Čitateľský nedenník

Ivan Klíma: Moje první lásky

By Elena Eleková
7. mája 2013

klima Občas sa zamilujeme, lebo to potrebujeme. Do obrazu, do vône, do pocitu, do knihy, do autora…

Ivan Klíma ma očaril svojimi prvými láskami možno aj preto, že začala jar a ja som v poličke knižnice cielene hľadala niečo o láske – pravda, spĺňajúce isté literárne kritériá.

Šesť poviedok v súbore spája okrem témy citových vzplanutí aj reminiscencia na vojnové časy, holokaust, pretrvávajúci pocit ohrozenia a zároveň klíčiaci strach z novej ideologickej poroby, od ktorej si ako autor, tak aj mnohí jeho súčasníci, sľubovali nový svet.

Hrdina – rozprávač (značne autobiografického razenia) v nich prechádza rastom a zrením, ale vždy sa predstavuje ako plachý, uzavretý, rojčivý typ, ktorý má navyše i literárne sklony a z nich vyplývajúce tvorivé útrapy zobrazené so sebairóniou, ale i triezvou sebareflexiou.

Obraz lásky tiež prechádza metamorfózou od prvých slastných záchvevov hormónmi rozbúrenej mysle až k sebareflexii vlastného citu. Až na jedinú výnimku v zhode s vekom a naturelom hrdinu nedôjde ani k jeho telesnému naplneniu.

V prvej poviedke s názvom Miriam odohrávajúcej sa v gette počas vojny, rozprávač svoju milú ani len neosloví, v ďalších je to so slovným prejavom lepšie, ale gro všetkého tvoria stále vnútorné pochody, rozjímanie hrdinu o láske, jej povahe, dôsledkoch. Ráz rozprávania najmä prvých štyroch poviedok je dojemný, nostalgický, vyvolávajúci v človeku túžbu prežiť ešte raz tie pocity, ešte raz mať srdce čisté, otvorené a naivné ako hrdina, ktorý navyše verí, že všetko zlé sa skončilo vojnou (no nakoniec tiež dochádza k poznaniu, že vojnou všetko zlé vždy len vyvrcholí).
Tento všadeprítomný tieň minulosti dáva poviedkam aj iný rozmer a láske často príchuť balansu medzi životom a smrťou. Vo väčšine poviedok využíva Klíma reprodukovanú priamu reč, ale v poviedke Má vlast, nechá hovoriť svoje postavičky, ktorými ju zaľudnil „úplne priamo“ a sú to také tie dialógy, resp. repliky, ktoré si máte chuť zapísať. Napríklad ako úvahy starého sluhu Antona:

„Lidé mají v opovržení ty, kdo se nestydí, že druhému slouží. Ale kdopak z nich neslouží? I páni, čo vládnou, někomu slouží. Já si vždycky říkal: Ať člověk koná cokoliv, jenom když to koná s láskou. Bez lásky se nedojde spokojenosti. A právě podle ní nás jednou srovná ta jediná, nejvyšší spravedlnost.“

Alebo trefné proroctvo doktora Slavíka hrdinovmu otcovi horliacemu za komunizmus:

„Vy nejste zlý člověk, pane inženýre, vy určite věříte tomu, co říkáte, ale já bych vám nepřál, abyste se dočkal toho ráje, který ste nám tu vylíčil, aby ste v něm náhodou nemusel žít.“

Už v ďalšej poviedke hrdinovho otca, (tak ako i skutočného Klímovho) presvedčeného komunistu – uväznia jeho vlastní… Má vlast ma oslovila najviac – impresionistickým, jemne clivým obrazom prázdnin na českom vidieku s „werichovskými“ postavičkami a silným pocitom spolupatričnosti k nim, ku krajine, ktorý nenápadne, ale o to elegantnejšie vytlačil patetický patriotizmus. Najlepšie vychutnáte na lavičke v parku plnom vtáčieho spevu.

Poviedka Hra na pravdu vtiahne do pavučín lží, čo si o sebe ľudia rozprávajú a bolestné tajomstvo, ktoré sa vynorí len akoby mimochodom, má o to väčšiu silu.

Silne expresívna je aj poviedka Provazochodci.

„Láska je buď úplná, nebo ubohá,“ hovorí hlavná hrdinka v úlohe milujúcej a hrdina poznáva, aké závratne nebezpečné je, ak sa v citoch vydáme celkom nahor.

Ani na hravosť však autor nezabudol: v poviedke In camera caritatis (V pokojíku lásky) plnej latinských viet sa vrátite do čias ako z „obecního gymnázia“ a jeho atmosféra spolu s prvou školskou láskou rozveselí, rovnako ako simultánne literárne výtvory hrdinu.

S Přehradou sa definitívne dostanete na koniec s mladíckym dychom a možno začnete nenápadne uvažovať o zriadení, ktoré Klímovi zabránilo publikovať – aj tieto poviedky. I tak sa môže skončiť čítanie o prvých láskach.