„Božemôj! Čo mi to robí táto krajina? Odmieta ma. Skúmajme ju preto s odstupom, prizerajme sa, ako stráca svoju česť a život. A tie ostatné, čo pre mňa znamenajú? Cisárstva zanikajú. Nič nie je dôležité. Nech sa na to dívame z mystického alebo z osobného uhla, je to jedno. Zachovajme si chladnú hlavu. Obrňme si srdce. Čakajme.“
Irène Némirovsky milovala Francúzsko, hoci nikdy nepožiadala o jeho občianstvo. „Najkrajšia krajina sveta“ jej najprv poskytla azyl, vzdelanie, literárne pôsobisko a napokon ju vydala do rúk nacistických okupantov. A v roku 2004 jej ako vôbec prvej autorke posmrtne udelila prestížnu Prix Renaudot za literárne svedectvo o svojom temnom období.
Rukopis nedokončeného románového opusu Francúzska suita prežil polovicu druhej svetovej vojny v kufríku jej staršej dcéry Denise. Autorke sa, žiaľ, prežiť nepodarilo. Ako ruská emigrantka židovského pôvodu zomrela v Osvienčime 19. augusta 1942, nasledovaná svojím manželom Michelom Epsteinom, o ktorého márnej snahe zachrániť ju vypovedá priložená korešpondencia v závere knihy. V zúfalstve napísal dokonca i samotnému maršalovi Pétainovi a odpoveďou bolo jeho vlastné zatknutie. Dcéry Denise a Elisabeth, ktoré do konca vojny ukrývala opatrovateľka, čakali preto na rodičov na parížskej stanici Gare de l´Est, kam prichádzali vlaky s bývalými väzňami z koncentračných táborov, márne. Dlho potom nemali ani odvahu nahliadnuť do denníka viazaného v koži, ktorý s nimi prežil všetky útrapy. Keď sa k tomu Denise konečne odhodlala, zistila, že nejde o denník, ale o román. Elisabeth si ho už neprečítala, zomrela v roku 1996. Francúzska suita sa však stala bestsellerom preloženým do mnohých jazykov.
Románový opus mal obsahovať päť častí – Némirovsky sa inšpirovala Beethovenovou Piatou symfóniou. Kniha obsahuje prvé dve: Búrka a Dolce a ako bonus Némirovskej a Epsteinovu korešpondenciu a autorkine poznámky k rukopisu, najmä k ďalším pripravovaným častiam.
Búrka opisuje exodus Parížanov v roku 1940, Dolce príchod nemeckých okupantov do mestečka Bussy a spolužitie obyvateľov s nimi. Némirovsky umelecky dokumentuje udalosti, ktorých bola sama účastná v podstate súbežne s tým, ako sa diali a s neustálym pocitom ohrozenia a neistoty – či sa jej podarí román dokončiť a teda i prežiť… V tomto ohľade majú úvahy postáv o skončení vojny, jej ďalšom vývoji a samotné Némirovskej zápisky až mrazivú pôsobivosť.
Búrka nás privádza na prašnú cestu z Paríža plnú ľudí, áut, povozov, vracajúcich sa zvyškov porazenej francúzskej armády, sklamaných vlasteneckých ideálov a nízkych vášní a pudov pod ľahostajným júnovým slnkom.
Némirovsky popisuje dav na úteku ako stádo, z ktorého sa vyčleňuje niekoľko starostlivo vybraných protagonistov. Tí majú splniť autorkin zámer zobraziť, v podstate dosť stereotypné a v drvivej väčšine aj nelichotivé, reakcie osôb na hraničnú situáciu. Postavy sú originálne, plnokrvné, spracované takmer freudovsky. V osobe spisovateľa Gabriela Corta, či milovníka porcelánu Charlesa Langeleta alebo aj postavách klanu Péricandovcov predstavuje najmä vyššie kruhy parížskej spoločnosti, ktoré síce nešetrí, ale vľúdnejšie sa nestavia ani k najnižších vrstvám, či sedliakom. Chudoba má svoje zastúpenie väčšinou v davových scénach, sú to skôr štatisti dokresľujúci celý obraz, čo je ale pri jej pôvode (ako malá trávila letá vo francúzskych grandhoteloch a bola dcérou bohatého bankára) dosť prirodzené. Okrem toho, Némirovsky si, ako sama v poznámkach uviedla, dobre uvedomovala, že čitateľov bude zaujímať najmä opis života bohatých, že dostatočný kontrast k celkovej hrôze a biede vytvorí práve popisom ich relatívnej zabezpečenosti uprostred vojnového zmätku.
Neustále a až nepríjemné zdôrazňovanie obnaženej prázdnoty a bezcitnosti vrcholí na tejto ceste napríklad v scéne vraždy kňaza Philipa Péricanda jeho mladistvými zverencami z útulku, ktorých sa snaží dopraviť do bezpečia.
Búrka čitateľa okrem toho, že maľuje obraz exodu, zoznamuje s postavami, ktoré mali účinkovať v celom diele a neobsahuje silnejší nosný príbeh. Začína sa scénou zo zámožnej rodiny Péricandovcov – chystajúcou sa odísť z Paríža. A hneď tu som sa stala obeťou asociácií. Postava pani Péricandovej mi totiž okamžite čímsi evokovala Cudzinku Marie Kuncewiczowej.
Kuncewiczowa i Némirovsky obe poznali, čo je to emigrácia, vojna, ale predovšetkým poznali, čo je to byť nemilovanou dcérou svojej matky a tento nešťastný vzťah našiel odraz v ich tvorbe. A v oboch dielach sa objavuje tiež hudobný motív, hoci v odlišnom výraze. Némirovskej štýl je však strohejší, aj keď dostatočne bohatý. Nepotrpí si na príkrasy, úzkostlivo si stráži iba samotnú pôsobivosť, tóny necháva zaznieť aj doznieť. Majstrovsky narába s opisom psychiky postáv i prírody, na ktorú čitateľovi nedá podľa vzoru veľkých románov devätnásteho storočia zabudnúť. Opisy krajiny pribúdajú najmä v časti Dolce. V zhode s týmto názvom sa mení aj tón rozprávania a objavuje sa motív zakázanej lásky, ktorý však nie je nijako prvoplánový a ani sa neskončí typicky.
Némirovsky sa tu snaží vykresliť aj rozdiely, či skôr prejavy národnej príslušnosti, pričom nenadŕža Francúzom a nezatracuje Nemcov. Prejavuje tak úžasnú schopnosť odstupu, nadhľadu i empatie, keď sa snaží vidieť všetkých zúčastnených predovšetkým ako ľudí – vrátane okupantov, s ktorými podľa zápiskov bola nútená žiť aj sama pod jednou strechou. Napriek tomu o nich píše: „Prisahám tu na mieste, že nikdy neprenesiem svoju zlobu, nech je akokoľvek oprávnená, na skupinu ľudí akejkoľvek rasy, náboženstva, presvedčenia, predsudkov, omylov. Ľutujem tie úbohé deti.“
Némirovskej deti však nepoľutovala ani jej matka, keď ju po vojne požiadali o pomoc.
Nedokončené príbehy majú v sebe niečo fatálne. Pamätám si, že som ako dieťa čítala akúsi knižku z knižnice, kde chýbala posledná strana. Pri každej ďalšej návšteve som zisťovala, či sa neobjavil iný kus, ktorý by bol kompletný. Neobjavil sa. Francúzska suita vo mne vyvolala okrem frustrácie z nedokončenosti i pocit straty. A priznávam, že i strachu. Zvlášť v dobe, keď sa desivo ľahko hovorí o vojne, ako o možnom riešení súčasnej krízy. A zvlášť tým, ktorí ju nezažili ani v kasárňach.
O týždeň bude mať moja staršia dcéra päť rokov. Toľko mala mladšia Némirovská, keď jej matka zahynula. Vďaka vojne a holokaustu ostala Irène pre Elisabeth len snom, ktorý sa pokúsila zhmotniť aspoň v jej imaginárnom životopise.
Na epitafe si vraj priala mať, „napriek všetkej jeho márnivosti“, Carlylov výrok:
„Ako iné podobné osudy, ako všetky osudy, aj tento bol tragický. Veľké nádeje, šľachetné ciele. Za ťažkosťami a hromadiacimi sa prekážkami sa ukrývalo vznešené a odvážne úsilie. A výsledok? Smrť…“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.