Dala si záležať na svojom výzore, lebo tam, kde sa chystala, nesmie vzniknúť žiadna pochybnosť o tom, že prichádza dáma. Polodlhé vlasy si vyčesala elegantne nahor, našminkovala sa opatrne a cez ľahký sivý kostým s hodvábnym ružovým šálom si prehodila tmavý kabát siahajúci temer po zem. Len tri šperky – náušnice, prsteň a retiazka, ale všetky z masívneho bieleho zlata a k tomu drahá vôňa.
„No ahó-óó-j, zlatko!“ zatiahol Imi a familiárne ju objal. Vyrástli na jednej ulici, spolu roztĺkali orechy a kradli po záhradách paradajky. Spoločná minulosť sa v týchto kruhoch cenila. Odpútala sa od jeho čierneho saka, lebo hrubá zlatá reťaz ju škriabala na tvári a páchol nejakým arabským pižmom.
„Prečo si prišla?“ zadíval sa na ňu zahmlenými očami a pohladkal ju po chrbte.
Vždy ju chcel pretiahnuť, spomenula si, ale to nevadí, o to lepšie jej teraz vyjde v ústrety. „Imi, potrebujem zbraň.“
„Wow, zlatko, nechceš špinavú prácu prenechať radšej odborníkom?“ A posunul svoju ruku inam.
„Nie,“ chce sa mu predtým pozrieť do očí. So zúrivou vervou vychrlila, že ju jeden sviniar ponížil, urazil, hral sa s jej citmi a napokon odkopol kvôli pár miliónom.
Imi sa neskrývane zabával. „Vidím, zlatko, že máš sakramentsky dobré dôvody a… vysokú cenu.“ Páčila sa mu, má guráž. Ale pretiahne ju len raz, v rámci obchodu, aby potom, nedajbože, nechcela strieľať aj na neho. „Kedy budeš platiť?“
Anna nepochopila: „V hotovosti. Alebo šekom. Hneď, ako mi ju dáš do ruky.“
Zvalil sa na ňu a zachrapčal: „Uprednostním naturálie.“
*
Tak toto nevyšlo, len tak-tak, že sa ubránila. Zúrivá a strapatá Anna vybehla z baru ako s tryskou v zadku, vyprevádzaná rehotom povaľačov a Imiho nespisovnými nadávkami. „Kurva! Nevieš, ako sa na Slovensku robí biznis?“
Na druhý deň objavila v starožitníctve benátsku dýku, stiletto s veľmi dlhou, úzkou a obojstranne naostrenou čepeľou, a kúpila ju.
Teraz si už len vytvoriť príležitosť. Chvíľu zvažovala, že bude na Brodyho pár večerov čakať na parkovisku pri nemocnici. Už vedela, aké má nové auto, takú opachu by iste spoznala. A on chodieva po večeroch skontrolovať svoje pacientky. To by však mohlo trvať dlho, kým sa jej pošťastí naňho natrafiť, veď sa nedalo vedieť, kedy príde a odíde. Napriek tomu si túto možnosť zapísala do zoznamu, keby sa neponúklo nič lepšie. Ešte počká a porozmýšľa, lebo túto záležitosť neslobodno zbabrať.
Začiatkom januára udreli tuhé mrazy. Anne sa nepodarilo naštartovať auto, tak došla do práce so značným oneskorením, celá skrehnutá. Vyzliekla sa z kožucha a práve si oprašovala čiapku od snehu, keď k nej pristúpil šéf. Och, veď nezvykla meškať. Chystá sa ju zvoziť?
„Anna,“ oslovil ju s úsmevom, „odviedla si vynikajúcu prácu. Náš nový klient je s ňou nanajvýš spokojný.“
Anna sa zapýrila od radosti. Novým klientom bol práve ten farmaceutický koncern, ktorého pobočku riadil kolegynin manžel. Celú kampaň viedla ona, lebo kolegyňa sa do nej nechcela zapojiť. Pochopiteľne – čo keby sa nepodarila?
„Na budúci týždeň je náš firemný ples,“ pokračoval Lali a upieral na Annu nástojčivý pohľad.
Ďalší ples, na ktorý ona nemá s kým ísť, povzdychla si Anna a už-už chcela pokrútiť hlavou.
„Bol by som rád, keby si tentoraz prišla. Ak nemáš s kým, môžeme ísť spolu,“ predišiel ju.
„Je to také dôležité?“ vyhŕkla Anna.
„Je. Pozval som zástupcov koncernu a aj niektorých ich klientov, lekárov z nemocníc a súkromných kliník. Predstavím ťa a hádam získame aj ďalšie zákazky.“
Budú tam lekári z nemocníc! Anna ihneď ožila. Túto príležitosť si nemôže nechať ujsť ani Brody, veď odjakživa pasie po nových liečivách! Prisvedčila.
Šéf sa potešil a potľapkal ju po pleci: „Dohodli sme sa. Som rád, že to berieš takto pracovne.“
*
Lepšiu príležitosť si ani nemohla želať, horel v Anne oheň. Zo zoznamu hostí zistila, že Brody na ňom je, navyše bez manželky. No čo je, Atti? uškŕňala sa v duchu, prídeš zas rýchlo ako vietor len tak na skok, oživiť prospešné kontakty, ale dym a čiara za tebou? Výborne, čím ďalej, tým lepšie, veď sa tam vyskytne, čo ťa primrazí, napríklad ja. Ešte k tomu sú aj všetky tromfy na jej strane, lebo Brody nemôže vedieť, kde ona teraz pracuje. Odkiaľ by mohol, naposledy… Anna prežrela horké sliny, naposledy, keď sa stretli, bola na materskej a predtým vo výskumnom ústave. Už sa tešila na výraz jeho tváre, keď ju takto po pár rokoch objaví medzi smotánkou.
Kúpila si hriešne drahú plesovú róbu, a keď ju večer o šiestej pred plesom vybrala zo skrine, užasnutému Richiemu iba sucho oznámila: „Ty, predpokladám, na plesy stále nechodíš. Ale ja na tento musím ísť. Pracovne.“
Ohúrene, bez slova zízal na jej obnovenú energiu. Svietila ako stowattová žiarovka.
„Nepozeraj tak na mňa,“ začala sa brániť. „Niečo som si kúpiť musela, veď my sme za posledných jedenásť rokov nikde spolu neboli. Čiže nijaké plesové šaty som doteraz ani nemala,“ zakončila rozhodne, keď si všimla, ako v rukách neveriacky otáča cenovku.
Stál jej v ceste do kúpeľne. Iba tak stál a žmolil v rukách tú prekliatu cenovku. „Bude tam aj on?“
Očervenela a v zmätku hodila šaty na posteľ.
„Bude, Lalimu na tej kampani veľmi záleží,“ vynašla sa a vytrhla mu z rúk cenovku. Uf, mala ju radšej hneď po kúpe odstrihnúť a vyhodiť, aby bol pred odchodom pokoj. Bola už celá spotená po tom, ako sa postarala o deti a večeru. Práve ho chcela vyzvať, aby jej konečne uvoľnil cestu do kúpeľne, keď zrazu ustúpil: „Chápem, Anna.“
Vybral si z pracovného kufríka peňaženku a odišiel do predizby. Obliekol si kabát, obul zimné topánky a oznámil: „Idem vyhodiť smetie.“ Dvere sa zabuchli a už ho nebolo.
S peňaženkou a bez kýbľa? Anne vyletelo obočie, ale už aj zvnútra privierala dvere do kúpeľne.
„Ocko ide k telefónnej búdke,“ zvolal Lukáško, ktorý pri okne pozoroval husto padajúce vločky.
Noemi sa začudovala a zdvihla slúchadlo pevnej linky. Prečo? Veď ich telefón napriek nečasu funguje!
Anna sa rýchlo osprchovala. Rukou trasúcou sa od nepokoja sa nalíčila a v spodnej bielizni prebehla do spálne. „Môže byť?“ Otáčala sa pred deťmi, už oblečená v šatách. Všimla si, že Richie sa ešte nevrátil zvonku, ale jeho by sa teraz na názor aj tak radšej nepýtala.
„Si krásna,“ zašepkala Noemi a Lukáško pritakal.
„Ockovi by si sa páčila,“ dodal Atti, čo ju tak dojalo, že si na chvíľu v ich spoločnosti ešte sadla. Áno, Atti, dúfam, že sa tvojmu ockovi budem páčiť.
*
Sama šoférovať nechcela, keď zistila, ako husto sneží. Radšej si objednala taxík. Cesty ešte neboli všade očistené od napadaného snehu, takže taxík prišiel až o hodnú chvíľu a aj k miestu určenia smeroval veľmi pomaly. Prišlo jej to vhod – ako sa dalo očakávať, svojím neskorým príchodom vyvolala práve taký rozruch, aký si želala. Riaditeľ farmaceutického koncernu sa k nej prihrnul a pobozkal jej ruku. Potom si vyžiadal slovo a vychválil jej prácu. Zaznel potlesk, ale Anna sa len povrchne a zdvorilo usmiala ponad hlavy hostí a zavesila sa na rameno svojho šéfa: „Lali, odveď ma, prosím ťa, k baru.“
Otočila sa a dala spoločnosti na obdiv svoj zjav v drahých šatách. Držali jej iba na jednom ramene, druhé mala obnažené. Dojem stability navonok vyvolával pás rubínových kamienkov, ktorý začínal v úpone na ramene a smerom nadol opisoval na šatách trojitú špirálu končiacu nad čiernymi sandálmi. Jej oblečenie dopĺňali zamatové čierne rukavice po lakte a spona z červených kamienkov vo vlasoch, do ktorej boli zapracované tri mäkké čierne perá. A kabelka z čierneho zamatu zvláštneho tvaru – dlhá a okrúhla ako tubus na dekréty.
Bol tam. Medzi stovkou hostí, kdesi v tom prekliatom sále a v dave, bol tam! Cítila jeho prítomnosť, stúpala jej do hlavy ako ópium. Na obnaženej šiji pod vysoko vyčesanými vlasmi, na polovici nahého chrbta, ktorý odhaľovali odvážne šaty, tam, tam všade ju pálili jeho oči. Neobzrela sa po ňom, ešte nie, teraz nie.
„Čo sa deje, Anna?“ spýtal sa jej šéf opatrne. Toto nebola Anna, ktorú spoznal počas pracovných dní. Z jej zjavu a správania bolo cítiť problém alebo škandál, až sa zľakol. Skutočne si nevybrala vhodnú chvíľu.
„Nič,“ odvetila pokojne. „Dajme si martini.“
Fú, odľahlo mu, keď len toľko… Objednali si ešte raz a potom sa zdvihol: „Prepáč, Anna, mám tu isté spoločenské povinnosti.“
„Pravdaže,“ odvetila s ľadovým úsmevom a objednala si tretie martini.
Netrvalo dlho a za jej chrbtom sa ozval chrapľavý bas, na ktorý čakala: „Dobre vyzeráš. Ideš z pekla?“
Ani sa nepohla. Tam skončím až po dnešnej noci, uškrnula sa na barmana oproti. Ale ako ináč, súzvuk sa znovu prejavil, lebo presne takým dojmom chcela zapôsobiť. Až teraz sa pomaly otočila a pozrela mu do tváre. Nezmenil sa, iba šedín na sluchách pribudlo. Na tvári mu pohrával zvláštny úsmev, napoly úškrn, napoly rozpaky. Či snáď dojatie? Skĺzla z vysokej stoličky a kývla hlavou k východu. Potom odišla do šatne, zavinula sa do kožucha a vyšla na parkovisko.
*
Snežilo, ale jeho Grand Cherokee sa nedal ani pod kopou čerstvého snehu prehliadnuť.
Sadla si obďaleč auta na betónový múrik a pripravila sa na dlhšie čakanie. Ako ho poznala, naschvál nepríde hneď a zaraz. Pritiahla si kožuch bližšie k telu a chvíľu pozorovala poletujúce vločky. Zazdalo sa jej, akoby na mútno-čiernom nebi zažiaril občas roj, z ktorého hustejšie prisýpalo do bielych minút jej plynúceho čakania.
„Budú raz padať hviezdy a teplý sneh…“
Ach, to bolo už veľmi dávno. Cez tenkú látku zamatovej kabelky nahmatala ľadovú oceľ stiletta. Pobudla krátko vo svojom sne, ale oči sa jej prudko otvorili, keď začula vŕzganie snehu pod mužskými krokmi, ktoré smerovali k nej.
Attila Brody vyšiel do zasneženej noci a hľadal Annu. Odišla? Nechcela si vypočuť, čo jej povie? Nikde ju nevidel, tak si otvoril predné dvere auta, a keď sa sklonil, aby nasadol, zbadal zasneženú postavu na múriku. Nejaká bezdomovkyňa, povedal si, ale potom sa strhol. Je to… je to Anna v kožuchu, tak predsa.
Vstala, oprášila sa od snehu a podišla k nemu. Obliala ho horúca vlna a natiahol k nej ruku:
„Padajú hviezdy a teplý sneh,
očakávaná, vrátila si sa späť.“
Zastavila sa dva kroky pred ním a skrížila ruky na hrudi. Zalesklo sa v nich niečo dlhé – pero, či štetec? Skicovala nočné zátišie parkoviska, kým naňho čakala? Usmial sa. U umelcov nikdy nevedno.
Stiahol vystretú ruku a oprel sa lakťom o otvorené dvere drahého auta.
Mlčala a na tvári mala výraz ako bohyňa pomsty. Aspoň tak by si ju predstavoval. „Niečo tu nehrá, aj vnútri bola akási odmeraná,“ všimol si.
Jej pravá ruka sa narovnala, a namiesto štetca rozpoznal v nej dýku.
„Čo, dofrasa…“ skríkol ohromene.
Anna držala vystretú ruku, začínala sa jej triasť. Nešlo to! Scénu si prehrala v hlave už aspoň tisíckrát, ale film je film, a toto je skutočnosť. Okrem toho stará známa hrča opäť zaujala svoje miesto v krku a ako na potvoru, aj snehové vločky, ktoré jej napadali do očí, sa začali akosi húfne roztápať.
Chytil ju za zápästie: „Prečo?“
Ech, toto stretnutie vôbec neprebieha podľa ním predpokladaného scenára! Tú otázku mala položiť ona a mala mať dýky v očiach, nie jednu v ruke. Aby ju potom mohol privinúť na svoju hruď a odpustiť jej, že mu ušla.
Anne sa medzitým podarilo prehltnúť hrču. Nechcela rečniť, ale keď to chce vedieť… „Zabil si ma. Predal za pár miliónov.“
Ach, bože. Ale čo ju vlastne do toho? Ten majetok prišiel poctivo, čo mu tu vyčíta? Že sa na staré kolená konečne zmohol na dom? Že už nemá holý zadok, že konečne niečo poriadne vlastní? „Zaujímal by som ťa iba ako potrimiskár?“ uškrnul sa.
„A tá tvoja krásna mladá umelkyňa, za ktorou plačeš!“ pokračovala a po tvári jej prúdom stekali pramienky.
Zlostne na ňu zazrel a všetko mu došlo. Klebety sa v tomto meste šíria veľmi rýchlo, veď to pozná. Zrazu mu už aj toto bolo jedno. Áno, má pravdu, a nezabil len ju. Nemá ešte ani päťdesiat, a už je vyhorený, unavený a… Sex nebude, jeho vlastná predpoveď sa pomaly začína napĺňať tak, ako to vôbec nepredpokladal. Spôsob života, či osud?
Anna ho neveriaco pozorovala, ako si rozvážne sťahuje zips na vetrovke a rozopína gombíky na bielej košeli.
„Ty nevieš, kto to bol?“ spýtal sa a stál pred ňou s rozopnutou košeľou.
Mlčala, ale len to v nej tak vrelo. Chce jej o tej druhej porozprávať, či ich nebodaj zoznámiť?
„Tak potom sem,“ vošla doňho zlosť z jej nechápavosti, bývala bystrejšia. S chladnokrvne zúženými očami jej ukázal na hrudi miesto, kde ho nemohla vážne zraniť. Aj tak sa neodváži, provokoval ju úškrnom.
Teraz alebo nikdy, pomyslela si, no len čo zdvihla ruku, zablikalo jej v hlave červené svetlo: „Moja je pomsta a odplata…“ a uvidela zábery z iného filmu – dokaličený internista s manželkou. Napriek tomu sa nezastavila a vložila celú svoju silu do presne vypočítaného pohybu.
Attila sa v pude sebazáchovy rýchlo uhol, ale to bolo celkom zbytočné.
Stiletto okamžite preniklo drahou čiernou kožou na prednom sedadle viac ako meter od Brodyho trupu a zostalo v ňom trčať ako špáradlo v jednohubke.
Attila Brody sa až v tom momente premenil na ťažko zraneného dravca. Okolo smejúcej sa Anny lietal celý slovenský slovník najvulgárnejších výrazov, prekonávajúci aj Imiov.
Anna sa bláznivo a škodoradostne smiala. To sa jej podarilo! Účinnejšie ako zásah do srdca!
Priskočil k nej a schmatol ju za plece: „Ty si poslala ten anonym mojej žene?“
Nie, nie, podarilo sa jej pokrútiť hlavou.
Pustil ju, znechutený. „Povedz, nemôžeme sa my dvaja raz aj normálne porozprávať?“
„Hoci aj teraz,“ konečne vylovila vreckovku a poutierala si oči aj nos.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments