Toto nie je recenzia na Škandál v lepšej spoločnosti

Škandál v lepšej spoločnosti-obálkaNemôže to byť recenzia, pretože priateľom recenzie nepíšem, mohli by ma obviniť zo zaujatosti. Čítať , frflať alebo chváliť, to mi môj osobný kódex našťastie nezakazuje.

Lepšia spoločnosť z názvu knihy by nemala byť vulgárnym slovným spojením. Žiaľ, akosi sa nám posunuli pojmy a ovplyvnení Smotánkou a sociálnymi sieťami si pod tým predstavíme zmes mužov s vplyvom a prostriedkami a umelohmotných žien, odsatých, pripumpovaných a stále pripravených. Ponuka a dopyt, lov a ambície, všetko zbytočné šup pod kolesá a na odpadovú skládku. Toto ale nie je skutočná dobrá spoločnosť, toto sú ambicouzi, ako svojho času napísala spisovateľka Zdena Frýbová. Dobrá spoločnosť je morálna elita, s charakterom, integritou, vzdelaním, istou mierou zdržanlivosti. S tuto vzácnou odrodu sa v knihe dua Adriana Macháčová – Róbert Dyda nestretneme.

Autori vytvorili príbeh, ktorý vyzerá ako keby ho písali na základe skutočných udalostí. Žiaľ, realita je rovnako hnusná, ako ľudské charaktery ich postáv, často omnoho horšia. Príbeh ambiciózneho advokáta, lídra novej strany, ktorá má nakročené k významnej pozícii po blížiacich sa voľbách, je príbehom mnohých rýchlokvasných strán v našej krajine. To, že naspeedovaní muži potrebujú ako jeden z dôkazov svojej superiority aj trofejnú milenku, je samozrejmé. Zasa viď denná tlač. To, že manželka je často vyblednutý tieň s ústami v tvare depresívnej podkovy, je tiež dostatočne fotograficky zaznamenané. Hromada príživníkov, závistlivcov a polobláznov sa okolo tých mocných vznáša ako muchy nad …. veď vieme.

Viac

Slovenský volič, záhadná čierna skrinka

Person voting
Person voting

„Prečo ľudia volili tak, ako volili? Prečo milovali a potom zase opúšťali politické strany a ich lídrov, aby si vzápätí našli nových? Aké vzorce volebného správania sa na Slovensku vynorili a aké boli a aké sú profily voličov rôznych strán? O volebnom správaní sa v uplynulých rokoch napísali stovky štúdií a analyzovali tucty výskumov. Napriek tomu ostáva slovenský volič v mnohom záhadnou čiernou skrinkou, klbkom ťažko pochopiteľných motivácií, neraz skôr príkladom pre psychoanalytika ako sociológa.“

Napísala sociologička Oľga Gyarfášová v texte Voľby a voliči, uverejnenom v roku 2010 v publikácii Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (IVO, Kalligram 2010). Teda ešte pred voľbami v roku 2010, ktorými sa dostala k moci vláda Ivety Radičovej. Odvtedy prebehli na Slovensku ešte troje parlamentné voľby (2010, 2012 a 2016) a už teraz sa teším, ako budú sociológovia a politológovia a filozofi a analytici a psychoanalytici a komentátori písať o rozhodnutí slovenských voličov v marci 2016.

S touto licenciou na porovnateľný neúspech začudovaného Janka – v pozícii športového redaktora a zostavovateľa prílohy O knihách v denníku Sme – si dovolím ponúknuť niekoľko krátkych poznámok a postrehov – navyše, veľmi sa mi hodia do relácie Rádia Lumen Zaostrené, kde budem v pondelok 7. marca s Janom Baránkom glosovať, čo sa (nám) prihodilo v tú sobotu 5. marca.

Na úvod sa budem citovať, lebo nič výstižnejšie som sa doteraz nedočítal – „keby som to mal zjednodušiť, tak poviem, že štandardné strany dlhodobo srali na voličov a oni sa teraz vysrali na štandardné strany“ (čím myslím strany ako KDH, Most-Híd, SDKÚ – DS, Smer – SD). Áno, aj Smer začleňujem medzi strany, na ktoré sa vysrali ich voliči – pád z 1 milióna 134 280 hlasov v roku 2012 na 737 481 v roku 2016, t.j. o 396 799 voličov menej, sa inak pomenovať nedá.

A ešte, žeak najviac získali tí, čo najviac odmietali Fica, pochopia to tí, čo chcú s ním ešte stále vládnuť“?

A ešte, že máme na výber dva zlepence (čo konštatujem s osobitnou chuťou – Ficov a Sulíkov). Že preferujem ten Sulíkov zlepenec, je snáď pochopiteľné.
Viac

Ako Nemci a Angličania odhŕňajú sneh

pregnant-393364_640

V Nemecku odhrabávajú sneh. V Nemecku až príliš oduševnene odhrabávajú sneh. Na začiatok malá odbočka od materskej témy. V Nemecku má každý bytovka svojho domovníka, ktorý je okrem iných vecí zodpovedný za odhrabávanie snehu a všetci domovníci to robia náramne poctivo. Znamená to, že ak v noci trochu nasneží, buďte si istí, že o piatej ráno sa z činžiakov vyhrnú všetci domovníci a pustia sa do čistenia chodníkov. Nepomáhajú im pritom len lopaty, vyzbrojení sú malými zhŕňačmi, ktoré hučia a svietia. A keďže v Nemecku sneh v zime cestárov na rozdiel od Slovenska nezaskočí, k malým zhŕňačom sa pridajú aj veľké zhŕňače z komunálnych služieb. Takže ak náhodou nesledujete počasie a neviete, že v noci snežilo, o piatej ráno sa to zaručene dozviete z hluku pod oknami. Teda, ak máte smolu, že máte ľahký spánok ako ja a bývate na prvom poschodí, spálňové okno nad vchodovými dverami.

Naša slečna sa narodila do najusneženejšieho a najzimšieho týždňa v Mníchove a…o pol piatej sme ukončili kŕmenie, dcéruška spokojne zaspala, ja som sa uložila na spánok s tým, že o dve-tri hodiny zasa vstanem, aby sme nakŕmili, prebalili… a tušíte, čo sa stalo… spím pár minút a… odhŕňanie snehu pod oknom, hluk pod oknom, ešteže máme vonkajšie žalúzie a nevidím tie červené majáky zo zhŕňačov… Ja ich zabijem, zabijem… ja chcem spať! Nespala som, hodinu som to počúvala, spala možno pár minút a potom sa zobudila slečna… Ja milujem túto nemeckú pripravenosť a precíznosť, jednoducho milujem…

Viac

Šesťtýždňové peklo

pregnant-393364_640

Užívaj si, kým sa to dá, lebo potom… Tak toto som počúvala posledné týždne svojho tehotenstva (asi rovnako ako otázku, či budem rodiť na Slovensku alebo v Nemecku). Áno, viem, potom to nastane, len som stále nevedela, ako si mám posledné týždne tehotenstva užívať. Moje tehotenstvo bolo totálne bezproblémové, ešte pár dní pred pôrodom som zúrivo vysávala, šnúrky na topánkach som si dokázala zaviazať aj v deň pôrodu, atď, atď… takže som si užívala tie posledné dni, pretože potom…

Prišlo potom, jeden exkolega (samozrejme zaslúžilý otec) to charakterizoval takto: prvých šesť týždňov je peklo, potom je to ešte rok nafigu a od troch rokov je to brnkačka. (Pre istotu ma zaujímalo, aká je charakteristika obdobia od jedného do troch rokov dieťaťa– vraj dieťa je malý trotl, na ktorého stále treba dávať pozor, veľa sa smeje, je už parťák a je to taký oddaný psík). Šesťtýždňové peklo máme úspešné za sebou. Šesťtýždňové peklo pozostávalo z kŕmenia, prebalovania a spania. Svoje tehotenstvo a materstvo z času na čas rozoberám s jednou študentkou medicíny (asi najsamlepšou, aká kedy študovala  🙂 ), a z jej múdrych rád do života ma najviac zaujala táto: Dieťa si do ôsmich mesiacov svojho života myslí, že ono a matka sú tá istá osoba. Pre istotu som si to dala zopakovať, či som tomu dobre porozumela. Áno, porozumela som tomu dobre. Akože na toto ako došli? – Vraj, vedci mávajú čudné výskumy… Uhm… môj muž usúdil, že ten výskum možno pozostával z odpočúvania matiek, ktoré sa vyjadrujú v prvej osobe množného čísla. Vykakali sme sa, napapali sme sa, atď… Študentka medicíny hovorí, že to malo trochu vedeckejší podtón. Takže moje dieťa jedlo, bolo prebalované a spalo… a ja som teda jedla, tiež som chodila na toaletu a (ne)spala som… prvé dva týždne boli šialené, potom som si už našla nejaký systém, ale aj tak to nie je oných sladkých osem hodín neprerušovaného spánku. (Pri písaní týchto riadkov naša malá princezná pri mne spokojne odfukuje. Mala by som spať tiež a nie ťukať do klávesnice…)

Počas šesťtýždňového pekla sme sa s manželom intenzívne venovali byrokracii. Vyplniť šialené množstvo formulárov, aby som dostala materskú – v nemčine múdro nazvané Elterngeld (čiže rodičovské peniaze, sú v tom dvaja, nielen matka) a detské prídavky (Kindergeld). Počas vypĺňania formulárov si pán David Cameron presadil, že v EÚ sa cudzincom nebudú vyplácať prídavky v plnej miere, ale len vo výške prídavkov z krajiny, z ktorej papa pochádza (lebo väčšinou ide o cezpoľného otecka). Teda ak dieťa nie je práve v danej krajine, ale za tým poľom. Netýka sa nás to, ako by si niekto zasa mohol myslieť, pretože v slovenských médiách sa ihneď objavili články s titulkom, že Nemci nebudú dávať cudzincom rodinné prídavky a už som čakala, ako mi niekto bude zdesene posielať odkazy na dané články. Ale možno aj motyka vystrelí, spomenula som si na jedného Čecha, ktorý sa na internete podelil so svojím príbehom. Úrad mu detské prídavky najprv zamietol. Dôvod? Čečensko – čiže krajina, z ktorej pochádzate – nie je členom Európskej únie.
Viac

Renée Knightová: Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná

Cudzinec

Ak trpíte túžbou stvoriť román, no neviete ako na to, zvyčajne si pohľadáte kurz tvorivého písania. Niežeby to robili všetci – a už vôbec nie v našich končinách – sú však krajiny, kde je to dobrým zvykom. Minimálne preto, aby ste sa za svoje dielko nemuseli hanbiť, keď ho raz vyložia na pulty. Presne takto to prebehlo u britskej (už) spisovateľky Renée Knightovej, ktorá priam vtrhla do kníhkupectiev s debutom Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná.

Poďme si najprv povedať, o čom to je. Príbeh s prímesou tajomstva paralelne rozvíjajú dvaja rozprávači – úspešná dokumentaristka Catherine a bývalý učiteľ na dôchodku Stephen.
Catherin žije život spokojnej manželky a matky, a keby nebolo čudnej knihy, ktorú jej ktosi podhodil, tak by ho žila aj naďalej. Manžel je tu milujúcim a chápajúcim tvorom, no a syn… no dobre, veď nemusí mať každý vysokú školu a plat. Jediným problémom je len ten prekliaty román, ktorý akoby skopírovali podľa jej vlastného života. Niečo v tom románe… vlastne niečo v Catherininej minulosti je také znepokojujúce, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť. Naozaj nikto.

To by tu ale nesmel byť Stephen. Nakoniec, ten román je jeho dielo. Autorkou je v skutočnosti jeho mŕtva žena Nancy, ale koho to zaujíma? Dôležité je, aby sa dostal k správnym ľuďom. Stephen je starý mrzutý chlap, ktorý rozotiera svoju krivdu ako výkal po ľuďoch, ktorí za nič nemôžu. Ženskú, ktorá jemu a Nancy nenávratne zničila život, treba náležite potrestať. Nesmie byť šťastná, lebo mu zabila syna.
Nesmie byť šťastná, beštia. Viac

Ako bolo v pôrodnici

pregnant-393364_640

Nemohla by som žiť v takej asociálnej spoločnosti – vyjadrila sa jedna moja kamarátka, keď som jej opisovala život v Nemecku. Nepoznám susedov, ani ich nestretávam na schodisku, najtypickejším Nemcom (či domácnosťou) je osamelo žijúci človek, ktorý nemá záujem to zmeniť. V práci som mala pár kolegov – vcelku schopne vyzerajúci chlapi, štyridsiatnici, žijúci single, ktorí na debatu o ženení zareagujú, že navariť si vedia aj sami. Nemci sa jednoducho nepária, nezakladajú si rodiny, nekamarátia sa, každý si žije sám pre seba. Moja „spolubývajúca“ Jana v pôrodnici bola výnimka, pravdepodobne to bol najobľúbenejší človek v Mníchove. Za tri dni som mala tú česť spoznať asi dvadsať jej kamarátok, prípadne ich manželov a deti.

