Ready Player One – Hra sa začína

Dám vám test. Don´t worry, je krátky:

Aké zvuky by ste počuli
pri prehrávaní magnetofónovej kazety
s nápisom Pac-man?

Do ďalšieho kola postupujú všetci, ktorí aspoň matne tušia, čo je magnetofónová kazeta. Druhá otázka:

Vieš nájsť 42 rozdielov medzi pojmami
Star Wars a Star Trek? 

Ak neviete, dostanete ešte jeden život.

Prečo práve 42?

Budem milosrdná, vyhrali ste všetci. Len som vás chcela uviesť do spôsobu, akým sa odvíja dej knihy Ready Player One.
Spisovateľ Ernest Cline v nej nevymyslel nič svetoborné. Ide o klasickú naháňačku za pokladom, pri ktorej treba bojovať, plniť úlohy a prejaviť zručnosť, inteligenciu a vedomosti. Poklad je až neskutočne skutočný – ide o dedičstvo po miliardárovi Jamesovi Hallidayovi, ktorý je strojcom virtuálnej siete OASIS. Pri jeho hľadaní však nemusíte ani len vstať z kresla – vlastne v ňom sedieť musíte. Súťaž sa odohráva po roku 2039 a v nej všetko funguje zásadne vo virtuálnej realite. Opäť nič špecifické, Matrix tu už stotisíckrát bol a pochmúrna budúcnosť, v ktorej chýba ropa, jedlo či medziľudské vzťahy, je už hádam povinnou výbavou sci-fi literatúry.

Na jednej strane sú tu teda „dobrí“, v tomto prípade nezávislí súťažiaci, tzv. lobovci. Nemajú peniaze ani svetlú budúcnosť, sú však fanúšikmi počítačových hier a usilovne študujú všetky detaily Hallidayovho životopisu z osemdesiatych rokov 20. storočia, v ktorom to všetko začalo – nikdy totiž neviete, či nie sú kľúčom do ďalšieho levelu.
Hádajte, kto je na strane zla? Netreba dlho premýšľať – iste to musí byť niekto z nejakej strašnej bohatej korporácie , kto chce ovládnuť svet a neštíti sa pri tom porušovať pravidlá (a nie, tentoraz s tým nemá nič spoločné ani Soros, ani slobodomurári, ten niekto sa volá Nolan Sorrento). Viac

Manuál nehôd a chýb pre… pre koho vlastne?

To som zase dopadla.
Vlastne nie ja, ale džemový chlieb. Pochopiteľne dopadol presne tak, ako sa to dalo na základe vesmírno-gravitačných vlastností džemom natretého chleba čakať. Keď som sa poň zohla, trafila som lakťom pohár.
Utierali ste už niekedy mlieko z dlážky? Cítite v duchu tú kyslastú pavôňu? Vravím si, nešťastnica jedna, neostáva ti nič iné, len sa do toho pustiť, nech to tu neobsmŕda.
Murphyho zákony fungujú stopercentne – ak chceš niečo pred niekým utajiť, bol by v tom čert, aby ťa akurát nenačapal. Do kuchyne teda pribehlo dieťa, len toť nedávno poučené o nutnosti dávať si bacha na plné poháre mlieka, i vraví: „Sa ti to rozlialo, mami?“ Už-už som mala na jazyku ľudové porekadlo o tom, čo je dovolené volovi, a čo bohovi, keď tu dietko zajasalo: „Aha, veď toto tu je Harry Potter!“ Kukla som sa na to dlážkové veľdielo a veru hej. Bol tam. Aj s paličkou. V tej chvíli ma fyzikálno-chemické vlastnosti mlieka donútili zlikvidovať toto utešené výtvarné dielko.

Možno preto som bola celkom zhovievavá, keď sa mi do rúk dostala knižka Američanky Keri Smith Urob totálny chaos – manuál nehôd. No, uhm… knižka nie je to pravé slovo. Zošitok je to. Motiváciou posadnutí amíci totiž dokážu vydať ako knihu čokoľvek. A keď vravím čokoľvek, myslím tým aj toto:

