„Život je poranené pribúdanie. Literatúra je poranenie. Celkom otvorené. Rozrezané jabĺčko. Aby sa v zovretí zavrelo, nenájde príčinu. Vypadnú slzy: jadierka, plačúce semená.“ Napísal svojho času velikán slovenskej literatúry pán Kadlečík. Jeho slová som si zapamätala a vynorili sa mi v mysli hneď po dočítaní knihy Leïly Slimani Vôňa kvetov noci, v ktorej sa vyznáva zo svojich najhlbších pocitov, píše o sebe, aj o mne… Vypadli slzy, jadierka, plačúce semená. Od dojatia, z podivnej radosti, že sa podelila o samú seba v úprimnej spovedi, s nami – s čitateľmi.. Knihu publikovalo vydavateľstvo Inaque v preklade Kamily Laudovej.
Leïla Slimani sa drží pravidla, že ak chcete napísať dobrý román musíte sa naučiť hovoriť nie. Nie stretnutiam, nie spoločným obedom, pomoci, prechádzkam, telefonátom, všetkému. „Utiahnutie sa mi javí ako nevyhnutná podmienka na vznik Života.“ V uzavretom priestore svojho bytu uniká pred „ľudskou komédiou, ponára sa do hustej peny dní.“ Preto len veľmi neochotne prijíma ponuku redaktorky a priateľky Aliny Gurdielovej stráviť noc v benátskej galérii Punta della Dogana. Necháva sa zatvoriť medzi dielami súčasného umenia a napokon sa z toho vykľul veľmi osobný text o literárnej tvorbe, ktorý stojí za pozornosť. Otvorene píše o sebe, svojom detstve, spomína na otca a na to, ako ju ovplyvnili ťažké životné skúsenosti. Ale čo je najúžasnejšie, píše o literatúre, o inšpirácii, o tom, ako prebieha jej tvorivý proces. Podrobne opisuje, čo jej ako spisovateľke bráni písať, rozvíjať sa, aké nástrahy v podobe spisovateľských blokov na ňu číhajú. Vyťahuje jedno spisovateľské meno za druhým, vkladá do textu citáty z rôznych literárnych diel, prostredníctvom ktorých demonštruje svoje názory a pocity. Budete si chcieť zapamätať všetky tie úžasné vety, ba celé odseky. V mnohých som sa sama našla a nie raz ma text prinútil len tak chvíľu sedieť a premýšľať, aké by bolo úžasné, môcť si s touto sympatickou ženou podebatovať. Pobavila ma svojimi komentármi o konceptuálnom umení. Áno, Leïla, aj v tomto si môžeme ruky podať. Aj ja vidím kameň a balónik, nie symbol lásky a plynutia času. Slimani humorne komentuje niektoré diela, čuduje sa, čo tam vlastne robí. Je sebaironická, skromná, vtipná a vkladá do textu množstvo kultúrnych odkazov.
„To, čo nepovieme, nám patrí navždy. Písanie je hra s mlčaním, ide o to vysloviť okľukou tajomstvá, ktoré sú v skutočnom živote nevysloviteľné.“
Spisovateľka sa pred dvadsiatimi rokmi presťahovala z Maroka do Francúzska. V knihe spomína na svoje detstvo a dospievanie. Vykresľuje obraz ženy v moslimskom prostredí. Nikdy nebola veriaca, no tradície a zvyky musela dodržiavať každá rodina. Voľný pohyb po meste sa pre ňu stal synonymom slobody. „Emancipovať sa znamenalo utiecť, dostať sa z väzenia domu.“ Ako tínedžerka si dobre uvedomovala, že spoločenské konvencie obmedzujú ženy, ich každodenný život, no večer sa všetko mení. Leïla znamená noc. Azda preto sa z nej stal nočný vták. Keď zapadlo slnko, stávala sa slobodnejšou a nie raz sa pod rúškom tmy vytratila do ulíc. Samozrejme, rodičia jej nebránili žiť svoj život. Je však produktom toho sveta a jej prababičky verili v nevyhnutnosť hraníc. Vo Francúzsku mohla konečne všetky zmazať. Zaujímavé sú jej myšlienky o hľadaní spolupatričnosti, o tom, že v novej domovine nikdy neunikla otázke pôvodu. Dlho sa neznášala za to, že je nestabilná. Chcela byť prijatá a vzápätí nechcela byť jednou z nich. Je ťažké a zmätočné, ak si držíte v srdci viacero krajín a viacero kultúr. Niekedy sa cíti uväznená a rovnaký pocit má aj medzi stenami v múzeu. Písanie je pre ňu sloboda a predstavuje si, že každou vetou dokáže prepíliť jednu mrežu. Tento text môžeme, okrem iného, chápať aj ako rozprávanie o tom, čo znamená byť slobodnou ženou.
Pri spomienkach na otca mi zostalo clivo. „To, čo sa stalo môjmu otcovi, bolo základom mojej túžby stať sa spisovateľkou.“ Jej odôvodnenie je skutočne silné. „Píšem a zachraňujem ho, ponúkam mu únikovú cestu, krajiny, postavy s neobyčajnými dobrodružstvami.“ Pri tejto príležitosti spomína aj môjho obľúbeného autora Ahmeta Altana a jeho knihu Už nikdy neuvidím svet (Inaque, 2021). Píše, že spisovateľove vety v nej bublali, iskrili a búšili. Aj toto máme spoločné. Tiež mám tú knihu rada a intenzívne som ju prežívala.
Tých paralel a navlas rovnakých pocitov som našla v texte mnoho, zrejme preto ma jej útla kniha zasiahla viac ako iné. Snaží sa zachytiť nehmatateľnú podstatu života. Počas celej noci necháva myšlienkam voľný priebeh a pozvoľna prechádza od témy k téme. No jej rozprávanie nepôsobí nesúrodo, naopak, je súdržné, pôsobivé, ľahko čitateľné a bonusom sú citácie z iných literárnych diel. „Nemám rada vysvetlenia. Otázky chcem nechať nezodpovedané, pretože práve v medzerách, v čiernych dierach nachádzam svetlo, ktoré vyhovuje mojej duši.“ Držiac sa svojich slov, ponúka aj nám veľký priestor na premýšľanie. Vôňa kvetov noci nie je román, ani esej ale skôr úvaha, v ktorej autorka odhalila svoju silnú aj zraniteľnú stránku osobnosti. Pre mňa je to jedna z kníh, z ktorej sa mi ťažko odchádzalo, ak by mala trojnásobný počet strán, stále by mi bolo málo. Hocikedy po nej opätovne siahnem, otvorím ju a ponorím sa do textu ako do periny. Zo slov a viet uplietla sieť, v ktorej sa chcem opakovane hojdať.„Aby sme sa stali slobodnými, aby sme sa stali sami sebou, museli sme sa každý po svojom odtrhnúť od brehov rieky. Nájsť si nejaké inde alebo sa vymyslieť nanovo.“
Powered by Facebook Comments