Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku).

Starší Da Vinci má v roku 1501 za sebou slušnú kariéru a známe meno, takže sa mu „klienti“ ponúkajú takmer sami. Umelec a vynálezca musí spracovávať v hlave milión nápadov a navyše, nikdy nemá pocit, že svoju prácu dokončil. Je to pre génia dar alebo prekliatie? Je poznačený svojím pôvodom, vydedený plod nemanželského vzťahu to na konci 15. storočia ľahké nemá. Nakoniec, nie všetky jeho nápady končia úspechom – viete, že sa už pred tými piatimi storočiami pokúšal odkloniť tok rieky Arna?

A potom je tu mladý Michelangelo. Aj jeho považuje rodina za čiernu ovcu, materiálne založený otec jeho nadaním opovrhuje. Čo na tom, že práve vytesal pre pápežský Rím neskutočne fascinujúcu Pietu, to sa neráta. A tak sa vracia do rodnej Florencie, aby rodine dokázal, že vie zabúchať do kameňa dlátkom. Voči legendárnemu Leonardovi cíti obdiv… a práve tu narazí na povýšenosť a pohŕdanie (podľa historických prameňov si vraj občas pekne skočili do vlasov).
Spisovateľka používa v knihe dve najsilnejšie zbrane – ženskú empatiu a talent tvoriť text tak, aby sa dobre čítal. Vy jej to skrátka uveríte, hoci si mnoho z toho domyslela.

Ak ste doteraz vedeli o oboch umelcoch málo a ani v dejepise nie ste dvakrát doma, Olej a mramor je presne tou knihou, ktorú by ste mali na začiatok skúsiť. Chytí vás za srdce tak, že si dobrovoľne začnete vyhľadávať ďalšie informácie a prezerať spomínané umelecké diela. Ja sa napríklad toto leto chystám vďaka tomu do Florencie, aby som sochu Dávida mohla vidieť na vlastné oči. Vedeli ste, že v pôvodnom biblickom príbehu išlo o chlapca,  preto ho mnohí umelci aj takto zobrazovali? Medzi Leonardovou pozostalosťou nájdete aj skicu Dávida (dnes je súčasťou zbierky Royal collection v Anglicku), zákazku však nikdy nezrealizoval. Dostal ju práve Michelangelo – a musel to byť pre Florenťanov  šok, keď ho vyzliekol a celkom detailne vytesal do mramoru. Jeho neprirodzený postoj nie je vecou náhody – pôvodný mramorový blok, tzv. Ducciov blok bol poškodený, sochár sa s tým teda musel popasovať. My, bežní smrteľníci nedokážeme vidieť v kameni človeka, on ho videl. Stal sa z neho nádherný muž, ktorého obdivujeme dodnes.

A potom je tu legendárna Mona Lisa.
Ten, kto sa niekedy pretlačil davom turistov v parížskom Louvre, zvyčajne ostal sklamaný. Veď on je celkom malý, ten obraz! O akom tajomnom úsmeve to, prepána, všetci hovoria? Stephanie Storeyová k tomu opäť vymyslela celkom milý príbeh. Ako inak, sčasti pravdivý a sčasti dotvorený, mne sa však jej verzia celkom páčila.

Nebudem vás viac zdržiavať, vidím, že sa rozhodne chcete pustiť do Oleja a mramoru. Do čítania, priatelia.

bux-325x52

 

Diáda

Diáda - počet článkov 107 .

Táto autorka je tu inkognito. Keby niečo, tak ste ju tu nevideli...