Čitateľský nedenník

Vôňa exotiky v knihách z Portugalského inštitútu

By Ivana Zacharová
21. septembra 2020

Rozhovor so Zuzanou Chudíkovou, výkonnou riaditeľkou Portugalského inštitútu

Portugalský inštitút je slovenské združenie, ktoré v roku 2001 založili absolventi portugalčiny, aby prepojili Slovensko s lusofónnymi (po portugalsky hovoriacimi) krajinami. V 90. rokoch mala na Slovensku z lusofónnych krajín veľvyslanectvo len Angola a ako študenti zreteľne cítili nedostatok informácií a prezentácie ďalších lusofónnych krajín. Inštitút odvtedy šíri na Slovensku portugalský jazyk a kultúru, a to prostredníctvom jazykových kurzov, kultúrnych akcií, umeleckých aj odborných prekladov a tlmočenia. Od roku 2015 začal vydávať preklady lusofónnych autorov. Publikáciu kníh financuje z grantov, služieb, ktoré ponúka verejnosti a samotného predaja kníh, nie je financovaný zahraničnou inštitúciou.

Čím sa líšite od iných vydavateľstiev na Slovensku?

Zameriavame sa na prekladovú literatúru z portugalčiny. Všetci sme vyštudovaní prekladatelia, a preto sa aj touto formou prezentácie snažíme vytiahnuť prekladateľov z anonymity a zviditeľniť prekladateľskú prácu. Sme jedným z mála vydavateľstiev, ktoré uvádza meno prekladateľa na obálke a do publikácie zahŕňa medailón prekladateľa a rozhovor prekladateľa s autorom, čím sa snažíme prepojiť autora so slovenským čitateľom..

Aké sú teda knihy z Portugalského inštitútu?

Vyberáme kvalitnú literatúru zo štyroch kontinentov. Vonia exotikou. Medzi našimi titulmi nájdete významných klasikov, súčasných afrických autorov aj vychádzajúce hviezdy. Okrem jednojazyčných kníh sa zameriavame aj na bilingválne edície, ktoré sú výborným doplnkom pri štúdiu portugalčiny. V máji sme vydali titul určený pre všetky vekové kategórie – rodinnú knihu pre milovníkov čítania – Knihy, ktoré zhltli môjho otca od Afonsa Cruza v preklade Zuzany Greksákovej.

Koľko titulov ste vydali od založenia a na ktorý z nich ste najviac hrdí?

Doposiaľ sme vydali 18 kníh. Všetky sú mi srdcu blízke a teším sa z každej z nich, ale keby som mala vybrať len jednu, zvolila by som Clarice Lispector – Všetky poviedky. Čaru Clarice som podľahla ešte ako študentka, veľmi pútavo mi o nej rozprávala moja teta, Klára Jarunková, ktorá sa s ňou v Brazílii osobne stretla. V 90. rokoch sa mi Brazília zdala nekonečne ďaleko a Claricine knižky som hltala v češtine, pretože som vtedy ešte po portugalsky vedela len veľmi slabo. S prekladateľkou Janou Benkovou Marcelliovou sme vybrali sme Všetky poviedky, pretože je portrétom aj autorky samotnej, a Janka náročný preklad zvládla bravúrne. Neboli sme si istí, či si tento hrubý zväzok, kde nájdete všetkých 85 autorkiných poviedok, nájde u nás širšiu čitateľskú základňu, ale odozva na dielo prekonala všetky naše očakávania a sme veľmi potešení množstvom pozitívnych ohlasov. Je to jedna z našich najpredávanejších kníh. Asi aj preto, že túto knihu sa oplatí mať v knižnici a vracať sa k nej. Takých titulov máme viac – napr. aj pocta Lisabonu – Requiem od Tabucchiho.

Ako vidíte pozíciu vášho vydavateľstva na slovenskom knižnom trhu? Čo by ju podľa vás pomohlo zlepšiť?

Naša pozícia je trochu špecifická, pretože nevyberáme tituly z celosvetovej knižnej ponuky, ale venujeme sa prekladom z literatúry písanej po portugalsky, poznáme lusofónne krajiny, radi ich navštevujeme a so spisovateľmi máme veľmi priateľskú komunikáciu, viacerých poznáme osobne. Uvedomujeme si, že je len na nás, aby sme sa dostali bližšie k čitateľom, aby nevnímali lusofónnu literatúru ako okrajový žáner, ale aby sme v nich podporovali túžbu začítať sa aj do exotickejších autorov. Pomohlo by väčšie zviditeľnenie lusofónnej literatúry na Slovensku. Väčší priestor v kníhkupectvách, v novinách, či časopisoch.

Akých autorov by ste odporučili tým, ktorých literatúra písaná po portugalsky dosiaľ „nepobozkala“?

Záleží na akú knihu má čitateľ chuť. Ak vezmem do úvahy len tituly autorov, ktoré sme vydali a sú dostupné v slovenčine, tak by som čitateľom odporučila toto: ak hľadajú jednoduchší príbeh Portugalec David Machado, Angolčan Ondjaki, ak humor Kapverďan Germano Almeida, Portugalec Gonçalo M. Tavares, ak netradičnú klasiku Brazílčan Machado de Assis, ak magický realizmus Mozambičan Mia Couto, Portugalec José Luís Peixoto, ak príbeh na základe skutočných udalostí Dulce Maria Cardoso, atď.

S akými edičnými zámermi ste vstúpili do roku 2020 a ako ich ovplyvnila prebiehajúca pandémia korona vírusu?

Tento rok sme plánovali vydať 8 kníh, ale pravdepodobne počet titulov znížime. Korona vírus nás primäl k vydaniu viacerých kníh v elektronickom formáte, pôvodne sme ich plánovali uvádzať postupne. Posunuli sme vydanie niekoľkých knižiek na jeseň. Ďakujeme čitateľom, že si aj naďalej kupujú knihy a že na nás nezabudli.

Základom literatúry je jazyk. Čím je portugalčina iná ako ostatné svetové jazyky a prečo ňou hovorí Brazília?

Portugalčina je dnes globálny jazyk, melodický, bohatý a živý. Je jazykom samby, capoeiry, kuduru, kizomby, bossa novy aj fado. Na základe odhadov ním hovorí okolo 270 miliónov ľudí a je 6. najrozšírenejším jazykom na svete. Pochádza z latinčiny, ktorá sa počas rímskej expanzie zmiešala s jazykmi existujúcimi na Pyrenejskom polostrove. Po páde Rímskej ríše túto formu latinčiny obohatili slová pochádzajúce z jazykov iných inváznych národov. Na románskych jazykoch Pyrenejského polostrova cítiť silný arabský vplyv a to ich dosť odlišuje od iných románskych jazykov (francúzštiny, taliančiny, rumunčiny). V portugalčine sa hojne vyskytujú nosové hlásky a má mäkkú výslovnosť. Počas zámorskej expanzie sa rozšírila na rôzne kontinenty (Afrika, Južná Amerika, Ázia), kde vznikli portugalské kolónie, ktoré sú dnes samostatnými štátmi a portugalčina tam zostala úradným jazykom.

Portugalci prišli do Brazílie v roku 1500 a postupne sa tu presadil ich jazyk. Domorodé jazyky, ktoré sa v krajine zachovali dodnes, ju však obohatili mnohými výrazmi, a tie prostredníctvom portugalčiny prešli aj do ďalších európskych jazykov. Spomeňme napríklad slová ako ananás, kešu, kapybara či piraňa. Portugalčina sa v tejto najväčšej juhoamerickej krajine ďalej vyvíjala a dnes sa od európskeho variantu líši na fonetickej, gramatickej i lexikálnej úrovni.

Portugalci majú nositeľa Nobelovej ceny, čím je výnimočný?

V roku 1998 bola Nobelova cena udelená portugalskému spisovateľovi Josému Saramagovi. Aj keď, ako to už býva pri udeľovaní cien, boli takí, ktorí si mysleli, že cenu si možno zaslúžia aj iní portugalskí autori napr. António Lobo Antunes. Romány Josého Saramaga, hoci sú niekedy poznačené jeho politickými názormi (bol presvedčený komunista, zástanca Portugalskej komunistickej strany, treba však podotknúť, že odsudzoval sovietsku cestu k uskutočňovaniu komunistických ideálov), odkrývajú veľkú fantáziu autora – do historických udalostí vsadil postavy a situácie, ktoré tam nepatrili a dodali románom aktuálnosť, pričom neubrali na historickej autentickosti. Saramago sa snažil preniesť kadenciu ústneho prejavu do písaného jazyka, jeho diela narúšajú pravidlá syntaxe a interpunkcie, čo umožňuje hovoriť o inovatívnom štýle písania.

Aký je stav prekladu z portugalčiny dnes? Koľko top prekladateľov má Slovensko a koľkí spolupracujú s vaším inštitútom?

Situácia sa zlepšuje. Na Filozofickej fakulte UK funguje na Katedre romanistiky Sekcia portugalského jazyka a kultúry a v rámci prekladateľsko-tlmočníckeho štúdia pripravuje nových prekladateľov. Na skvalitňovaní výučby má veľkú zásluhu Alcides Murtinheira – lektor inštitútu Camões, I.P. Máme viacerých vynikajúcich umeleckých aj odborných prekladateľov a teším sa, že takmer so všetkými pracujeme. Tento rok v spolupráci s fakultou organizujeme 10. ročník súťaže v umeleckom preklade lusofónnej literatúry, kde si mladí prekladatelia môžu overiť svoje schopnosti.

Na čo sa môžu čitatelia tešiť v najbližšej dobe?

Práve prišla z tlačiarne kniha kapverdského majstra humoru a skvelého rozprávača Germana Almeidu – Príbehy spoza dverí. Onedlho sa v kníhkupectvách objaví dielo Na konci sveta Antónia Loba Antunesa, ktorý je často považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho portugalského autora. Tento útly román má silné autobiografické črty. Je to strhujúca výpoveď človeka, ktorý musel narukovať do koloniálnej vojny v Angole a po návrate domov si nevie nájsť miesto vo vlastnej krajine, ktorej už nerozumie.

Prezradíte nám svoj vydavateľský sen?

Ako študentka som chodievala do Artfora a skoro nikdy som neodišla s prázdnymi rukami. Kupovala som si všetky české preklady Fernanda Pessou. Až neskôr som sa zahĺbila do originálnych verzií, túlala sa Lisabonom po miestach, kadiaľ chodieval. Pessoa ma neprestáva fascinovať. Tento rok vyjde v slovenskom preklade výber jeho krátkych próz, ktorý zostavila prekladateľka Lenka Cinková. A verím, že onedlho sa nám podarí vydať výber Pessovej poézie. Spísali sme si zoznam titulov lusofónnych autorov, ktorých by sme postupne chceli preložiť, ak sa nám podarí vydať väčšiu časť, bude to splnený sen.