Pleseň

1. Nájdi niečo, čo rýchlo splesnivie. 2. Vlož to do vrecka a do knihy. (Poznámka: Nič pre útlocitných.)

Viac

Listy Oľge, tentoraz o ochrane vo vlaku

Tak nám Ondro Dostál predložil zákon v Národnej rade SR, pani Müllerová, povedal by Josef Švejk, keby bol napríklad asistentom niektorého z opozičných poslancov – ale vlastne aj niektorého z koaličných, lebo obidve skupiny sa úspešne navzájom ignorujú pri plnení svojho poslaneckého sľubu – lebo, pani Müllerová, pokračoval by Josef Švejk a ďalej by si mastil boľavé koleno heparoidom, lebo na obale ktoréhosi bioaktívneho balzamu si nevšimol, že na stuhnuté a bolestivé časti tela sa vmasíruje KVAPKA prípravku a nie niekoľkocentimetrový slíž, a už to NIKDY VIAC neurobí – sranda je, že v tom sľube poslanci „sľubujú na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života“ – a nie je tam v tom sľube nič o tom, pokračoval Josef a obaľoval si natreté koleno celofánom, lebo sviňa heparoid sa nevpíja do pokožky a treba ho ešte uchytiť plastickým obväzom, ale keďže Josef hrával hokej v takom vzdialenom detstve, že sa chrániče na nohách prichytávali práve takýmto obväzom a mladšie ročníky povinne pred tréningami šulkali rozvinuté obväzy do tuhých valčekov starším spoluhráčom, takže teraz mu robota išla od ruky a obväz preťahovaný cez koleno rýchlo dostával žiaducu podobu – teda nie je v tom sľube nič o tom, že plniť povinnosti v záujme občanov SR sa vylučuje s možnosťou, že zákon na uvedenie do života predloží opozičný politik, teda, Oľga, konečne sa dostávam k tomu, čo sa malo stať základom predohry k pragmatickému riešeniu toho, okolo čoho sa točia slovenskí poslanci a politológovia a politici a analytici a pozorovatelia a žurnalisti už niekoľko týždňov ako zhulení Komančovia okolo bojového totemu kdesi v oblasti Llano Estacado, teda čo so skupinami ĽS-NS, keď si kúpia cestovné lístky, nastúpia do vlaku a nerobia nič iné, iba vyvolávajú dojem, že ak bude treba, zasiahnu – a dokonca, ak zasiahnu a prekazia trestný čin, iba spacifikujú útočníka a zadržia ho dovtedy, kým nepríde polícia, nemožno im prišiť žiadnu protizákonnú činnosť, ako povedala odborníčka na trestné právo Lucia Kurilovská, podľa ktorej existuje tu teda takýto inštitút, na ktorý sa môžu odvolávať, povedala Lucia a ako poradkyňa ministra vnútra dodala aj to, čo vidí aj ten, čo radiť nemá v pracovnej náplni, že „nie je možné v normálne fungujúcej spoločnosti si takýmto spôsobom vytvárať určité skupinky, ktoré nie sú zaregistrované, nemajú žiadne právomoci či kompetencie. Takéto skupinky nemôžu konať ani s úmyslom šírenia určitej ochrany a brať spravodlivosť do vlastných rúk“, povedala Lucia a hoci jediné, čoho sú schopné štátne orgány, je zrejme čakať, či sa Kotlebovým bojůvkam (áno, čechizmus som na vás vytiahol, chlapci, neseriem sa s tým, nabudúce aj krištáľovú noc spomeniem), či sa teda Kotlebovým bojůvkam nevymkne situácia spod kontroly – lebo že sa vymkla spod kontroly civilizovanej časti spoločnosti, ktorá očakáva ochranu cestujúcich od prepravcu a štátnych orgánov, a tá nechodí, nechodí, čo je s ňou, je asi zrejmé, nechodí, hoci má v náplni a sľube pomáhať a chrániť, a kto pomáha a chráni tých, ktorí odmietajú tento náckovský spôsob ochrany a očakávajú iný spôsob, lebo na nenáckovský a európsky a civilizovaný a kompetentný a profesionálny spôsob ochrany sa tomuto nefunkčnému štátu skladajú dnes a denne a nehovorte, že tie dve ministerstvá, vnútra a dopravy, nemajú na to, aby si s týmto problémom poradili. (Ťuk, ťuk, ťuk – počujete, Oľga? To rastú preferencie kotlebovcom a kollárovcom všade tam, kde zlyháva štát a jeho orgány – lebo kde sa nedarí štandardným riešeniam, darí sa riešeniam neštandardným, také je to ľahké.)
Viac

Adriana Macháčová: Prečo práve ja?

Malá sonda do osudov troch mladých žien, ktoré čelia poznaniu, že v prvom rade musia nájsť silu samy v sebe. Romana, Darina a Jana zvádzajú pomyselný boj s prázdnotou skutočného života a takmer padnú na úplne dno. Prvej sa pre odmietavý postoj po brutálnom znásilnení rúca nádejný vzťah len preto, že nedokáže byť imúnna voči spomienkam. Druhá žije s pocitom, že o každom jej nadýchnutí rozhoduje niekto iný a snaží sa dostať zo zošnurovanej pasce medzi štyrmi stenami. Tretiu zas čoraz viac rozleptáva samota a osamelá sa rozčarovane obzerá vôkol seba po šťastí, ktoré plynie kdesi pomimo nej.
Zbavia sa priateľky ťarchy, ktorá ich zväzuje a začnú nové a šťastné životy?

Ak ste si román Adriany Macháčovej nestihli kúpiť na pokračovanie v časopise Slovenka, máte jedinečnú príležitosť stiahnúť si ju TU na Sieťovke.

***

Romana pokrčila nohy vo vani, zatajila dych a zošuchla sa pod hladinu. Cítila, ako sa potí, uväznená v horúcom kúpeli si želala, aby jej skolabovalo srdce. Otvorené oči ju rezali, voda jej zaplavovala uši. Na hladine ako spletené riasy plávali Romanine plavé vlasy.
Spamäti si prešla rozmočeným ryhovaným bruškom ukazováka po dlhej jazve na stehne. Striaslo ju odporom. Je ako červík, zružovená dážďovka, trauma, ktorá jej ničí život.
Z nosa jej unikali bublinky, na hrudi pocítila tlak. Keby sa mi podarilo vytisnúť z tela bolesť, strach a najmä spomienky, priala si. Keby sa rozplynuli ako tie bublinky… Zhodila by som z pliec tú odpornú ťarchu, čo ma gniavi, vyhnala z duše hnus, ktorý ma dusí deň čo deň.
„Znásilnená…“ vydýchla z pľúc posledný vzduch a chvatne sa, lapajúc dych, vynorila.
V kúpeľni stúpala para. Postavila sa a uhýbajúc očami od svojho odrazu vo veľkom zarosenom zrkadle, vystúpila z vane.
Pohľad jej padol na poličku s tabletkami diazepamu zoradenými za sebou ako malé smotanové gombíky na hodvábnej blúzke. Ležia tam od predpoludnia, čakajú, kým naberie dostatok odvahy, aby ich pohltala.
Pristúpila bližšie a mokrou dlaňou zmietla diazepamy na zem.
Videla ho. Už vie, kto to bol. Stretla muža, ktorý ju znásilnil, pošpinil, vryl do nej poníženie, pripravil ju o lásku, priateľov aj spánok, a zanechal jej len tieň trápenia.
„Je čas,“ šepla a zakrútila sa do mäkkej frotírovej osušky.

Prečo práve ja? – PDF

Zabijak Anders, ktorý nesklamal

Ak ste boli nadšení Storočným starčekom a sklamaní Analfabetkou, ste tu správne.
Že neviete, o čom hovorím? Neverím. No dobre, že ste to vy, tak špeciálne pre vás začnem nanovo (vy ostatní si zatiaľ dajte kávu alebo vyneste smeti).

Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol bol prvý megabestseller švédskeho spisovateľa Jonasa Jonassona. Sotva prevalcoval bránice čitateľov celého sveta, už ho sfilmovali, takže bolo otázkou času, kedy milého autora vydavateľstvo prinúti spísať ďalšiu knižku. Pochopiteľne rovnako zábavnú. Spomínate si ešte z detstva na povinné čítanie? Tak vedzte, že oveľa horšie je povinné písanie. Nečudo, že na trh prišla v postate identická kópia, v ktorej rozkošného starčeka vystriedala čudná dievčička bez základného vzdelania. Bez bázne a hany sa musím priznať, že som Analfabetku, ktorá vedela počítať nedočítala. Nudila ma.

