Moje prvé stretnutie s Bartolomejom Slzičkom, Tatarkovým autobiografickým hrdinom sa odohralo v Prútených kreslách a nespomínam naň zle. Po rokoch sa s ním opäť stretávam v Písačkách pre milovanú Lutéciu. V knižke ilustrovanej imaginatívnymi fotografiami Petra Župníka od vydavateľstva Labyrint, ktorej obal ma bezpečne prilákal k polici v knižnici.
Čo ma čaká vnútri, som veľmi neriešila. Už informácia na záložke, že ide o najvýznamnejšieho slovenského spisovateľa 20. storočia, ma však mierne šokovala (najmä, ak je to na záložke knihy, ktorá vyšla viac ako 10 rokov po revolúcii prvýkrát v českom vydavateľstve).
Úryvkom z poézie českého básnika (môjho i Tatarkovho obľúbeného) kniha začína:
O mnoho nejde deštěm kamenným
Nechat si rozbít tvář
a duši neporanit
od narození po smrt pršívá
žulové deště máčejí nás v nit
Po krátkom úvode v mierne politickosatirickom tóne sa text prehupne do šťavnatej, eroticky až poctivo pornograficky ladenej ódy na akúsi Lutéciu. Kým som prekonala prvotné prekvapenie, začalo z nej presakovať podložie – spoločenské i psychologické.
Predstavme si účinkujúcich:
Jeden muž – starý, neustupujúci zo svojich pozícií, nezlomný vo svojom presvedčení a predsa tak trochu zlomený a krehký. Spisovateľ. Väzeň vlastného národa a presvedčenia. Živá obžaloba diktatúry, pošliapanej zvrchovanosti.
Jedna žena – mladá, ľahkonohá, ľahkovážna, ľahkých mravov – povedali by sme aj dnes, keď by rovnako ako vtedy, mohla byť aj slobodomyseľnou a nezávislou. Žena prefiltrovaná očami tohto muža a prechádzajúca v nich metamorfózami toho, čo môže stretnutie s ňou pre neho znamenať.
Žena – ako už mnohokrát v slovenskej i svetovej literatúre – ako symbol. Má mnohé mená (Parízia, Nataša, Natália, Saša, Letícia), k mnohému je prirovnaná. Mnoho, mnoho slov. Veľa z nich sa opakuje. Ale viaceré som prvýkrát ochutnala práve tu, na stránkach pozoruhodnej knihy, o ktorej som si povedala: áno, takto môže/má písať najvýznamnejší slovenský autor 20.storočia, za toto by sa nehanbila ani európska literatúra.
Iste nie je náhoda, že kniha vyšla v českom vydavateľstve v slovenskom origináli – prekladateľské úsilie by jednak zaslúžilo medailu, jednak by textu nepochybne čosi, ak nie veľa, ubralo. Sám autor pripája aj pre slovenského čitateľa slovník pojmov (schválne – viete, čo je to vozdra?). Niektoré sú jeho výtvorom a svojou zvukomalebnosťou a opakovaním sa nezmazateľne vrývajú do pamäti. Jazykom ma Tatarka vskutku očaril. Jazykom, ktorý sa hrá, spoznáva, reflektuje, ide na koreň, často doslova a do slova. Jazykom, v ktorom sa žije – zápasí i miluje.
Aj milovanie s Lutéciou – to je predovšetkým slovná extáza; ako sám autor píše – písanie samo je rozkoš. A tu presakuje spisovateľ, človek, ktorý v živote „získal taký zvyk, vyjadrovať sa o sebe každý večer, dokonca si písať opovrženie voči sebe na papier“, čo mu dovolilo „mávnuť nad sebou rukou dokonca vôbec nie beznádejne.“ Človek, pre ktorého byť umelcom, byť spisovateľom, to je tiež otázka sebapoznania a sebauvedomenia.
Kniha sa tak postupne stáva štylizovanou autobiografiou, výpoveďou jedinca, ktorému zabránili hovoriť. A tak píše – o všetkom. Píše Lutécii, píše všetkým, ktorých nemôže osloviť. Žaluje sa, a napriek tomu čitateľa nezahltí sebaľútosťou. Voda tečie, bolesť bolí.
Z otvoreného, epikurejského opisu telesnej intímnosti presvitá túžba po skutočnej blízkosti.
Dôvernosť dvoch tiel sa stáva katalyzátorom uvažovania o sebe, o svete.
Nerob mi psychoanalýzu, vraví v istej chvíli Lutécia. Ale on, Bartolomej Slzička, nepotrebuje Freuda, aby sa sám seba opýtal: Čo je to v tebe, že ťa vzrušujem? namiesto: Čo je to vo mne, že ťa vzrušujem? Nechýba mu prirodzená múdrosť a napriek tomu, že v knihe neexhibujú citáty slávnych a nevŕšia sa košaté pravdy na nekaždodenné použitie, cítiť z riadkov sčítanosť i rozhľadenosť.
Ďalším odtieňom rozprávania – zaujímavým zvlášť v dnešných časoch nacionalistického extrémizmu a všerozpúšťajúceho globalizmu súčasne – je Tatarkovo „národné povedomie“. Dalo by sa vystihnúť ako jeho schopnosť odpovedať na otázku, načo je taký malý národ, ako sme my, Slováci, na svete.
Tvrdošijná zasmušilosť obyvateľa Tatránie, ktorý sa nechce vyvyšovať, ale ani pokoriť, ba ani odísť, svojím spôsobom dojíma.
Hrá u mňa v jeho prospech aj v jeho imaginárnom spore s Kunderom – v náhľade na ženy, na životnú podstatu.
Proti neznesiteľnej ľahkosti bytia stojí neúprosné vedomie významu vlastných rozhodnutí a slov.
Voči čistokrvnému intelektuálovi stojí muž, ktorý spal so zvieratami a zachoval si zmysel pre absolútno; proti úspešnému emigrantovi zapovedaný karpatský pastier.
V istom zmysle je to aj súboj o Lutéciu – Lutéciu, ktorá vedie v Paríži s Kunderom dlhé rozhovory, ale do hlavy si dávno, ešte ako dievča, vzala divokého Tatára. Zvláštny „milostný trojuholník.“
Všetky jeho strany tvoria slová. Tie Tatarkove sú živé a teplé, nevyumelkované, tepú ako krv v žilách prítulných zvierat, ktoré dobrý karpatský pastier zháňa k sebe. Nič iné, ako sám v závere hovorí, nemá.
Pre mňa, pre mňa láska nie je stavom, súvislým, požehnaným – láska je mi tvorbou, výrazom. K tomu, aby som ju vyjadril, nemám nič – drevo, kameň, bohatstvo, moc – mám iba slová…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments