Dospievanie zväčša nebýva jednoduché. Mnohí si pamätáme boj samých so sebou aj s rodičmi a okolím. Tínedžeri sa boria problémami, na ktoré si neskôr v dospelosti s úsmevom, alebo v horšom prípade s traumou, spomínajú. Aj hrdinovia zbierky poviedok talianskeho spisovateľa Paola Cognettiho Niečo malé, čo každú chvíľu vybuchne zápasia s uvedomovaním si identity, životnými stratami, drsnosťou života a objavujú lásku, sex i priateľstvá. Prekračujú zdanlivo neprekročiteľné hranice, búria sa, vzdorujú, rebelujú, alebo ticho trpia.
Príbehy, v ktorých sa môžeme nájsť
Margot, Lucia, Diego, Mina, Pietro a Anita sú predstaviteľmi piatich obsahovo a formálne odlišných príbehov tínedžerov, prechádzajúcich nečakanými turbulenciami. Margot sa už roky lieči každé leto v sanatóriu pre anorektičky. Spočiatku nemá ambíciu dostať sa z nebezpečnej choroby. „Mohla by som povedať zachráňte ma, chcem sa uzdraviť (…) No pravdou je, že mne sa choroba páči, (…) viem, že si ju chcem nechať.“ Časom je konfrontovaná s dvanásťročnou Luciou. Tá sa stane jej zrkadlom a až vtedy vidí komplexný obraz nebezpečenstva, ktoré hrozí pri poruche príjmu potravy. Príbeh možno čítať ako progresívne prijatie vlastného tela, už nie detského, lež ženského so všetkým, čo k tomu patrí: zaoblené tvary, menštruácia, produkcia hormónov. Finále je dokonalou ukážkou transformácie. V inej poviedke Diego podstupuje boj s otcom a lúči sa s detstvom opustením tajného úkrytu. Po zničenej oslave narodenín ho čaká prekvapenie a zmierlivé gesto zo strany otca, nad ktorým neveriacky krúti hlavou. Zrodenie prvej lásky je definitívnym koncom za etapou dospievania. Plachý a osamelý Pietro sa stáva svedkom odlúčenia rodičov, úľavu nachádza v objavovaní prírody po boku správcu kempingu, kde trávi leto. Napokon je to besnenie prírody, ktoré vracia všetko na začiatok. O Anite, ktorá sa v búrlivých časoch puberty snažila o emancipáciu, zas rozpráva jej syn. Prostredníctvom fotografií svojej dospievajúcej matky vykresľuje radikálnu túžbu mladej ženy po raste a krvopotný boj s jej matkou Gildou. V poviedke môžeme nahliadnuť do talianskej histórie šesťdesiatych rokov. Čerešničkou na torte je príbeh Miny – hráčovej dcéry. Muž opúšťa manželku a dve malé deti. Mina je posadnutá neprítomnosťou otca, u matky oporu nenachádza, preto sa utieka k susedke, učiteľke na dôchodku. Vďaka nej nachádza spôsob, ako oživiť strateného rodiča a vyrovnať sa s jeho absenciou skrz písanie príbehov.Život dospelých je umenie klamať
Cognettiho hrdinovia majú pocit, že ich chce svet rozdrviť. Silné a úprimné poviedky demonštrujú rôzne spôsoby zrážky so životom. Stará mama Gilda hovorí vnukovi, že život dospelých je umenie klamať. Dospievanie je podľa nej iba meštiacky výmysel, vek neškodných lží, čo odídu ako mliečne zuby a „tajomstvá, ktoré sa objavia potom, sú napadnuté nepriznateľnými kazmi.“ Dnes sa už zrejme nenájde nik, kto by s jej výrokom súhlasil. Nerešpektovaním krehkosti tínedžerského veku svojej dcéry napokon obe platili vysokú daň. Cognetti potvrdzuje povesť jedného z najgeniálnejších autorov poviedok v Taliansku. Nedáva návod ako zvládnuť ťažkosti, lež ponúka prepracované zápletky rôznych „modelových“ situácií, rozmanitosť problémov, silné emócie a myšlienky, čím nám umožňuje dôvernejšie nahliadnuť do duší detí stojacich na prahu dospelosti, zápasiacich so zdanlivo neriešiteľnou životnou výzvou. Azda niekoho inšpiruje, a to malé, čo môže v rodinách každú chvíľu vybuchnúť, vďaka jeho príbehom spôsobí iba nepatrné škody.
(Paolo Cognetti Niečo malé, čo každú chvíľu vybuchne, preklad Peter Bilý, Inaque 2021)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 2/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments