„Snežilo; zívneš a zaveje ti jazyk.“
(Milorad Pavić)
V nedeľu začalo husto snežiť.
Moja žena stála za záclonou a sústredene hľadela na chumáče, padali na mesto, akoby nemali nikdy prestať. Predchádzajúce dva dni vločky len tak poletovali, tancovali, predvádzali sa a provokovali deti, aby ich chytali do úst, až potom v metelici zanikol čas.
„Počuješ to ticho?“ opýtala sa šeptom.
Pootvoril som ústa, aby som lepšie počul, nič, zavalila nás tíš. Ženin šepot a ticho neveštili nič dobré, pozeral som sa na siluetu peknej postavy za záclonou, z ničoho nič si predstavil jej holý zadok a prehltol neexistujúcu slinu. Nie, z toho nič nebude, musím už vypadnúť na oslavu, sľúbil som sa kamarátke i redakčnej kolegyni Malvíne; jej rodičia si zažartovali a meniny i narodeniny jej narafičili na ten istý deň. Po chvíli chumelica žene pripomenula nenaplnenú túžbu a vnukla jej to, čo chcela; o stupeň hlasnejšie, no stále akoby z iného sveta, povedala:
„Veď sa môže narodiť aj v októbri ako ja i moja mama…“ odvrátila sa od okna, vyšla spoza záclony a rozpaľovala ma veľkými modrými očami.
V duchu som narátal do deväť a pomohol si aj prstami, áno, v januári by som mohol sľúbiť i uveriť na október, prečo nie? Keď nie na október, tak na november alebo december, prípadne na január. Rok sa s rokom stretne a budeme múdrejší. Aj tak nechápem tú nutkavú túžbu, akoby žena odrazu zistila, že jej chýba prinajmenšom pravá ruka, keď už nechcem napísať polovica srdca. Ale bez polovice srdca sa žiť nedá, tak teda polovica pľúc, jedna oblička, noha a najmä dieťa, aj by zaňho dýchala.
Nič nie je jednoduchšie, než rozdávať sľuby, hoci mi je od začiatku zrejmé, že niektoré ostanú iba tým, čím sú, sľubmi. Je hlúpe plánovať, že naše dieťa sa narodí v septembri, najmä keď sa príroda vzpiera. No žena nadobudla ničím nepodložené presvedčenie, že porodí práve v septembri; tvrdila, že pre dieťa je to ten najpríhodnejší čas. September je podľa nej najkrajší mesiac roka, spredu ho objíma mesiac môjho narodenia, zozadu zas jej; spredu teplé leto, zozadu farebná jeseň. Náš prvý spoločný september prešiel, a nič. Chodil som do kina, na prechádzky a do cukrárne s dcérami z prvého manželstva, po ďalších deťoch som ani veľmi nebláznil. Potom sa minul aj druhý spoločný september, a stále nič. Gynekologička manželku vyšetrila a ubezpečila, že všetko je v poriadku, treba len viac trpezlivosti a naopak, netreba sa až tak veľmi usilovať, najmä nie každý deň, mladá pani, spermie musia aj dozrieť, poučovala ju.
„Musím už ísť,“ oznámil som, aby som v zárodku schladil jej nádeje.
„Kde?“ vynorila sa zo sna.
„Veď som ti najmenej desaťkrát povedal, že dnes idem blahoželať Malvíne k meninám i narodeninám. Čo si zabudla?“
„Mohli sme si urobiť krásnu nedeľu,“ vzdychla. „Mám plodné dni…“ dodala.
„Budeš ich mať, aj keď sa večer vrátim,“ žmurkol som na ňu. „Aj zajtra a pozajtra…“
„Ale tebe na tom vôbec nezáleží!“ takmer vykríkla a rezignovane dodala: „Budem ťa čakať a nepi veľa, škodí to…“
„Ale no tak, nemôžeš myslieť aj na niečo iné?!“ prerušil som ju. „Neboj sa, nebudem tam nocovať,“ hlúpo som vtipkoval, lebo na Malvínu trocha žiarlila. „Prídem včas, všetko v pohode stihneme,“ usmial som sa. „Aj dva razy, keď už máš tie plodné dni. Sľubujem.“
Malvína bola vychýrená hostiteľka, ako každoročne sa jedenásty januárový deň popoludní stretlo u nej celé zdravé jadro našej redakcie i zopár ďalších priateľov. V predsieni bolo toľko topánok, že nebolo kam stúpiť. Povedala mi, že vyzerám ako snehuliak, pootriasala mi vetrovku, z nosa mi zobrala zarosené okuliare a poutierala ich.
„Riadne tam chumelí a pofukuje severák. Ani psa nehodno vyhnať,“ uškŕňal som sa a len čo mi okuliare vrátila, odovzdal som jej fľašu šumivého huberta, LP platňu Hurikán od jej milovaného Dalibora Jandu, pri ktorej vždy ticho prelievala slzy, a novú knihu Rudolfa Slobodu Pánsky flám. Názov tej zbierky poviedok k Malvíne perfektne pasoval, jej útulný dvojizbový byt bol opäť plný chlapov, smiechu, cigaretového dymu a zábavy. Akiste aj preto, že Malvína bola pre nás viac ako dobrou kamarátkou; ochotne s nami vysedávala v krčmách a keď prišiel na ňu rad, zaplatila rundu, dokázala pozorne počúvať, smiať sa, a keď bolo treba, tak aj plakať ako pri Hurikáne.
Malvína o nás vedela viac, než všetky naše manželky, frajerky, milenky a matky dohromady, no ostalo to u nej pochované ako v nedobytnom trezore. Keď niekto potreboval v noci súrne odviezť, zatelefonoval Malvíne do bytu alebo do redakcie, bez zbytočného vypytovania prišla červenou embéčkou a zaviezla ho, kam bolo treba. Ak si niekto potreboval rýchlo požičať stovku alebo aj tisícku, založila ho. Ak nemal kde prenocovať, našiel u nej lôžko, niekoľko vyvolených aj objatia, nehu i vášeň. Malvína bola pojmom i hviezdou, všetci sme ju mali radi, aj ona nás, asi preto zostala sama.
Odložila darčeky, prilepila mi na pery bozk, za Dalibora druhý i tretí a do dlane pohár vína. Kým som sa so všetkými zvítal, niekoľkokrát mi doliala. Víno, cigarety, rezne, chlebíčky, víno, zasvätené reči o Černobyle, čo vlani koncom apríla a začiatkom mája zamoril pol Európy. A zase víno, smiech, víno, cigarety a víno, dobré sudové, bola poň včera v Modre. Čas vysadol na divého žrebca, ako to už na takýchto oslavách býva, a rútil sa krčmovým galopom. Už riadne naliaty Ondatra vykrikoval, že aj toto víno je určite kontaminované; tak na zdravie, rehotal sa, prevrátil do seba pohár a dodal, že rádioaktívny oblak sa prehnal trikrát aj ponad naše hlavy a keďže práve v tých dňoch pršalo, tak to svinstvo vniklo do pôdy a postupne do každého z nás.
„Presne tak, vážení, videl som prísne tajnú správu…“ pridal sa Valec a veľmi konšpiratívne zažmurkal. „Najviac to schytali v okresoch Dunajská Streda, Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta a Nitra. V Dunajskej dokonca dvanásťtisícdvesto becquerelov na meter štvorcový!“
„Čo to je, ten bekerel?“ opýtal som sa.
„Hovno je to, teraz sa už na to môžeme vieš čo…“ hulákal Ondatra. „Odkedy som bol fotiť na Ukrajine, v noci svietim ako výkonná baterka a začali mi vypadávať moje krásne vlásky…“
Špendlík ho podporil, v lete na Liptove rástli obrovské zmutované dubáky, niektoré mali aj päť, šesť kíl, bolo ich toľko, že ich mohol kosiť, tamojší ich zvážali na kopcom naložených fúrikoch. A bolo jasné, že sú rádioaktívne, lebo ani jeden nebol červivý. Chamtivá Slovač.
„No samozrejme!“ podporil ho Valec. „Práve teraz nás riadne fackajú dôsledky Černobyľu. Hádam si nemyslíte, že vlaňajšiu úrodu skutočne spálili, guľové, všetko to zožerieme a vychlípeme! Tak na rakovinu!“ štrngol si s Ondatrom. „Neviem, ktorí idioti by teraz chceli robiť deti…“ dodal a žmurkol na mňa.
Takmer som sa zadusil, lebo som práve prežúval obložený chlebíček a pod tlakom rečí sa mi zamarilo, že saláma svetielkuje mastnými očkami a vaječný žĺtok mi do tváre vyžaruje neviditeľné, zato škodlivé gama lúče a zospodu mi nivočí vajcia… Ani Malvíne sa téma nepáčila, zaiste som zbledol, potľapkala ma po líci a zašepkala, aby som ich nepočúval, sú to opilecké táraniny.
„Tvoja žena už otehotnela?“ opýtala sa ma a oprela sa o mňa, takže som vdychoval jej vôňu.
„Nie, no dnes chceme na tom zapracovať, ale po týchto rečiach…“
„Myslela som, že dnes… Ale nič, asi by si mal pomaly ísť, je deväť preč.“
„Deväť?!“ zdúpnel som. „Mal som byť už doma!“
Malvína ma nezdržiavala.
Vonku vystrájala víchrica a zároveň husto sypalo, po troch krokoch mi vyleteli nohy, spadol som na chrbát a vyrazilo mi dych. Otváral som ústa ako kapor pred Vianocami a v okamihu mi zavialo jazyk, zuby i mandle. Pozviechal som sa, vypľúval suchý sneh, tvár si omotal šálom, brodil sa po kolená k zastávke električky na Trnavskom mýte a hádal, kto zostane spať u Malvíny. Len čo som sa vymotal z uličiek za Domom ROH, pochopil som, že je zle. Koľajnice zakrývali biele záveje. Musím do centra, odtiaľ určite niečo pôjde, presviedčal som sa. Vyrazil som po Steinerke a kde sa dalo, lepil som sa k múrom; ľadový vietor ma párkrát takmer prevrátil, fujavica sa zmenila na mrazivé biele peklo. Okolo Medickej záhrady a po Československej armády som sa úplne premrznutý dotrepal k Prioru a ďalej na Námestie SNP. Chvíľu som podupával pred starou tržnicou, odkiaľ chodievali nočné spoje, ale neobjavilo sa vôbec nič, ani odhŕňače snehu. Len zopár zúfalcov so sklonenými hlavami zápasilo s nápormi vetra a snehu. Oproti na svetelnej tabuli sa ťarbavo pohybovali vylosované čísla športky, potom tam zamrzol dnešný výsledok hokejovej ligy, Pardubice – Slovan 5:3.
Aj ja tu zamrznem, preblesklo mi mysľou, najlepšie by som urobil, keby som sa vrátil k Malvíne, je to podstatne bližšie, než sa prebíjať do Karlovej Vsi a vzápätí som si predstavil nekonečne dlhé a mrazivé dunajské nábrežie, za Machnáčom odbočiť k botanickej záhrade, pri Riviére doprava na Triedu Laca Novomeského a za starým karloveským kostolíkom budem konečne doma. Nie, v takejto víchrici sa môže hocičo prihodiť, radšej zatelefonujem žene, že zavialo koľajnice, električky zamrzli a zafúkalo ich až po okná. Isto sa doma pozerá cez okno a uverí mi. Plodenie musí počkať. Vliezol som do telefónnej búdky, ale niekto odtrhol slúchadlo, hompáľala sa tam len čierna šnúra. Hore pri pošte sú ďalšie búdky s telefónnymi automatmi, no nepochodil som ani tam, v jednej bol upchatý otvor na vhadzovanie mincí, druhý bol úplne rozbitý.
Čo teraz?! Čučal som v telefónnej búdke, triasol sa od zimy, ale aspoň v nej nefúkalo. Žene som sľúbil, že prídem, isto ma čaká a netrpezlivo vyzerá, možno sa obáva, že sa mi niečo stalo… A strašne som potreboval močiť. Zbadal som tatru s pluhom, na kabíne jej blikal oranžový maják. Vybehol som z telefónnej búdky na cestu a oboma rukami mával na prichádzajúcu tatru. Zastavila dva, najviac tri metre predo mnou, šofér vystrčil hlavu v ušianke a vynadal mi do kokotov, že ak chcem spáchať samovraždu, mám skočiť z mosta do Dunaja, nie jemu pod kolesá.
„Prepáčte, neviete, či náhodu nechodia nejaké električky alebo autobusy do Karlovky?“
„Nič nechodí, čo si slepý, nevidíš tú kalamitu?!“ oboril sa na mňa a kým som sa stihol opýtať, či by ma nezaviezol aspoň k Lafranconi alebo čo len k PKO, tatra zarevala a pohla sa, ledva som uskočil pred obrovskou radlicou a skydol sa do záveja.
Chvíľu som tam ležal, prehĺtal sliny, sneh a zlosť na toho odroňa a náhle ma osvietilo: tunel! Pravdaže, prejdem cez tunel pod Hradným vrchom a skrátim si cestu, no najmä – v tuneli nebude snežiť ani fučať! Električky nepremávajú, takže tam budem v bezpečí. Prvý raz, odkedy som odišiel od Malvíny, som sa usmial. Máš sa na čo tešiť, žena moja, do rána ti nedám spať, zastrájal som sa; ešte budeš prosíkať, aby som už, preboha, skončil. Ale nedám sa, keďže som prekonal priam polárnu púť a nezamrzol na pol ceste domov ako kapitán Robert Falcon Scott aj so svojimi druhmi, zaslúžim si odmenu.
Posadil som sa a svet sa načisto rozmazal. Holými dlaňami som sa hrabal v sypkom záveji, ale okuliare som nenašiel. Aj tak som cez ne poriadne nevidel, buď boli mokré alebo na sklách mrzol sneh. Dávno potrebujem nové, utešoval som sa, pozviechal sa zo záveja a zamieril na Kapucínsku, odbočil doľava na Skalnú a vzápätí sa predo mnou vynorila obrovská čierna diera. Pobehol som a so zatajeným dychom vošiel do tunela. A to vôbec prvý raz, trocha ma to znepokojovalo, lebo som cezeň prechádzal vždy len v električke a tak za jeden a pol minúty sa vynoril na druhej strane. Po chvíli som sa upokojil, evidentne tam metelica ani ľadový víchor nevládli; v chabo osvetlenom tuneli ťahalo, ale oproti tomu, čo sa dialo vonku, to bola selanka. Prešiel som vari dvesto metrov a konečne si mohol uľaviť. U Malvíny som vypil dosť vína a čo vojde dnu, musí aj von. Vymočím sa bez toho, aby mi zamrzol na kameň a odlomil sa ako cencúľ. To by sa žena čudovala…
Rozopol som si rázporok, zatvoril oči a pocítil nesmiernu úľavu. Čľapotal som tam a keď som si vyprázdnil mechúr a so slastným úsmevom otvoril oči, objímala ma nepreniknuteľná tma. Habkal som dlaňou po zamrznutej kamennej stene, šmýkal sa krok po kroku na ľadových hrboľoch, až kým som čelom nenarazil do ľadového stĺpa. Na okamih sa mi zamarilo, že sa rozvidnelo, že v diaľke vzplanulo svetlo. Kým som lebkou treskol o kamennú dlažbu, svetlo zhaslo a pochopil som, že som zablúdil; moja žena čaká márne, z tunela sa už nikdy nedostanem, lebo nemá vchod ani východ.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments