Život je niekedy pekný srandista. Za to, že je v mojom spisovateľskom top liste i John Irving, môže vlastne Mestečko Pleasantville.
Vravíte, že tento rozkošný film predsa nenapísal žiadny Irving? Ja viem, že nie – hral v ňom ale Tobey Maguire, toho zase obsadili do sfilmovaných Zásad muštárne – a sme v cieli. Ale ktovie, možno by sa ku mne jeho knihy dostali aj z inej strany.
Najprv som si myslela, že tento autor už dávno umrel. Jeho meno silno pripomína klasikov z maturitných otázok, a ani príbeh z muštárne nehovoril, žeby išlo o súčasníka. Lenže on si, beťár jeden, stále žije a dokonca píše. Navyše, vyberá si témy, ktoré by jeho generácii (má už po sedemdesiatke) pekne dvíhali žalúdok, keby sa ich priamo nedotýkala.
Čo by ste, napríklad, robili, keby ste zistili, že váš syn je gay? Ale pravdu – no zabili by ste ho? Isteže nie, a ani John Irving to nespravil. Vzal si mladého nabok vraviac synku, vieš ty čo? Napíšem o takých, ako si ty, knihu.
Výsledok jeho lásky k potomkovi je už na pultoch kníhkupectiev a volá sa V jednej osobe. Pochopiteľne, v hlavnej úlohe vystupuje homosexuál. Vlastne nie, pomýlila som sa – je to bisexuál. Ľudia si to často pletú – a keby len plietli, sú z toho celkom paf. Bisexuál je skrátka niekto, komu netreba celkom veriť. Aha:
„Moji priatelia medzi gaymi nepozerali na moju bisexuálnu existenciu vľúdne; buď odmietali uveriť, že sa mi ženy naozaj páčia, alebo mali pocit, že svoju homosexuálnu orientáciu neberiem vážne (alebo že si nechávam otvorené zadné dvierka). Pre väčšinu heterosexuálov je bisexuál jednoducho gay. Jediné, čo na bisexuálovi registrujú, je to, že sa mu páčia chlapi.“
Ten, kto čítal Irvingove predchádzajúce knihy, očakáva medvede, čudných trpaslíkov alebo aspoň niekoho magického z cirkusu. V tomto románe síce medvede nájdete, ale iba ako označenie pre gayov, ktorí uprednostňujú chlapský pivno-bruchato-chlpatý vzhľad pred zženštelo zdvihnutým malíčkom pri popíjaní kávy. Opäť sa tu zápasí, ako inak. V každej jeho knihe sa musí zápasiť, lebo však Irving tento šport miluje.
Inak je to pútavo napísaný príbeh muža, ktorý bojuje s predsudkami provinčného mestečka šesťdesiatych rokov. Dievčatá v ňom nesmú chodiť do rovnakej školy ako chlapci a obecné divadlo obsadzuje do ženských postáv mužov. Hádam neprezradím pointu, keď poviem, že niektorí sú tomu celkom radi.
Nesmelý mladý William vyrastá bez otca, o ktorom oficiálne nikto nič nevie a zároveň vedia všetci všetko (tento alebo podobný príbeh sa vyskytuje v mnohých Irvingových románoch – tipnete si, prečo? Irving sa totiž v skutočnosti narodil ako Winslow).
Keď sa Billy riadením osudu dostane prvý raz do miestnej knižnice, zaľúbi sa nielen do pani knihovníčky, ale aj do svojho otčima. Samozrejme tajne.
Od tých čias sa pomaly prebíja dospievaním. Bojuje nielen so skostnatelou a nudnou ženskou časťou rodiny, ale najmä so sebavedomým a a arogantným spolužiakom Kittredgeom, ktorého spolu so svojou najlepšou kamoškou Elaine obaja milujú.
John Irving píše skvelo – dej ubieha tak, že sa tešíte, čím vás zase prekvapí. Raz švihne do textu niečiu smrť, inokedy príchod tajomného človeka na scénu, v každom prípade sa tešíte na ďalší deň, keď si budete môcť opäť sadnúť ku knihe.
Jediné, čo mi na jeho štýle trochu prekáža, sú odbočky od deja. Spisovateľ ich zvykne vraziť do kapitoly akurát vtedy, keď sa chystá prezradiť nejakú pikošku. Tentoraz sú to celé odseky týkajúce sa Shakespearových či Ibsenových divadelných hier, ale dá sa to prežiť (najmä ak ich mnohokrát preskakujete ako ja). Zato tá pikoška potom stojí za to.
Irving sa nebojí nechutností. Keď som kedysi videla (a vzápätí čítala) Zásady muštárne, celkom slušne ma z miery vyviedol príbeh o černošskej dievčine zneužívanej vlastným otcom. Asi som dospela či čo – lebo tentoraz ma neprekvapilo nič. Ani priateľská služba matky, ktorá chcela syna zaučiť v sexuálnej oblasti, ani nadužívanie slova penis v texte. Treba totiž povedať, že spisovateľ si pred klávesnicu servítky nekládol – verné opisy (aspoň myslím, že verné) z prostredia transvetitov či homosexuálov zdvihnú asi mnohým svätuškárom žalúdok. Lenže ten príbeh – ten vás prevalcuje, aj keby ste boli neviemakí konzervatívci.
William sprevádza čitateľa viac ako polstoročím – vráti sa k II. svetovej vojne, spomenie atentát na Kennedyho, prežijeme s ním (a to doslova) epidémiu AIDS, až kým neskončí ako šesťdesiatnik v roku 2011. Už som to tu kedysi písala, no milujem takého viacročné ságy. Aspoň viem, či bolo zlo potrestané a dobro… no však viete, čo asi.
PS: Aby ste si nemysleli, že som k Johnovi Irvingovi nemiestne nekritická. Hoci Svet podľa Garpa a Modlitbu za Owena Meanyho považujem ta vrchol tvorby, jeho Štvrtú ruku som kedysi dočítala len do štvrtiny a prestala ma baviť. Neviete niekto, ako to skončilo?
Dakujeme portálu Raj Kníh za poskytnutie recenzného výtlačku.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments