Gayle Formanová – Iba jeden rok (Iba jeden deň #2)

594321Ak ste nečítali knihu Iba jeden deň, recenzia môže obsahovať mierne spoilery.

Netajím sa tým, že Gayle Formanová je jedna z mojich obľúbených autoriek a preto som siahla aj po jej knihe Iba jeden rok. Je to pokračovanie knihy Iba jeden deň. Mala som vysoké očakávania, pretože autorkin štýl sa mi veľmi páči. V niečom som jej tlieskala, niekedy sa nudila, ale koniec koncov, kniha bola naozaj dobrá. Ale všetko postupne.

Kniha rozpráva príbeh Willema, ktorý opisuje udalosti, ktoré sa stali počas jedného roka. Willem sa prebudí v nemocnici bez spomienky na Allyson. Iba hmlisto si vybavuje dievča, s ktorým strávil deň v Paríži. Rozhodne sa ju nájsť.

V Iba jeden deň sme sledovali príbeh Allyson – Lulu, kde opisovala, čo sa stalo po tom, ako sa jej a Willemove cesty rozdelili. V Iba jeden rok Willem vyrozpráva svoj príbeh, čo sa s ním stalo. Veci, ktoré sa vám v prvej knihe zdali nepodstatné, vám po prečítaní tejto knihu dajú zmysel. Formanová príbeh tak skvelo premyslela, že som sa nestíhala čudovať, čo vykúzlila z maličkostí.

Príbeh som si vychutnala plnými dúškami, aj keď mal malé chybičky krásy, ktoré sa dajú s prižmúrením oka prehliadnuť. Už v prvej kniha ma zaujímal vzťah Willema a jeho rodičov a v tejto knihe som na túto otázku dostala odpoveď. Aj keď som  jeho matku nemohla vystáť. Snažila som sa ju pochopiť, prečo sa správa, tak ako sa správa, ale ani za nič som si ju nevedela obľúbiť. Veď, ktorá matka by opustila svoje dieťa a len tak ho nechala napospas osudu. Síce si neskôr snažila nájsť k Willemovi cestu, osobne som jej to nedokázala uveriť.

Pokračovanie článku »

Prichádza Havranie dievča

havranie_dievcaZlo sa nedá ignorovať. Nie je len v televízii a novinách, keď otvoríme lepšie oči a nastražíme uši, bude celkom blízko pri nás. To hlučné a viditeľné je len vrcholom ľadovca. Veľká masa temnoty sa nachádza pod hladinou a znepokojivé je, že ju nie sme schopní na prvý pohľad rozoznať, pretože nemusí mať odpudivý vonkajší tvar, ktorý varuje: „ Ja som hrozba, zvrátenosť, nebezpečenstvo, bež preč, zachráň sa“. Nerozoznať predátora pod natrénovaným mimikry je preto ospravedlniteľné. Neodpustiteľné je, ak sa dovtípime, ale odmietame vzdorovať, z hanby, strachu alebo úplne najhoršie, z ľahostajnosti.

Sú ľudia, ktorých chceme prirodzene chrániť, najmä deti a z detí v prvom rade deti nášho druhu, našej farby pleti, nášho okolia. Osudy malých a zanedbaných neznámych nás do tej miery nezaujímajú. Ak by sa nešťastie stalo plavovlasému chlapčekovi zo susedstva, preplakali by sme noci, pálili sviečky a nosili medvedíky k plotu. Ak by našli skaličené telo malého obyvateľa špinavej osady alebo imigranta zo vzdialenej krajiny, vybavili by sme to slovami strašné, také čosi a fuj a prešli na ďalšiu aktuálnu správu. Toto je náš vzorec, košeľa bližšia ako kabát a presne toto využíva zviera odtrhnuté z reťaze svedomia. Vyberá si obete spomedzi detí, na ktorých nikomu nezáleží. Neznáme príde, neznáme zomrie, nikomu nestihlo prirásť k srdcu, nikomu preto nechýba. To je pre dravca bezpečná zóna. Pokiaľ z nej nevystúpi, je nepolapiteľný.

Zločinom nie je len brutálna vražda. Je ním aj zneužívanie bezmocných, ktorí sú vydaní na milosť a nemilosť, ktorí potrebujú lásku, rodičovskú lásku, nie zvrátenú náklonnosť, ktorá ich poznačí na celý zvyšok ich pozemských dní. Zo zneužívaného dieťaťa bude poškodený jedinec, to je isté. Bude utiahnutou obeťou, bude si vyberať partnerov podľa vzoru svojho primárneho trýzniteľa alebo sa samo stane predátorom, lovcom, aby vykonalo symbolickú pomstu na zástupných obetiach? Bude toto reťazenie násilia a zvrátenosti pokračovať stále ďalej?