Návštevy si na našej izbe podávali kľučky, prichádzali s množstvom darčekov, ktoré nebolo kam ukladať, v druhý večer bolo v izbe sedem ľudí – päť dospelých a dve deti. Nič príjemné, keď sa učíte kojiť alebo sa ubolená v nočnej košeli snažíte cez tých ľudí predrať na toaletu. Liezlo mi to na nervy a zvažovala som, či jej mám niečo povedať alebo sa ísť na ňu sťažovať. Neurobila som ani jedno ani druhé, asi som zbabelá, pripúšťala som možnosť, že by ma len vysmiali, že som chudera, ktorú okrem vlastného muža nepríde nikto iný pozrieť. Aj tak si nemyslím, že je ok, že ich tak veľa prichádzalo. Ako sa spýtal aj moj muž – prišiel aj niekto starší, jej rodičia napríklad? Nie, len kamarátky.

Prichádzali kamarátky a tie reči – nuž napíšem to takto – pochybujem, že niektorá z nich prednášala na univerzite alebo bola jej absolventkou. Jedna prišla s dievčatkom Kyrou a niekoľkomesačným chlapčekom. Kyra svojej mame oznamuje, že chce ísť na toaletu originálnym spôsobom – stiahne si nohavice a čaká. Inak, Kyra má už 3,5 roka a pozná pár slov. Na druhý deň prišla iná kamarátka a veselo s mojou spolubývajúcou Kyru poohovárali. V jej veku by už teda mohla hovoriť. Uškŕňala som sa a už som sa nič zaujímavé nedozvedela. Okrem toho ma fascinovalo množstvo šišiek (poprinášali kamarátky – boli fašiangy), ktoré Jana „spráskala“ a zapíjala ich sladkými malinovkami. Feniklový čaj nebol nič pre ňu, takže rady, čo má nastavajúca matka jesť a piť tu šli úplne bokom. A aj tak mala materského mlieka na rozdávanie.

Viac

Tehotenské multi-kulti

pregnant-393364_640

Spoznávanie iných národností a kultúr ma baví a vždy som rada, keď narazím na cudzinca. Keď sa aj nič nedozviem o ich živote, ako to bolo v prípade mojej iránskej babice, uspokojím sa aj s pozorovaním a premýšľaním. Prečo prišli do Nemecka, aký život žijú, kde pracujú a podobne… Počas môjho tehotenstva som mala možnosť pozorovať a dumať viackrát. U gynekológa som trikrát narazila na čínsky párik, ktorý ma „fascinoval“. Párik preto, pretože mladá dáma bola tehotná a otecko, na rozdiel od nemeckých oteckov nerobil sprievodcu, ale predovšetkým tlmočníka. Keď som Číňanov stretla v čakárni prvýkrát, pomyslela som si, že sú zamestnaní v niektorej z telekomunikačných spoločností, ktoré v našej štvrti dominujú. Zakrátko som sa sama vyviedla z omylu. Nastavajúca mamička nehovorila nemecky ani anglicky a otecko sa ako-tak dohovoril anglicky, a preto bol odsúdený so svojou ženou na pravidelné gynekologické kontroly. Na základe ich úbohých jazykových znalostí som ich z telekomunikácii prezamestnala do čínskeho bistra, mamičku na pozíciu umývačky riadu. (Aby bolo jasné, nikomu sa nevysmievam, ja som tiež v Londýne umývala riady, aj preto, že som nevedela jazyk.)

O mesiac som ich stretla opäť, Číňanka podstúpila dobrovoľné vyšetrenie na konci prvého trimestra, za ktoré sa platí. Sestrička na recepcii sa snažila čínskemu oteckovi vysvetliť, že vyšetrenie je spoplatené, teraz neplatia, ale domov im príde šek z laboratória. Najprv hovorila plynule, Číňan len – ehm-ehm…, druhé vysvetlenie už spomalila na tretíkrát to už vyzeralo takto: You pay, but not now. Ok? You will receive invoice to your address (pozrela na ich adresu na nejakom papieri a ďobala do adresy), your addresss, …strasse… from laboratory and you will pay it. Ok? Ok? You will pay it, but not now. Ok? Číňan opäť ehm-ehm. Obdivovala som trpezlivosť zdravotnej sestry a chcela jej povedať, aby sa na nich vykašľala, keď im príde domov šek, azda pochopia, že to majú zaplatiť. Alebo sa obáva, že nazúrení nabehnú a budú tými troma anglickými slovami žiadať vysvetlenie??? Asi to pochopili a zaplatili, mamičku som totiž stretla o pár mesiacov. Narazila som na ňu pri vstupe do kliniky a hneď som sa začudovala, že je sama, kde je tlmočník, zlepšila už svoje jazykové schopnosti? Viac