Knihy Arnošta Lustiga nečítam. Som z rodiny, ktorá holokaust absolvovala na vlastnej koži, spomienky blízkych na sebatrýzeň úplne postačujú. Okrem toho, je tu súčasnosť plná veľmi živého antisemitizmu, človek má jednoducho určitý limit, po ktorý je schopný tieto témy absorbovať bez toho, aby si ohrozoval duševné zdravie. Napriek tomu, cítim výčitky, že sa tomuto veľkému českému spisovateľovi vyhýbam. Preto som si obstarala knihu Dany Emingerovej nazvanú Živel Lustig.
Dostal ma aj malebne znejúci podtitul: „ Jak se píše kniha aneb Hoď sebou, ty bejku, už nemám moc času.“ Znelo to ako prísľub originálnej učebnice tvorivého písania. Bola to len čiastočná pravda. To, čo sa v knihe skutočne týkalo písania literatúry, by sa zmestilo na pár strán. Pre zvedavých, Lustig si nesmierne cenil antických filozofov a ako základnú učebnicu používal Aristotelovu Poetiku. Miloval Hemingwaya a jeho schopnosť otesať text až na kosť. Tiež často používal americkú bibliu pre začínajúceho autora, The Art of Fiction od Johna Garnera. Konštatoval, že bez čítania klasikov sa nikto novým klasikom nestane, akurát bude objavovať už dávno objavené.
Arnošt Lustig viedol opisovaný literárny seminár v roku 2006. Do tohto časového obdobia spadá aj vypuknutie ťažkej choroby, ktorá ho v roku 2011 zdolala. Sme svedkami jeho rozhovorov so žiakmi, kde si treba najprv zvyknúť na extrémnu neformálnosť jeho reči, na oslovenia typu: „ Ty bejku“. „Fjodore, ty děvko“. „ Pocem, ty máš krásná prsa“. Vôbec sa nestaral, či sa niekto urazí, zrejme to frekventanti ani nestihli v tej záplave citátov, poučiek, komentárov, spomienok a vtipov. Viac než o literatúre, je to o samotnom Lustigovi, starom mužovi, bojovníkovi, milovníkovi života v každej jeho podobe.
Autorka vytvorila svojský rytmický útvar, kde sa strieda pár viet o písaní, citáty veľkých osobností literatúra. spomienky na Terezín a Osvienčim, ktorými Lustig ako mladý chlapec prešiel a náhodou prežil. Vzápätí nasleduje pár vtipov na odľahčenie pochmúrnej atmosféry, ďalšia dávka spomienok, zaujímavých úvah o spisovateľoch a tiež ukážky prác absolventov kurzu, ktoré slúžia ako odpich k jednotlivým rozhovorom, ale dajú sa s čistým svedomím preskočiť. Sú to zozbierané omrvinky, zrejme opis nahrávok z diktafónu, žiadne svetoborné dielo, ale napriek tomu sa podaril plastický obraz človeka, dokument o človeku, ktorý nesmierne rád žil.
Mal v sebe obrovskú silu starých Židov, ktorí sa vrátili tou istou pekelnou bránou, ktorou do fabriky na smrť vošli. Skoro všetci, ktorých poznám alebo som poznala, veľmi radi dobre jedli, pretože si presne pamätali ukrutný hlad z táborov, kde bolo cieľom odopieraním jedla oslabiť odpor a často aj človeka usmrtiť. Skladovanie konzerv, múky a cukru sa pre mnohých stalo celoživotnou potrebou, pocitom istoty, odháňačom hladu. Vždy som tie zásoby nachádzala, keď zomreli. V komorách, na skriniach.
Sústavné rozprávanie vtipov, smiech, podpichovanie, ironizovanie, obzeranie si dievčat, kurizovanie, to tiež prehlušovalo spomienky a bolesť. Ak znovu dokázali milovať, mali pocit, že víťazia nad minulosťou. Lenže stačila chvíľa ticha a oni boli zasa tam, tí mŕtvi, navždy stratení, tie šialené obrazy hrôz, o ktorých nerozprávali, či naopak rozprávali vydeseným potomkom priveľa, aby to zo seba nejako dostali. Mávali z ničoho nič slzy v očiach a gumovali vojnu spomínaním na pekné časy pred ňou.
Lustigovou terapiou bolo písanie. Nechal svedectvo, protokol účastníka, ktorý by mal čítať každý, kto spochybňuje, kto si zakrýva uši pred pravdou, ale rád načúva obskúrnym popieračským teóriám, pretože by bolo predsa len lepšie, keby sa to všetko nebolo stalo. A hlavne by nikto nebol na vine. Odvážni hľadači historickej pravdy nech však siahnu po Dite Saxovej, Krásnych zelených očiach, Noci a nádeji a ďalších. Posilní to ich bdelosť a schopnosť rozoznať varovné sirény. Mimochodom, už hučia naplno.
Dana Emingerová: Živel Lustig
Jak se píše kniha
Mladá fronta 2011
224 str.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.