Vopred upozorňujem, že sa zase trocha opustím, ale pri knihách z Portugalského inštitútu nemôžem inak. Na pultoch kníhkupectiev je čerstvá novinka – útly román Antónia Lobo Antunesa Na konci sveta v dokonalom preklade Jany Benkovej Marceliovej. Hneď na úvod snímam pomyselný klobúk, čiapku, šatku aj baretku, pretože preložiť Antunesa bol určite ťažký oriešok. Píše zložito, siahodlhé súvetia, originálne prirovnanie za prirovnaním, opakovania, skvostné metafory, no čo vám budem hovoriť, množstvo štylistických figúr v dokonalej symfónii, ktorú ocení náročný čitateľ. Počarbala som, tuším, všetko, čo sa dalo, v nemom úžase som vyznačovala vetu za vetou, obraz za obrazom… Autor neraz využil drsné, niekedy vulgárne slová, no keby to neurobil, nebol by taký uveriteľný. Píše predsa o koloniálnej vojne a zničených životoch. Text prešpikoval citátmi a narážkami na iné literárne či filmové a výtvarné diela. Patrí medzi najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov. Vo svojich románoch rozpitváva a „vyšetruje zločiny“ nedávnych dejín rodnej krajiny. Hoci je do decembra ďaleko, ja som si vychutnala predčasné literárne Vianoce.
Autor dostal krátko po skončení medicíny povolávací rozkaz do Angoly, kde zúrila vojna. Pracoval ako lekár. Zošíval zranené telá, amputoval končatiny, nakladal do rakiev mladých mužov. Takéto zážitky poznačia človeka na celý život. Jeho dielo Na konci sveta nesie silné autobiografické črty. Sledujeme mladého muža, ktorý sa po hrôzach prežitých vo vojne nedokáže zaradiť do normálneho života. Popíjajúc v bare rozpráva neznámej žene hrôzostrašný príbeh o dvoch rokoch v pekle angolskej vojny. Bola som tam s ním, cítila krv, počula nárek, súhlasila s jeho hnevom na vtedajší portugalský režim a rozumela som strachu, zbabelosti aj nemohúcnosti. Po vojne sa mu zrútil celý svet, opustila ho manželka, priatelia, ba dokonca má pocit, že stratil rodnú krajinu a samého seba. Démon alkoholu je jeho najlepším priateľom. Po tom, čoho bol svedkom sa mu ani nečudujem. Pri rozprávaní sa pohybuje v čase i v priestore, tu i tam odbočí a zase sa vráti, no neustále, akoby mimochodom, zvádza bezmennú spoločníčku.
Čo porobili s mojím národom, čo porobili s nami, sedíme a čakáme na tomto mieste bez mora, uväznení za tromi radmi ostnatého drôtu v krajine, ktorá nám nepatrí, zomierame na maláriu alebo zasiahnutí guľkou, čo zasviští vzduchom ako rozochvená nylonová struna…bojujeme proti neviditeľnému nepriateľovi, proti dňom, čo neplynú jeden za druhým a naťahujú sa donekonečna, proti smútku za domovom, rozhorčeniu a výčitkám svedomia, proti nociam, temným a hustým ako smútočný závoj, čo si v noci preťahujem cez hlavu, aby som zaspal, ako keď som v detstve poťahoval okraj plachty, aby som sa skryl pred modro svetielkujúcimi zreničkami duchov.
pýta sa hrdina, žaluje sa sebe, svetu, životu, nám všetkým. Narodil sa a vyrástol v ohraničenom háčkovanom svete dečiek svojej pratety, hlavu mu v detstve napchali ozdôbkami a naučili ho mávať na odchode vreckovkou. Skrátka, žil ako v bavlnke. Vojna z neho urobí chlapa, skonštatovali príbuzní a nadšene odprevadili člena rodiny v ústrety smrti. A tam v rozbitej krajine plnej zničených životov každý deň so spolubojovníkmi zasadali k opaku Poslednej večere, rozumiete, jediným putom medzi nami bolo spoločné želanie nezomrieť, nechcem zomrieť, nechceš zomrieť, nechce zomrieť, nechceme zomrieť, nechcete zomrieť, nechcú zomrieť…
Rozprávanie hlavného hrdinu je živé a farbisté, nevynecháva detaily, vynikajúco uchopil psychológiu postáv (autor si na medicíne vybral ako špecializáciu psychológiu), servítku si pred ústa nedáva a jeho opisy drásajú srdce. Popri rozprávaní sa pýta svojej spoločníčky, či nikdy nemala chuť vyvracať samú seba. Aby zdôraznil odpor k vojne, opisuje ju ako niečo špinavé, nechutné, v niektorých častiach je doslova posadnutý špinavosťou tela a okolia. Dokonalých Portugalcov neváha definovať ako tých, ktorí sa chvália počtom súloží a odpľúvajú si na zem. Vždy bol za to, aby sa v jeho krajine vztýčil pomník chrchľu. Je taký zúfalý, nešťastný a stratený.
Podporučík Eleutério, maličký zvráskavený chlapík, s ktorým som sa vydal nákladiakom do džungle, keď jeden z mužov prišiel o nohu po výbuchu protipechotnej míny a ešte pri vedomí sa zvíjal na piesku, mi mlčky položil ruku na plece, a ak mi rozumiete, bol to jeden zo zriedkavých okamihov, keď som sa necítil byť sám.
Nesie v sebe dvadsaťpäť mesiacov vojny, nezmyselného idiotského násilia, kedy sa mladí muži s brechotom váľali v dažďových kalužiach, miešali tabletky s whisky a druhovia umierali po desiatkach a končili v truhlách, z ktorých napriek oloveným zvarom stúpal neznesiteľný smrad. Pri niektorých knihách je moja živá fantázia darom, no pri iných doslova nešťastím. Potláčala som v mysli tie smutné obrazy, ako sa len dalo, no slová autora boli silnejšie.
Strach z návratu domov mi zviera krk, lebo už nemám miesto nikde, odišiel som priďaleko a na pridlhý čas, aby som sem mohol znovu patriť, do týchto daždivých jesení vyplnených nedeľnými bohoslužbami, do týchto dlhých zím, matných ako vypálené žiarivky, k týmto tváram, čo ledva rozoznám pod vráskami, ktoré s iróniou načrtol nejaký karikaturista.
Román nesie silné posolstvo o nespravodlivej a strašnej vojne, o tom ako človeka naveky poznačí takáto skúsenosť. Vojna sa nekončí návratom domov, to je omyl, vojna žije v preživších už navždy. Na konci sveta bol pre mňa nezabudnuteľným literárnym zážitkom. Aj napriek popisovaným hrôzam je to dielo, ktoré sa oplatí prečítať. Jazyk autora je úchvatný. K textu sa dá neustále vracať a nachádzať nové a nové prekvapenia. Odporúčam všetkým, ktorí majú radi výnimočné literárne diela a ocenia unikátne pisateľské majstrovstvo.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments