Predstavte, že prídete na návštevu k tete Kláre a tá vám ponúkne bábovku, vlastnoručne upečenú. Zahryznete a okamžite k svojej smole zistíte, že teta vás považuje za protivnú kozu, ale keďže je zo starej školy, donúti sa napriek averzii, ktorú cíti, upiecť koláč. Tiež zistíte, že vajcia pochádzajú z poľskej farmy, kde sliepky žijú biedny život trestancov, maslo je zo zadlženého slovenského družstva a vyrábali ho ustarostení ľudia, múka pochádza z mlyna v okrese Dolný Kubín. Takto približne by ste cítili, keby ste mali chuťové bunky vyvinuté ako Rosie, rozprávačka knihy. Túto schopnosť v sebe objavila na svoje deviate narodeniny, keď zahryzla do citrónového koláča, ktorý jej pripravila mama. Rosie vôbec nepovažuje to, že sa jej jazyk správa ako senzor pocitov za výhru. Naopak, jedlo sa pre ňu stáva utrpením. Nemá potrebu vedieť, čo sa skrýva za veselou fasádou matkinej tváre, za bratovou strnulosťou, na čo myslia kuchárky v školskej kuchyni.
Potom si predstavte, že vás strašne obťažuje ľudská spoločnosť. Že ste vždy na jednej strane vy a na druhej všetci „oni“, ktorí sa chcú s vami rozprávať, chcú, aby ste sa s nimi hrali, odpovedali na otázky, aby ste boli spoločenskí. A vás by to privádzalo do šialenstva a keďže ste nadaný fyzik, rozhodli by ste sa vyvinúť spôsob, ako zrušiť svoje telo. Naučili by ste sa miznúť. Toto robí Rosiin starší brat Joseph, zavretý sám v sebe na sedem západov.
Keď už si tak už predstavujete, skúste si predstaviť, že ste pekná žena, žijúca formálne uspokojivým spôsobom, ľúbená starostlivým a veľmi konvenčným manželom. Máte tendenciu snívať a tie sny sú nestále a premenlivé, ale je tu kotva, dve milované deti a muž, ktorého máte tiež svojím spôsobom rada. A tak navonok fungujete hladko a bezchybne, len vás trápi nespavosť a zhrýza nepokoj. Napokon sa nájdete. Začnete sa venovať umeleckému stolárstvu a napokon aj sympatickému umeleckému stolárovi. Nikto to nevie. Alebo to len nekomentuje.
No a nakoniec si predstavte, že ste manžel a otec. Viete, že vaši blízki sú zvláštni, že každý z nich má svoje tiché trápenie, o ktorom radšej mlčí. Viete to, ale máte ich veľmi rád, veľmi stojíte o to, zachovať svoju rodinu celistvú a tak sa tvárite, že nevidíte. Radšej veľa pracujete, príliš sa s nimi nerozprávate, pretože ste v rozpakoch a neviete ako a o čom. Ste však stále tam, dodržiavate rituály, ráno urobíte čaj, zatrúbite pri odchode do práce na klaksón auta, večer si pekne zrovnáte topánky a spoločne zjete večeru a potom sedíte pri televízore a kontrolujete účtovnú knihu. A dokonale schovávate vlastné tajomstvo, vlastnú schopnosť, ktorá vás desí.
Čo je vlastne dobrá rodina? Možno skupinka ľudí, ktorí sa majú radi bez podmienok, akceptujú sa takí, akí sú, ktorí si odpúšťajú, ktorí sa neopúšťajú. Iste, dá sa to definovať aj inak, dá sa snažiť o prevýchovu neštandardných členov klanu, bojovať a konfrontovať. Je však otázne, či tieto zdokonaľovacie snahy rodina vydrží. Rodina Edelsteinovcov to nemá ľahké. Každý svoju príťaž zvláda po svojom. Jeden akceptuje, druhý ignoruje, tretieho to láme.
Aimee Benderová láskavo sprevádza svoje postavy, nesúdi ich. Zvolila cestu magického realizmu, uvoľnila si tým ruky a mohla tak na bežný príbeh pozrieť z netradičných uhlov, dať čitateľovi priestor na vlastné interpretácie. Kniha rezonuje v hlave dlho po dočítaní. Láska, láskavosť, láskyplnosť, zapečené v melancholickom ceste, ozdobené hrozienkami zaujímavých nápadov, to je citrónový koláč, ktorý môže a nemusí chutiť, ale jeho chuť je zapamätateľná a iná.
Aimee Benderová: Zvláštní smutek citronového koláče Argo 2013
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.