Čudujete sa, že som k novinke Zabijak Anders a jeho priatelia pristupovala s pocitmi dieťaťa hľadiaceho v jedálni na pľúcka v smotane?  Už to, že ten titul neznel klasicky ako Nejaký niekto, ktorý niečo niekde dokázal bolo celkom príjemným osviežením. Dlhé názvy sú skrátka Jonassonova špecialita a musím uznať, že je to stále lepší spôsob tvorby názvu ako Nespútaná (divoká, vášnivá, tajomná, skrátka nejako vymletá) žena či Upírske hocičo.
Tak som sa pustila do čítania.
Ste zvedaví, ako to dopadlo? Nebudem vás napínať. Bolo to výborné, metaforické, ironické, trefné, vtipné, vážne a vôbec. Presne ako s tými pľúckami, ktoré sú napriek svojmu vzhľadu delikátnou lahôdkou. Užívala som si každú stránku. Ba čo stránku, každú vetu. Viac

Veľká noc je najkrajší sviatok v roku. Krajší, ako Vianoce

Ženy všeobecne nemajú rady Veľkú noc. Ja ju mám zo všetkých sviatkov najradšej.

Ako mladé dievča – už je to za nami, nemala som rada veľkonočné sviatky, podobne ako všetky moje príbuzné a kamarátky. Čoby tínedžerka očakávala som príchod šibaniachtivých spolužiakov, tasiacich korbáče, Pitralony a nivočiacich rodičovské koberce litrami povylievanej vody. Spolužiaci neprišli ani raz, spomínam si na nejakého syna predškolského veku susedy z neviemktorého poschodia s igelitkou a výrazom lačným po kindervajci a piatich vtedy ešte korunách. V škole som sa nemohla chváliť počtom modrín po korbáčoch, čo by mohlo byť zárodkom budúcich depresívnych stavov, keby na tom neboli aj ostatné spolužiačky podobne. Jednoducho, naši chalani boli leniví a šibať spolužiačky nechodili. Zato o pár rokov neskôr, čoby už stredoškoláčka s frajerom z dediny, som si užila šibačky a hlavne oblievačky viac, než mi bolo milé. Vedrá vody, vyliate na hlavu hneď po otvorení dverí, boli to najmenej. Ničím výnimočným neboli ani kúpačky vo vani plnej studenej vody, do ktorej ma mládenci preniesli priamo z postele ešte v nočnej košeli… A po vysušení a prezlečení ešte raz… S pribúdajúcimi rokmi šibačov ubúdalo a keď môj drahý syn vyrástol natoľko, že nepotreboval sprievod matky, aby sa prepravil za šibaniahodnými dievkami a žienkami, začala som vnímať Veľkú noc inak, ako nutné zlo. Odkedy chlapec chodí šibať sám, Veľká noc je pre mňa sviatkom a nie niečím, čo treba pretrpieť. Viac

Tom Fox: Dominus

Už dávno som nebola tak naštvaná, ako po prečítaní tejto knihy.
Viete, keby to bola somarina, tak ju niekde v tretine prestanem čítať a viac po nej neštekne pes. Toto bolo zákernejšie.
Totiž – od začiatku ma Dominus bavil a vôbec nie preto, že ho vydavateľ prirovnával k bestsellerom Dana Browna (nemalo ma to vlastne varovať?). Spisovateľ Tom Fox skrátka použil na čitateľa niekoľko zaručených lapiek. Príbeh situovaný za nám nedostupné vatikánske múry. Dobre vybratú dvojicu hrdinov, ale zase nie je príliš ideálnu. A do tretice detektívny príbeh s tajomstvom, ktorého odhalenia sa takmer neviete dočkať. Dej mal navyše správnu dynamiku, čo je v takomto type literatúry základ úspechu.
Fakt som sa na to každý večer tešila.

Lenže dnes, pár hodín po prekonaní cieľa, som nahnevaná. Nič z toho, čo čitateľ unavený všedným životom od dobrej oddychovky očakáva, sa nekonalo.
Žiadne vysvetlenia, žiadna katarzia. Len strieľačky ako v béčkovom filme. Autor sa s vysvetľovaním tajomstva v príbehu nebabral. Úplne zbabelo zvalil jeho riešenie na… (ak nechcete vidieť pointu, zakryte si pri nasledujúcej vete oči).
Vyriešil ho lacným zázrakom. Žiadne spokojné výdychy čitateľa, že všetko zapadlo do seba ako ozubené kolieska. Zlé zmizlo (alebo ho zastrelili), všetci sú happy. Hotový raj na zemi.
Škoda.

Viac