Pokračovanie článku »

Pericoloso Sporghersi – Forrest Gump renesancie

Pericoloso SporghersiForestom Gumpom renesancie by sme bez okolkov mohli nazvať Pericolosa Sporghersiho. Dokonca by sme v jeho prípade mohli podobne ako Voltaire o Bohu vyhlásiť, že keby Pericoloso Sporghersi neexistoval, tak by sme si ho museli vymyslieť. Tento syn benátskeho hrobára a nepochopený a neznámy renesančný človek – umelec, maliar, je však skutočný ako fakt, že sa Pavol Hrušovský nestane slovenským prezidentom. Kým však na prešľapy slovenskej pravice, a to nielen v aktuálnej prezidentskej kampani pravdepodobne dlho nezabudneme, na Pericolosa Sporghesiho sa žiaľ zabudlo už dávno.

Donedávna sa zmienka o ňom objavovala len v podobe dobre známeho nápisu vo vlakoch, varujúcim pred vypadnutím z okna, čo je však paradoxne jeden z najrukolapnejších dôkazov o jeho existencii, pretože je to paralela ako vyšitá. Tak ako sa pasažier vlaku po porušení tohto varovania stratí niekde medzi stanicami Budapest Keleti pályaudvar a Bucuresti Nord, presne tak Pericoloso Sporghesi navždy vypadol z dejín renesančného umenia. Našťastie však existujú ľudia, bádatelia, historici a kunsthistorici, ktorí nedopustia, aby sa zabúdalo na inšpiratívne historické osobnosti. Pokračovanie článku »

Jedovatá figa babičky Lívie

claudius7Tak vám tam chystajú ústavný pás cudnosti, panáčikovia, ako počúvam.

Moja rodina by na Slovensku zamestnala dva okresné súdy a zaplnila menšiu basu. Keď si predstavím koľkokrát by slovenskú Ústavu zozadu porušil Tiberius a ten magor Caligula z každej strany, radšej ani nepomyslieť na tie náklady za právne služby.

Zlatý zvrhlý Rím aj s jeho občianskymi princípmi.

Vaša babička Lívia

Živel Lustig

lustigKnihy Arnošta Lustiga nečítam. Som z rodiny, ktorá holokaust absolvovala na vlastnej koži, spomienky blízkych na sebatrýzeň úplne postačujú. Okrem toho, je tu súčasnosť plná veľmi živého antisemitizmu, človek má jednoducho určitý limit, po ktorý je schopný tieto témy absorbovať bez toho, aby si ohrozoval duševné zdravie. Napriek tomu, cítim výčitky, že sa tomuto veľkému českému spisovateľovi vyhýbam. Preto som si obstarala knihu Dany Emingerovej nazvanú Živel Lustig.

Dostal ma aj malebne znejúci podtitul: „ Jak se píše kniha aneb Hoď sebou, ty bejku, už nemám moc času.“ Znelo to ako prísľub originálnej učebnice tvorivého písania. Bola to len čiastočná pravda. To, čo sa v knihe skutočne týkalo písania literatúry, by sa zmestilo na pár strán. Pre zvedavých, Lustig si nesmierne cenil antických filozofov a ako základnú učebnicu používal Aristotelovu Poetiku. Miloval Hemingwaya a jeho schopnosť otesať text až na kosť. Tiež často používal americkú bibliu pre začínajúceho autora, The Art of Fiction od Johna Garnera. Konštatoval, že bez čítania klasikov sa nikto novým klasikom nestane, akurát bude objavovať už dávno objavené.

Arnošt Lustig viedol opisovaný literárny seminár v roku 2006. Do tohto časového obdobia spadá aj vypuknutie ťažkej choroby, ktorá ho v roku 2011 zdolala. Sme svedkami jeho rozhovorov so žiakmi, kde si treba najprv zvyknúť na extrémnu neformálnosť jeho reči, na oslovenia typu: „ Ty bejku“. „Fjodore, ty děvko“. „ Pocem, ty máš krásná prsa“. Vôbec sa nestaral, či sa niekto urazí, zrejme to frekventanti ani nestihli v tej záplave citátov, poučiek, komentárov, spomienok a vtipov. Viac než o literatúre, je to o samotnom Lustigovi, starom mužovi, bojovníkovi, milovníkovi života v každej jeho podobe.

Pokračovanie článku »

Jedlom k zdraviu, alebo paleo životný štýl

Paleo_obalka.inddNa Paleo som len náhodne narazila pred niečo vyše rokom. Pod mierne záhadným názvom grain-free dairy-free bol tento životný štýl prezentovaný jednou americkou trénerkou. Keďže podobných životných štýlov a odporúčaní je asi toľko, čo športových trénerov v Amerike, tak som ani tomuto veľkú pozornosť nevenovala. Čo ma však časom zaujalo, bola neustále sa opakujúca spojitosť s týmito stravovacími návykmi a zlepšením zdravotného stavu – od nafúknutého brucha, cez Crohnovu chorobu až po lupus. A práve to bol podnet, prečo som sa na tento Paleo „zázrak“ rozhodla pozrieť bližšie.

Zo začiatku moje štúdie boli zamerané na rôzne zahraničné blogy. Potom prišlo vydavateľstvo Premedia hneď s dvomi knižkami, ktoré mi k tejto problematike pasovali, a to Život bez pšenice a Paleo diéta. Ponuka sa samozrejme rozširuje o Moderné paleo či Praveký plán.

Postup bol jednoduchý, na začiatok som si prečítala, prečo práve pšenica je toľko zatracovaná (paleo vylučuje všetky obilniny). Poznatky boli vskutku zaujímavé. V skratke by sa dalo povedať, že nie je pšenica ako pšenica. Tú, ktorú jedla naša stará mama, už v dnešných koláčoch nehľadajte. Hoci ani vtedy to nebolo ideálne stravovanie, stále to nebola dnešná, geneticky natoľko odlišná odroda, ktorá má za úlohu rásť rýchlo, lacno a dobre vykysnúť. Keby sme sa vrátili k pôvodnej divokej pšenici, mali by sme vyhrané? Bolo by to lepšie, ale….

Keď som sa pustila do knižky Paleo diéta, mala som chvíľku pocit, že mám len mierne prepracovanú verziu prvej knižky. Potom sa však začali pridávať aj ďalšie a ďalšie zaujímavosti. V jednoduchosti by sa to dalo zhrnúť asi takto. Potraviny z obilnín, strukovín či mliečnych produktov nám neúmerne zvyšujú hladinu cukru v krvi (alebo privádzajú mnohé alergény) a tým spúšťajú kaskádu aktivácie inzulínu, ktorý nám ju prudko zrazí dole. Ten však nevie, či po parených buchtách nepríde ešte bábovka od babky, tak pracuje radšej viac ako menej. Zrazu tak máme málo cukru v krvi a to sa telu nepáči, tak vysiela signály, že je opäť hladné, a ak sa opäť najeme podobnými sacharidmi, kolobeh sa zopakuje. Že sa nám týmto spôsobom plnia tukové bunky na bruchu, už možno viete. To však nie je jediná vec, ktorú vysoká hladina cukru dokáže. Je to tiež výnimočne dobrý zdroj pre baktérie, kvasinky, atď. Nielenže podporuje tieto malé potvory, ale vytvára aj vlastný zápal, ktorý odčerpáva zdroje z tela, ktoré by potrebovalo napríklad na regeneráciu pri autoimunitnej chorobe (narušený imunitný systém tela, ktorý útočí na vlastné bunky tela).

moderne_paleoDejov, ktoré v tele prebiehajú po zjedení sacharidových potravín, je samozrejme omnoho viac. Podrobne si o nich môžete prečítať aj v novinke Moderné paleo. Pokiaľ by som mala porovnať knižky Paleo diéta a Moderné paleo, tak samozrejme obe majú za cieľ to isté, vysvetliť vám princípy. Každá si však zvolila iný prístup. Kým Paleo diéta je skôr odbornejšia, venuje sa problematike priam až na biochemickú úroveň, Moderné paleo je písané viac pre čitateľa, ktorý až takéto podrobnosti nepotrebuje a stačí mu základné vysvetlenie, prečo niektoré veci fungujú, ako fungujú.

Tak čo sa teda smie a čo nie? Základ je vynechať všetky obilniny, strukoviny a mliečne výrobky. Do stravy zaradiť živočíšne tuky a veľa, veľa zeleniny.

Pokračovanie článku »

Haruki Murakami: 1Q84

1Q84Haruki Murakami sa už dávno stal mainstreamom, a to neveští nikdy nič dobrého.  Čím viac kníh taký spisovateľ napíše, tým je väčšia šanca, že pod tlakom vydavateľov, predajcov i tých knihomoľov, čo chcú čítať novinky každé Vianoce, začne upadať do stereotypu.
Ešte je aj iná možnosť – a to že sa naštve na predajnosť a začne experimentovať. Jedno i druhé môže skončiť katastrofou, a tak vždy dúfam, že to autor v novej knihe odšoféruje bez straty kvetinky.
Keď vyšlo jeho O čom hovorím, keď hovorím o behaní, vyzeralo to na ten experiment. Napísať toľko textu len o tom, ako niekto prekladá nohu cez nohu? Nudaaa jak Brno.
Lenže nebola. Zhltla som to na posedenie a potom ešte raz… a znova.
Murakamiho tiež ktosi každý rok  spomenie v súvislosti s Nobelovou cenou. Vraj je to horúci adept. Ó, kiež by sa tak nikdy nestalo! Nechcem, aby môjho obľúbeného spisovateľa nosili na piedestáli, aby sa o ňom učili deti v škole, a aby ho, nedajbože, pani učiteľka nadiktovala do povinného čítania.
Murakami sa má čítať z lásky, alebo ak chcete – z plezíru.
A presne toto sa mi stalo pri jeho ostatnej trilógii 1Q84. Pokračovanie článku »

Kjersti A. Skomsvold: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

kjerstiMathea Martinsenová má pred sebou veľkú úlohu. Vyrovnať sa s tým, že jedného dňa, tak ako každý, zomrie, a že je pritom ako jedna z Číňanov.

Najpozoruhodnejšie na nej je, že ju dvakrát po sebe zasiahol na školskom dvore blesk. A to je veľmi nepravdepodobné, ako hovorieval jej manžel Epsilon, teda vlastne Niels. Mathein takmer jediný konverzačný partner celé dlhé roky. Ale nedivím sa jej – konverzácie s ním stáli za to.

Lenže teraz je Mathea sama a je stará. Taká stará, až je neviditeľná a môže v obchode ukradnúť džem v tube a nikto si ju nevšimne. Lenže je aj osamelá. Preto sa rozhodne zakopať na dvore ich bytovky svoju časovú kapsulu, telefonuje na informácie, aby sa opakovane opýtala na svoje vlastné telefónne číslo, pečie žemle na brigádu bytového družstva a oznamuje čas Agemu B. Až kým jej Age B. neoznámi, že život má byť ťažký.

Pokračovanie článku »

Tomáš Hlaváč: Zaprášené duše

zapr_duseLiteratúra je v mnohých smeroch ako hudba, film alebo akékoľvek iné umenie. Keď už máte pocit, že všetko bolo vymyslené, že ste to už čítali alebo videli, objaví sa netradičný postup, melódia alebo dokonca nový žáner. Aj preto sú zaujímavé literárne prvotiny. Sú totižto pozoruhodné práve tým, že pri ich čítaní môžete hodnotiť nielen to, či sa debut vydaril alebo nevydaril, ale aj to, či autor priniesol niečo úplne nové, alebo sa naopak nechal niečím výrazne inšpirovať.

Debut Tomáša Hlaváča, Slováka žijúceho v Prahe, sa volá Zaprášené duše a domovským vydavateľstvom (Slovart)  je označovaný ako detektívka – kriminálka. Zhodnotiť, ako sa tento vyštudovaný informatik, maratónec a fotograf, tohto stále populárneho žánru zhostil, je už výzvou pre čitateľov. Na základe čitateľských skúseností s týmto typom literatúry, som mal osobne tiež určité očakávania, spojené aj s úmyslom objaviť niečo unikátne a špecifické. Pokračovanie článku »

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska

vilikovskyPavel Vilikovský je môj najobľúbenejší žijúci slovenský autor. Smelo poviem dokonca spisovateľ. Pôvodne som na tomto mieste chcela odcitovať Pišťankov trefný komentár zo zadnej strany obálky, ale snáď zvládnem oslavu Vilikovského spisovateľských schopností aj sama. Takže na úvod vlastné vyznanie.

Raz som počula s mojím obľúbencom rozhovor v rádiu – farba jeho hlasu, spôsob reči, ba aj obsah odpovedí boli presne také, ako som si „predstavovala“, ako by som očakávala, ak by som nejaké predstavy o ňom bola mala. Ale to ja nemávam (dobrá blbosť, skoro ako nemyslite na ružového slona), lebo zo skúsenosti viem, že to nie je dobré. No o tom inokedy. Možno.

Čo mám na jeho písaní, „písmenkách“ – ako sám v poslednej novele hovorí, rada? Menlivú a predsa vždy tak príznačne presnú a hravú štylistiku, intertextovosť, , rozjímavosť, ľahký, suchý humor. A napokon jeho témy.

Aj keď on sám vraj so svojím rozprávačom, najmä v posledných dvoch knihách, často nesúhlasí, ja mu často musím pritakať.
Pokračovanie článku »

Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE