc, ktorými sa namiesto hluku áut a električiek rozliehali ľudské kroky a ľudské hlasy.
Mieril von z centra mesta, kráčal popri Štrkoveckom jazere na medzimestský autobus, ktorý kupodivu išiel akoby sa nechumelilo (a to doslova) a odviezol ho k starým rodičom. V ich starorodičovskom byte bola mäkká vŕzgajúca posteľ, na ktorej sa dobre vyspal.
Kráčal zo zastávky k tej posteli a ostávali za ním stopy v snehu. Prišlo mu neuveriteľné, že takéto množstvo hmoty onedlho zasa zmizne. Zmizne bez stopy a bez stopy zmiznú aj jeho stopy… Prvá úspešná skúška v škole, ktorú nedokončil. Prvá láska, ktorej sa nikdy nedotkol. Stopy v snehu, ktorý sa dávno roztopil, zatiaľ čo on sa naďalej brodí závejmi svojej kalamity.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments