Kalamita

Boli to dosť nezvyčajné Vianoce, prvýkrát som u svokry nepribrala ani deko, možno som naopak trocha zhodila. Ranné nevoľnosti a nechuť do jedla, spolu s nervozitou skúškového obdobia boli iba zámienka a výhovorka, prečo som do Bratislavy docestovala sama bez manžela. Nikomu som sa nepriznala, že som asi tehotná, lebo veď, načo robiť planý poplach, že?

V sobotu som začala slabo krvácať, no namiesto návštevy lekára som sa učila na pondelkovú skúšku. Na tú som už ale nedošla. Nedočkala som sa ani manžela, lebo v nedeľu začalo snežiť, vlaky zafúkané meškali viac ako 10 hodín a do Bratislavy prišla zase KALAMITA.

Čo to presne znamená som zistila až v pondelok ráno. Všade kopy snehu, mestská doprava doslova žiadna a ja som sa namiesto na skúšku naivne vybrala ku lekárovi na Šulekovu pešo. Odpadla som pri Zimáku, ale neprišla po mňa sanitka, lež odhŕňač snehu. Chlapi dostali povolenie opustiť rajón Rožňavskú a zamierili na hradný kopec. Do nemocnice ma síce doviezli, ale neskoro.

Opäť jeden neúspešný pokus, no tragédia ešte nemala svoj koniec. Vďaka kalamite absolútne zlyhalo aj zásobovanie, v nemocnici nám tri dni po sebe dávali jediné zásoby, ktoré mali: detskú výživu a piškóty. Je to tak, od tejto zimnej kalamity nemám rada detskú výživu s piškótami…

 PS. Manžel ma chodil každý deň navštevovať na bežkách, len nadával na cestárov, že mu posypali hradný kopec a Mudroňovu, inak by mal skvelý zjazd po ceste naspäť domov 

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments