Nie je to tak dávno. Slávnostne som prisahala, že kúpim iba knihu, ktorú niekto odporučil. Niekto dôveryhodný. Niekto s podobným vkusom a pohľadom na svet, krásu a … a niekto, kto ma pozná. Aspoň trochu.
Ibaže so mnou je kríž, keď príde na moje slabosti. Vidím nápis čokoláda, motorka, kone a ešte asi desať ďalších a je koniec. Podobne trpím na Japonsko. Takže, keď som objavila knihu od Amélie Nothomb V ohromení a strachu. Bože, tak ma zasvrbeli prsty! Kniha o stáži v Japonsku vo veľkej firme s tradičným riadením a organizáciou. Pohľad na vzťahy – personálne aj multikultúrne.
Autorkou je najpredávanejšia belgická spisovateľka. Že mi to netrklo skôr! Nebudem sa tu hrať na blbé blondíny a silných chlapov, ale pravda je taká, že väčšina spisovateliek-žien sa podala skôr na Danielle Steel ako na Agathu Christie. Ale ako som už bola bývala povedala i napísala, nedovtípila som sa. Knihu som kúpila a prečítala na jeden šup. Celý čas som neverila tomu, že to skutočne čítam. To je ďalšia moja slabosť – všetko dočítať a dopozerať do úplného konca. Dať poslednú šancičku. Drvivou väčšinou je to ukrutná strata času.
Priznám sa, že od autorky, ktorá prežila podstatnú časť života v Japonsku a jemu podobných krajinách, som ani nezďaleka nečakala taký kultúrny a osobnostný šok. A to nehovorím o tom, že otec pracoval v diplomatických službách …
Čudovať sa nad tým, že iniciatíva sa netoleruje, že žena sa presadí veľmi ťažko a ak sa presadí, bude si svoje miesto brániť zubami, nechtami, vnútornými smernicami a vlastne všetkými možnými, zásadne možnými zbraňami?! Ale pritom slušne, potichu a bez mihnutia brvou. Proste s gráciou. Hlavne sa nespotiť! No ja neviem… To je také lacné.
Pasáže úprimnej a absolútnej dezilúzie striedajú pasáže takmer dokonalého opisu citového rozpoloženia Japoncov a Japoniek so slušnou dávkou irónie. A potom zas rozčarovanie a mentálny kolaps.
Kniha je až neuveriteľne nesúrodá a zúfalo sa snaží udrieť na city čitateľa. Chce vyvolať, ja ani neviem, čo presne chcela kniha vyvolať – súcit s autorkou, hnev na nadriadenú, šok z pomerov?
Hlavná postava bola na posledných listoch tak protivná, že jediné, čo ma držalo v deji, bola viera, že konečne pochopí. Nestalo sa.
Celé je to zbytočne preafektované, preexponované, sebaľútostné, nevyrovnané a nedôveryhodné a teda absolútne nehodné času, ktorý som knihe venovala. Prečo to nevyšlo v EvitaPresse?
Najväčšie knižné sklamanie za posledné dva roky.
Prosím, ak nemáte 16 rokov a radi ružovú farbu, nechytať!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.